Spoločnosť Domáce Top

Andrej za rok dokázal poraziť zákernú formu rakoviny. Odvtedy zháňa pacientom to, bez čoho by neprežili

Zdroj: Andrej Minárik

BRATISLAVA – Prekonal zákernú formu rakoviny a teraz sa rozhodol pomáhať. Príbeh onkologického pacienta Andreja nesie trpkú príchuť osudu. Kvôli chorebe sa mu život obrátil hore nohami. Dostať sa opäť do zabehnutých koľají bolo pre neho náročné. Ale chuť žiť, odborný prístup a podpora najbližších mu pomáhali v tých najťažšich situáciách. A práve rakovina mu otvorila oči a nasmerovala ho k myšlienke pomoci druhým. Založil preto projekt s názvom 100 statočných, ktorého cieľom bolo zabezpečiť onkologickým pacientom dostatočný prísun životne dôležitých krvných doštičiek. Vráťme sa však na začiatok.

 

Andrej do roku 2017 viedol úplne normálny život. V máji toho istého roku sa však všetko zmenilo. Lekári mu diagnostikovali leukémiu. Tá sužovala jeho život rok, kedy musel byť zatvorený za bránami nemocnice v sterilnom prostredí. ,,V prvom momente je to celkom šok, ale veci sa diali aj bez nejakých mojich zásahov. Moja cesta viedla z nemocnice v Žiari nad Hronom, cez Banskú Bystricu až do Národného onkologického ústavu. Musel som spracovať kopec nových informácií, ktoré mi dávkovali doktori,” opisuje Andrej svoje pocity tesne po diagnostikovaní rakoviny.

Podstupovať musel chemoterapiu. Liečba rakoviny je však pre organizmus človeka veľmi zaťažujúca. Rakovinové bunky mu doslova vytláčali prospešné biele krvinky z tela. V kombinácii chemoterapie a rakoviny sa tak Andrej ocitol takmer bez imunitného systému. ,,Keď začala liečba, bolo to veľa o ležaní na nemocničnej posteli… Neskôr, keď sa ukázalo, že je pre mňa vhodná transplantácia kostnej drene, to bolo napätie, či sa nájde darca – keďže moja sestra nebola vhodným darcom, hľadalo sa v slovenskom registri darcov kostnej drene,” pokračuje Andrej. V súčasnoti je však darcov kostrej drene na Slovensku veľmi málo. ,,Pritom prihlásenie sa doň je otázkou registrácie a poslania vzorky slín (takže žiadne ihly). A ak dôjde k darovaniu, samotná procedúra tiež nie je taká strašidelná, ako by sa mohlo zdať. Žiadne vŕtanie do kostí ani nič podobné,” doplnil.

Andrej s doposiaľ aktívne nastaveným životným štýlom sa po diagnostikovaní rakoviny, musel rozlúčiť s obľúbenými činnostiami. Pobyt v nemocnici pre neho nebol taktiež ľahkou skúsenosťou. Ako to sám nazval, upadol do nemocničnej apatie. ,,Považujem sa za pomerne aktívneho človeka, no nemocničné prostredie, depresívni spolupacienti, neustále ležanie, keď vám tečú infúzie, dokola tie isté programy v TV… To všetko na mňa pôsobilo dosť ubíjajúco,” povedal Andrej.

Andrejovi v máji 2017 lekári diagnostikovali akútnu lymfoblastovú leukémiu. Zdroj: pixabay.com

Ruky preč!

Kvôli chorobe sa musel vzdať jeho obľúbenej pochúťky – plesňového syru a tiež investovať do kvalitnejšieho a drahšieho jedla. Niektoré lieky mu dokonca ,,požierali” svalovú hmotu a tak úpadok telesnej hmotnosti a kondície bol neodvrátiteľnou súčasťou. ,,Na druhej strane lieky ovplyvňujú aj činnosť tráviacej sústavy, takže niekedy nie je ľahké jesť. A to mňa nepostihli nevoľnosti, ktoré sú pri chemoterapii bežné. Tiež v období zníženej imunity (čo bolo prakticky asi rok) som si musel dávať pozor na stravu a hygienu. Niekedy som nosil na tvári rúšku,” doplnil Andrej. Aj služby verejnej dopravy boli pre Andreja v tom období tabu.

Opora

Aby neupadol do depresie, počas celej doby liečenia ho navštevovala rodina, kamaráti, známi a priateľka, ktorá je v súčasnosti už jeho manželkou. ,,Veľmi ma to prekvapilo a veľmi mi to pomáhalo. Našli sa aj ľudia, ktorí mi poslali peniaze. To som najskôr chcel odmietnuť, no neskôr sa ukázalo, že v neskorších fázach liečby je kopec výdavkov – cestovanie na kontroly (niekoľko posledných rokov som žil a žijem na strednom Slovensku), doplatky za lieky, kupovanie naozaj kvalitných potravín… A najmä vyčerpanie nedovolí naplno pracovať,” vysvetlil Andrej.

Nemocnice boli pre Andreja domovom na celý rok. Zdroj: TASR / Jaroslav Novák

Chuť pomáhať

Predtým ako ochorel o možnosti darovania krvných doštičiek Andrej ani len netušil. ,,Krvné doštičky pre mňa boli tie malé postavičky z rozprávky Bol raz jeden život, ktoré pribehli vždy, keď bolo treba zaceliť nejakú ranu,” priznal Andrej.

Sám, ako pacient, ktorý prekonal rakovinu, už darovať krvné doštičky nemôže. Potvrdili mu to aj lekári, ktorí sa vyjadrili jasne. ,,Pacient po transplantácii môže byť rád, že nejakú krv má,”  taká bola reakcia doktorky, keď sa zaujímal o takýto druh pomoci ešte stále chorým pacientom.  Liečba mu však otvorila oči. Andrejov kamarát Martin, ktorý sa ho počas liečby snažil rozptýliť, mu vnukol skvelý nápad. ,,Bol to môj kamarát Martin, ktorý ma, podľa mňa, z tej nemocničnej apatie chcel trochu vytrhnúť a nahovoril ma, aby sme niečo urobili s nízkym počtom pravidelných darcov doštičiek v Národnom onkologickom ústave. Postupne sa to nabaľovalo, až vzniklo 100 statočných,” vysvetlil pôvod celej myšlienky založenia projektu 100 statočných.

Glob.sk pre vás pripravuje viac informácií o tomto projekte. O koncepte, financovaní a reakcii verejnosti nám porozpráva bývalý onkologický pacient Andrej Minárik.

Andrej, ako jeden zo zakladateľov projektu 100 statočných, redakcii Glob.sk prezradí viac podrobností o celom projekte. Zdroj: Andrej Minárik