Judita Hansman sa pôvodne venovala športu a učila deti. Zo školstva odišla kvôli riaditeľovi. Divadelné dosky si prvý raz vyskúšala v Košiciach, neskôr v Prešovskom divadle. Dnes je z nej jedna z uznávaných divadelných, televíznych, filmových a dabingových herečiek.
Narodili ste sa v Českom Krumlove. Ako si spomínate na svoje detstvo tam?
Detstvo v Čechách si veľmi nepamätám. Mamkina vetva bola z Čiech, otcova zo Slovenska. Kedysi slovenských chlapcov posielali na vojenčinu do Čiech a Čechov zasa na Slovensko. Takže toto bol prípad aj mojich rodičov, ktorí sa vďaka tomu zoznámili. Potom otec dostal prácu v Košiciach. Otvárali tam Východoslovenské železiarne a rozdávali ľuďom byty. Tak sme sa presťahovali. Za čo dodnes mamke ďakujem. Mohla som byť česká herečka! (smiech) Ale nie, nebolo to vôbec zlé. Len nikto nerátal, že sa rozdelíme. Takže veľkú rozvetvenú rodinu mám v Česku.
Vyrástli ste v Košiciach. Kde ste sa cítili viac doma?
Asi v Košiciach, lebo to už som vnímala a mala som tu aj kamarátky. Takže Košice sú moje mesto a milujem ich dodnes. Dobre sa tam vyrastalo. I keď dnes je menej liberálne ako som bola zvyknutá. Ale to sa asi deje na celom svete.
Vyštudovali ste gymnázium, hrali ste súťažne volejbal. Po zranení ramena ste prešli k plávaniu. Mali ste nejaké športové plány?
Ja som sa chcela veľmi venovať športu. Bavilo ma to. Keď som mala dvadsať, išla som na dedinu učiť telesnú výchovu, aby deti vedeli skákať po stromoch. Prišla som tam a zistila som, že tam nemajú žiadnych učiteľov. Takže mi zrazu dali na starosť najprv tretí a neskôr druhý ročník. Bol to pre mňa šok, lebo ja som ovládala len telesnú výchovu. Takže som sa každý deň pripravovala, čo budem na druhý deň učiť. Veľmi ma to bavilo. Nebyť toho, že mám hlúpeho riaditeľa, asi by som učila dodnes. Nepohodli sme sa a každý mesiac som mala od neho pokutu.
Za čo ste ako učiteľka prvého stupňa mohla dostať pokutu?
Niekde som sa dočítala, že deťom, ktoré chodia na špeciálne školy, je možné obnoviť rast mozgu tým, že budú plávať. Keďže som robila v tom čase “vodáctvo”, tak som “ukecala” kamarátov, aby so mnou naučili plávať jeden ročník. Vymysleli sme plavecký kurz, ktorý mi ale riaditeľ zakázal. Vraj to nie je v mojej kompetencii. Tak sme to urobili na “tajňáša” a naozaj sme osem z desiatich detí naučili plávať. Bolo úžasné sledovať ako ich to bavilo. Problém bol, že nejaká mamička napísala ďakovný list na školu a riaditeľ sa o tom dozvedel. Tak som dostala pokutu. Ja som bola typ učiteľa, že keď vonku pršalo a nemohli sme ísť do telocvične, tak sme hrali v triede futbal a tak som mala pokuty stále. (smiech)
Ako ste sa dostali od učenia k divadlu?
Keď už som sa naučila učiť a o dvanástej som bola vybavená, hľadala som niečo, čo by ma bavilo. Našla som si amatérske divadlo v Košiciach, kde boli úžasní ľudia. Jedného dňa na nejakú premiéru prišiel Edo Gürtler z Prešova a celý ten súbor nás zavolal na konkurz. Keďže tam mali podstav, tak nás do Prešovského divadla zobrali všetkých. Keď raz človek vylezie na javisko, tak už to z hlavy nedostane. Je to jedinečný zážitok. Urobí to niečo zvláštne s vaším mozgom, telom a dušou a potom sa to nedá ničím nahradiť.
