BRATISLAVA – “Vojska Sovětského svazu, Polské lidové republiky, Německé demokratické republiky, Maďarské lidové republiky a Bulharské lidové republiky překročila státní hranice.“ Tento mrazivý odkaz si vypočuli v priamom prenose všetci, ktorí boli z 20. na 21. augusta 1968 krátko pred druhou hodinou v noci ešte hore. Československý rozhlas, v tom čase už obkľúčený, oznamoval inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Okupácia bola reakciou Moskvy na snahu niektorých politických elít v krajine zreformovať socialistický systém v duchu hesla „Politika s ľudskou tvárou,“ ktoré hlásal vtedajší prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček. Jeho najstarší syn Pavol v noci oznam v rádiu nepočul. Čo sa v krajine udialo za tmy, zistil až ráno. O tom, čo nasledovalo, porozprával pre Glob.sk.
Vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy na základe operácie s krycím názvom „Dunaj“ počas noci obsadili väčšinu strategických miest v krajine. „V tom čase som bol u známych mojej spolužiačky v Bratislave,“ spomína syn Alexandra Dubčeka Pavol, ktorý v Bratislave študoval medicínu. „Ráno mi Mária, lebo tak sa moja kamarátka volala, hovorí: Paľo všade sú tanky, utekaj rýchlo domov,“ spomína na osudné ráno. Domov si to namieril okolo pošty na vtedajšom Gottwaldovom námestí, dnes Námestí Slobody. „A tam to bolo už celé zaplnené tankami a transportérmi. Keď som prišiel domov, snažil som sa spojiť s rodičmi, ktorí boli v tom čase v Prahe, no nebolo to možné,“ hovorí.
Invázia prebehla náhle, obsadené boli letiská aj rozhlas. Informácií však bolo málo. Alexander Dubček ako aj ďalší predstavitelia štátu boli už v tom čase zatknutí a odvedení do Moskvy. V Československu zatiaľ rástol odpor k okupácii dovtedy suverénneho štátu. Ľudia vychádzali do ulíc, uskutočnili sa protesty a výnimkou neboli ani pouličné bitky. „Ruskí vojaci boli prekvapení, keď zrazu videli, aký morálny odpor sa strhol. Ukázalo sa, že je oveľa silnejší, ako hlavne ich zbraní. Zmiatlo ich to, lebo sem išli niečo brániť a zrazu videli iba dav ľudí, ktorí sa hnevali, že do ich krajiny niekto takto prišiel,“ tvrdí Dubček.
O tom, čo je s jeho otcom, nemal takmer žiadne informácie. „Mama mi len povedala, že otec bol odvedený, ale že nevie kam. Myslíte, že keď niekto niekoho unesie, tak vám povie, čo s ním robia?,“ pýta sa. „Samozrejme, niekedy nejaké správy novinári priniesli. Na rokovania ale predsa nevolali média, aby mohli objektívne informovať. Takže sme vlastne nevedeli o ničom, čo sa dialo“ spomína.
V Moskve
Čelní predstavitelia Československa v tom čase absolvovali sériu rokovaní s ruským prezidentom Leonidom Brežnevom. Moskva od Dubčeka a spol. chcela, aby dodatočne legalizovali pobyt vojsk v Československu. Po niekoľko dní trvajúcich rokovaniach nakoniec pod nátlakom naša strana až na jedného člena, takzvaný Moskovský protokol podpísala. Stalo sa tak 26. augusta 1968. Pokus o socializmus s ľudskou tvárou bol tak v Československu potlačený a pre tých, ktorý stáli na čele Pražskej jari, sa ochladilo.
Život po
V Československu nastalo obdobie tzv. normalizácie. Alexander Dubček bol vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ do apríla 1969, kedy ho nahradil Gustáv Husák. Z verejného života bol nútený sa stiahnuť. Nasledujúce roky pracoval ako mechanizátor v Západoslovenských štátnych lesoch. „Myslíte, že bol nadšený? Bol zamĺknutý,“ hovorí o otcovi syn Pavol. Pamätá si aj na to, keď ho po prvý raz videl po príchode z rokovaní v Moskve. „Bol v kúpeľni a umýval sa, lebo bol trošku poranený aj na tvári. A nebolo mu do reči,“ prezradil.
