Herečka Michaela Majerníková (43) má mnoho tvárí. V televízii moderuje obľúbenú reláciu Postav dom, zasaď strom. V komerčnom rádiu sa celý víkend prihovára poslucháčom. Popritom si odbehne natočiť film či seriál. Najnovšie ju uvidíte v druhej sérii seriálu Výnimočná Nikol ako policajnú riaditeľku.
Herci majú veľmi premenlivé pracovné dni. Ako je to u vás?
Mám dve pracovné rodiny, v ktorých som dlhodobo pohybujem. Jedna je v televíznej relácii Postav dom, zasaď strom, ktorú robím už desať rokov. Druhá je v komerčnom rádiu, kde pravidelne, už osem rokov vysielam víkendovky. A potom sa mi veľa vecí mení. Prichádzajú a odchádzajú rôzne projekty. Najnovšie ma čaká natáčanie druhej série seriálu Výnimočná Nikol a filmu Vlny s Jirkom Mádlom o Československom rozhlase, na čo sa veľmi teším. Okrem toho, že je Jirka veľmi šikovný, múdry a talentovaný, má dar vybrať si dobré námety a napísať výborný scenár. Študoval to v Amerike.
To nie je prvý projekt, čo robíte s týmto českým hercom, scenáristom a režisérom.
Hrali sme spolu hlavné postavy vo filme Eštebák, kde som hrala jeho priateľku. Potom ma obsadil do svojho režisérskeho debutového filmu Pojedeme k moři a toto bude tretí projekt.
Čo všetko ste sa počas desiatich rokov v televíznom magazíne pre záhradkárov, kutilov a domácich majstrov naučili?
Ručné práce. To ma baví. Niekoľko vecí som si doma urobila sama. Záhradku nemám. Takže keď sa ku mne dostanú tieto informácie, moja selektívna pamäť ich vyhodí. Hlavne viem, že keď to budem naozaj potrebovať, tak si to za sekundu nájdem na internete. (smiech)
Najviac si vraj pamätáme veľké emocionálne zážitky. Máte nejaké, napríklad z detstva?
Pamätám si schody z linolea, ktoré som videla, keď som išla do jaslí. V rohu stála zelená rastlina – Dracéna a smrad, ktorý tam bol. Bola to nejaká dezinfekcia. Keď cítim ten smrad, je mi fyzicky zle, vybaví sa mi tento obrázok a rozplačem sa.
Vo filmoch a seriáloch často stvárňujete policajtku. Čím to je?
Asi si ma nevedia predstaviť v niečom inom. (smiech) Čo je škoda, ale na druhej strane sa mi to dobre hrá. Policajné prostredie mám rada. Vo filme Ultimátum sme mali veľa akčných scén. Naproti tomu v seriáli Výnimočná Nikol hrám skôr kancelársku krysu. Nie som tam veľmi v teréne, skôr zadávam veci.
Vo filme Ultimátum ste pracovali s reálnymi zbraňami. Mali ste k tomu špeciálny výcvik?
Mali. Chodili sme aj na strelnicu. Lenže príprava bola pred obdobím korony, a potom prišiel lockdown a celý projekt sa musel odložiť. Natáčať som začala takmer po roku. Takže keď som prišla na pľac, trochu mi to osviežili a dali mi do ruky zbraň. Našťastie to nebola moja prvá policajná rola a mala som už skúsenosti s reálnou zbraňou. Je dobré, keď si herec prejde konkrétnu situáciu s odborníkom priamo na mieste, aby to vyzeralo prirodzene.
Zvládnete aj pohľad na krv, prípadne mŕtvolu?
Áno. Pokiaľ nie som do toho citovo zaangažovaná a nie je to niekto blízky. Mám dokonca pocit, že by som mohla byť aj chirurg. (smiech)
Ste rodáčka z Bratislavy. Ktoré sú vaše obľúbené miesta?
Les a najmä Malé Karpaty. Najčastejšie Devínska Kobyla. Vyrastala som v bratislavskej okrajovej mestskej časti Lamač. Teraz bývam v Devínskej Novej Vsi a som tu veľmi šťastná. Od detstva som zvyknutá byť v prírode a zistila som, že je to pre mňa veľmi dôležité. Už asi päť rokov sa intenzívne snažím byť väčšinu týždňa v prírode. Je to jediný spôsob, akým vypínam hlavu a relaxujem. Keby som to nerobila, asi by mi preskočilo. Preto sme si kúpili psa. Takže teraz mám dôvod, tráviť veľa času vonku. (smiech) Úprimne si myslím, že život, ktorý žijeme, nie je normálny. Dostávame obrovské množstve zaujímavých impulzov a nevieme ich selektovať.
Študovali ste ekonómiu, nakoniec ste prešli na herectvo. Čo vás k nemu priviedlo?
Scénický tanec. Od malička som tancovala v rôznych tanečných skupinách a postupne som začala tancovať v muzikáloch. Ukončila som gymnázium, a potom som chcela študovať choreografiu. Lenže otvárala sa len každý druhý rok a aj kamaráti – profesionálni tanečníci ma odhovárali, že budem veľmi závislá od tela. Stane sa mi úraz a kariéra skončila. Potom som tancovala v muzikáli Cyrano z predmestia a Dušan Cinkota mi vtedy povedal, že by som to mala ísť vyskúšať na herectvo. Na druhýkrát ma zobrali.
Hrali ste v českých aj slovenských filmových projektoch. Čo si myslíte, že nám pri tvorbe seriálov a filmov chýba?
Všetky zložky od režiséra, dramaturga, kameramana či castingu už vieme mať na profesionálnej úrovni. Jediné, čo nám tu podľa mňa chýba, sú dobrí scenáristi. Alebo je problém v tom, že sa zjednodušujú scenáre, aby sa to dalo natočiť. (smiech)
Už takmer tri roky robíte podcast so Števom Martinovičom. Ako vznikol tento nápad?
Už viac ako osem rokov pracujem v komerčnom rádiu a Števa som s podcastom oslovila už dávno. Len vtedy sme sa nezhodli na téme. Keď prišla korona a nebolo toľko roboty, ozval sa mi on. Vymysleli sme si podcast Marakua, kde robíme rozhovory so známymi ľuďmi, ktorí k nám chodia ako na kávičku. Rozprávame sa s nimi o všetkom, čo nemajú priestor povedať inde.
Čo vás práca v rádiu naučila?
Zistila som, že minúta môže byť veľmi dlhá. (smiech) Práve v rádiu pracujem s časom ako nikdy predtým. Naučila som sa tu veľa. Ako vystavať trojminútový vstup, kde dať pointu, o technických zručnostiach nehovorím.
Keď ste vyťažená, ako máte s partnerom rozdelené domáce práce?
Kompletne celú kuchyňu má u nás na starosti partner. Jeho to baví a zároveň veľmi dobre varí. Za tie roky si našu kuchyňu tak vyšperkoval, že niekedy neviem, kde čo je. Vtedy ma to hnevá. Keď si sadnem k stolu a len ochkám nad jedlom, tak ma to prejde. Ja mám na starosti učenie so synom. Sme vcelku synchrónni. Nemáme žiadne zaužívané stereotypy, kto má čo robiť. Skôr fungujeme na princípe, kto má na čo čas.
Ako reaguje váš syn, keď vás vidí v televízii?
Neriešime to. My to neprežívame, tak aj on je s tým v pohode. Pre neho som v prvom rade mama. Skôr mu to povedia spolužiaci v škole. Našťastie nie som typ herečky, o ktorej by chcel písať bulvár. (smiech)