Začínali ste v Prešovskom divadle. Ako ste sa ale dostali do Bratislavy?
Začínala som ako elév, to už dnes mladí ľudia nepoznajú. Elév je človek, ktorý má talent, ale nemá školu. Z Prešovského divadla nás potom poslali na vysokú školu, aby sme sa dovzdelali. Išla som na Vysokú školu múzických umení, zobrali ma a už som ostala v Bratislave. Priznám sa, že veľmi dlho som si zvykala na vzdialenosti. V Košiciach som chodila pešo. Keď som v Bratislave chcela ísť jednu zastávku chôdzou, boli to štyri kilometre! Zvykala som si aj na iné premýšľanie, logiku či iných ľudí.
Kam vás život nasmeroval po vysokej škole?
Za socializmu chodili na školu divadelníci a po skončení si brali študentov do divadiel. Potom to padlo a herecké školy začali “chŕliť” hercov, ktorí nemali kam ísť. Navyše ešte Mečiar predal Kolibu, takže sa prestalo aj na veľmi nakrúcať. To sa dotklo akurát mojej generácie. Keď ste skončili školu, nemali ste robotu. Mali sme jediné šťastie, že moji pedagógovia Juraj Nvota a Zuzana Krónerová odchádzali z Trnavy a zakladali Astorku Korzo 90 v Bratislave. Trnavské divadlo malo tým pádom podstav a opäť nás zobrali celý ročník. To bola v tej dobe obrovská výsada. Pôsobila som tam desať rokov. Potom som s režisérom Ivanom Blahútom, s ktorým máme rovnaký vkus, rozbehla Prešporské divadlo.
Ako herečka pôsobíte v divadle, dabingu, robíte televízne aj filmové projekty. Čo z toho vás najviac baví?
Divadlo je pre mňa top. Vždy bolo aj ostane. Problém je, že keď začala korona, museli sme stopnúť produkciu Prešporského divadla. Prestali sme úplne hrať. Bude ťažké na to nadviazať, keď sa jedna kríza nabaľuje na druhú.
Po rozvode s režisérom Ivanom Hansmanom, po vašom boku už 12 rokov stojí František Lintner. Ako ste sa spoznali?
Čudné, ale cez internet. Písala som si s fanúšikom, potom som čítala jeho básne, počúvala jeho hudbu, pozvala som ho k nám do divadla, potom sme mu s Ivanom Blahútom ponúkli, či by nechcel urobiť hudbu do predstavenia a bolo to. Pri práci spoznáte človeka asi najlepšie. Vidíte ho totiž v stresových situáciách, teda v situáciách, kedy sa človek na nič nehrá. A ak si vyhovujete vtedy, väčšinou si dokážete vyhovovať aj v pokojných dňoch.
František je novinár a hudobník. V čom si najviac rozumiete? Máte spoločné projekty?
Naším spoločným projektom bol dlho časopis Gong, to nás bavilo nesmierne, ale ak nechcete ako novinár patriť do žiadnej bohatej stajne, teda v preklade, nechcete písať tak, aby o tom niekto rozhodoval, potom si na čokoľvek, spojené s týmto povolaním, musíte zarobiť niekde inde. Bolo to veľmi ťažké, ale nádherné obdobie. Potom sme ostali s divadlom, s ktorým sme i teraz. Aj keď nehráme, ale pripravujeme naše knihy a audioknihy o malostiach i radostiach Slovákov.
Máte rozpoznateľný zamatový hlas. Často vás počuť v dabingu. Akým postavám najčastejšie prepožičiavate váš hlas?