Zmenil sa aj jeho život. „Na škole sa nemôžem sťažovať. Väčšina profesorov sa chovala seriózne a robili si svoju robotu. Ja osobne si veľmi vážim, že medicína bola v prvom rade medicínou a nie politickým bojiskom,“ povedal. Horšie to však bolo už potom s robotou. „Nemohol som pracovať v Bratislave akokoľvek som chcel. Jeden čas som robil na Mýtnej nočného strážnika. Potom mi až však dali miesto mimo Bratislavy. Bol som stále pod dozorom. A to aj napriek tomu, že sme neboli politicky zaujímaví,“ tvrdí. Rovnako ako zvyšok jeho rodiny, aj on bol sledovaný. „Nedalo sa to zatajiť keď ste videli, ako sa motajú okolo vás, chodia za vami autami, hovoria do telefónov. Boli to stále tí istí ľudia,“ uviedol. Často však neboli spokojní ani tzv. štb-áci, ktorí boli na neho nasadení. „Aj oni mali plné zuby toho vývoja. Viackrát prišli za mnou a povedali mi, kde mám odpočúvacie zariadenie,“ zaspomínal Dubček, ktorý sa neskôr zvykol s „odpočúvacím zariadením“ aj zhovárať. „Porozprával som im napríklad kam idem na výlet, nemal som čo tajiť,“ dodal.
20 rokov
Na začiatku všetkého bol pokus o demokratizáciu socialistického režimu a nastolenie politiky s ľudskou tvárou. Obdobie, ktoré svet pozná ako Pražskú jar, sa však nepozdávalo nielen Sovietom, ale aj konzervatívnemu krídlu komunistov. Práve tí, na čele s Vasilom Biľakom poslali Brežnenovi „pozývací list.“ Výsledkom bola invázia, v dôsledku ktorej prišlo o život viac ako 130 ľudí.
Okrem nich Československo prišlo o takmer pol milióna obyvateľov, ktorí sa po smutných udalostiach rozhodli svoju domovinu opustiť. O emigrácii uvažoval v tom čase aj Pavol Dubček. „Veľa som o tom uvažoval. Ale keď mi mama videla na očiach, ako veľmi chcem odísť tak, ako veľa mojich spolužiakov, tak ma zabrzdila. Jasne mi povedala, že ako lekára ma tu budú ešte ľudia potrebovať a aby som zostal,“ spomína najstarší syn Alexandra Dubčeka. Poukázal tiež na to, že neutiekol ani jeho otec, hoci príležitosť na to mal a mnohí to aj čakali. “Jeho práca aj srdce boli vždy venované ľuďom. Pracoval pre ľudí bez ohľadu na to, aká bola strana a robil to celý život. Pre neho bolo šťastím, keď boli ľudia spokojní,” vysvetlil.
Až k demokracii
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy sa presne pred 51 rokmi odohrala bez vedomia a súhlasu ústredných orgánov nášho štátu. Nevedel o nej prvý tajomník ÚV KSČ, predseda parlamentu ani prezident. Krátko po prekročení hraníc cudzími vojskami označil Ústredný výbor, ktorý v tom čase pripravoval zjazd strany, za porušenie medzinárodného práva. Pomoci zo zahraničia sme sa však nedočkali. Namiesto nej prišlo dvadsaťročné obdobie normalizácie. Časť vojsk v okupovanom Československu ostala aj po Nežnej revolúcii v 1989. Poslední okupační vojaci odišli až v roku 1991. „Väčšina národa si vydýchla. Aj môj otec hovoril, že konečne prišlo k zmene. Ale je už na občanoch, aby zhodnotili, ako tie zmeny pokračovali a či neprevládla dychtivosť politikov zmocniť sa národného majetku,“ uzavrel Pavol Dubček.