Všetky veľké a opité černošky sú moje. (smiech) Ale upravujem aj dabingové dialógy. Dostanem hrubý preklad a obraz a musím to dať do použiteľného jazyka pre hercov, aby sa to tým zahraničným hodilo do úst. Je to jedno, či je to arabčina alebo čínština. Robila som už asi všetko a je to veľká sranda. Napríklad Číňania málo otvárajú ústa. Tam sa dá napasovať skoro čokoľvek.
Najnovšie stojíte aj za projektom multižánrových kníh. Ako ste sa k tomu dostali?
Túto myšlienku som nosila v hlave už dlho. Pôvodne sme chceli urobiť len audioknihu a prepojiť ju s divadlom a hudbou, ktorú robíme. Reálne sme projekt spustili počas korony a dali sme prácu mnohým umelcom aj kamarátom, ktorí sa kvôli tej neistote pomyselne išli “vešať”. Bola to zlá doba. Oslovili sme slovenských autorov, ktorí pre nás napísali poviedku so slovenského prostredia. Každá poviedka v knihe je od iného autora. V prvej knihe je 17 príbehov a sedemnásť rôznych hercov, v druhej 35 komických poviedok a 35 rôznych hlasov, v najnovšej 23 rôznych krimi zážitkov. Plus skladatelia, hudobníci, ilustrátori. Jednoducho dielo, kde môže mať človek veľa rôznych vnemov. Mnoho Slovákov, ktorí si kúpili jednotku, tam objavili pre nich neznámych autorov a začali sa naháňať po ich starších dielach. To ma veľmi potešilo.
To by mohol byť krásny darček na Vianoce. Keď sme pri tých Vianociach, aký typ gazdinky ste?
Asi pred tromi rokmi som našla super návod na predvianočné upratovanie. Ježiško sa narodil v maštali! Tak som z toho pochopila, že až taký vážny poriadok sa nemusí robiť. Prestala som si už nadávať za to, ak nie je niečo absolútne dokonalé. Myslím si, že najdôležitejšia je pohoda. Ísť do Vianoc s tým, že som upachtená gazdiná, sa mi nechce. Pripravím si domácnosť a hlavne náladu. Rada varím. Na Vianoce aj upečiem, hoci to nie je bohviečo. Vyzerá to väčšinou hrozne, lebo nemám výtvarný talent, ale chutí to výborne. (smiech) Už nerobím vedu z toho, keď niečo nemám. Pre mňa je dôležité, že sa ako rodina zídeme, vybozkávame sa, vyňucháme a máme príjemnú atmosféru. Dcéra, ktorá pracuje v Amsterdame, nebola kvôli korone doma na Vianoce dva roky. Dúfam, že tento rok to vyjde.
VIZITKA: Judita Hansman sa narodila v roku 1967 v Českom Krumlove. Neskôr sa s rodinou odsťahovala do Košíc, kde absolvovala štúdiu na gymnáziu. Chvíľu bola učiteľkou na dedina. Dve sezóny pôsobila v Prešovskom divadle. Absolvovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Jedenásť rokov hrávala v Trnavskom divadle. Odišla na voľnú nohu a s kolegami založila Prešporské divadlo, ktoré funguje dodnes. Hrá aj v predstavenia iných divadiel ako Štúdio L+S, DPOH či agentúr. Predstavila sa napríklad vo filmoch Jozef Mak (2021), Tlmočník (2018), Vianočné želanie (2018), Anjel Pána 2 (2016), Učiteľka (2016), Ženy môjho muža (2009). Vidieť ste ju mohli televíznych seriáloch Nemocnica (2022, 2021), Priznanie (2022), Oteckovia (2021, 2018) Milenky (2018), Tajné životy (2014, 2017), Zoo (2016), Mesto tieňov (2012), Dr. Ludsky (2011), Odsúdené (2009,2010), Profesionály (2008), Ordinácia v Ružovej záhrade(2007). K dalším filmovým aktivitám patrí úprava titulkov k zahraničným filmom a dabing. Je rozvedená, má dcéru Rebeku. Po jej boku už dvanásť rokov stojí hudobník skupiny Sanity a manažér František Lintner.