Taliansko je v Európe známe mimoriadne častým striedaním svojich vlád a premiérov. Od založenia Talianskej republiky v r. 1946 sa v tejto krajine vystriedalo neuveriteľných vyše 30 premiérov a takmer 70 vlád. Politická životnosť jednotlivých šéfov vlády v Taliansku sa skracuje v priemere na cca 1 rok, aj keď, samozrejme, Taliansko vykazuje „recidivistov“, teda premiérov, ktorí sa viackrát na svoj post vracajú. Preto je počet vlád logicky vyšší ako zoznam ministerských predsedov.
Len pre porovnanie: Vo Veľkej Británii sa od skončenia druhej svetovej vojny vystriedalo 25 premiérov, čo je aj tak veľa. V demokratických krajinách sú striedania vlád a premiérov bežné a niektoré členské štáty EÚ mali či majú viacročné svoje „stálice“. Na Slovensku k nim patrili napr. Mikuláš Dzurinda či Robert Fico. Ale aj tí blednú pred známymi harcovníkmi a menami ako Bruno Kreisky, Willi Brand, Helmut Kohl alebo Angela Merkelová. V USA je to jednoduchšie.
Pravidlá hovoria o tom, že prezident môže byť zvolený maximálne dvakrát, aj keď sa pri T. D. Rooseveltovi urobila výnimka vzhľadom na dobové udalosti. Prezidentovi môžu jeho funkčný čas skrížiť aj atentátnici, popr. odobranie dôvery Kongresom, čiže známy impeachmentom. Na ten si však Američania nepamätajú, pretože jediný, komu hrozil – Richard Nixon – utiekol po odhalení aféry Watergate politickej zubatej z lopaty tým, že radšej sám rezignoval.
Časté striedanie vlád (a prezidentov, premiérov či kancelárov) môže svedčiť o politickej stabilite aj nestabilite, ale to patrí ku koloritu v ľudských dejinách nevšedného a mladého projektu zvaného moderná demokracia. Autoritatívne alebo totalitné režimy majú úplne iné problémy. Takí šampióni demokracie (priam ľudovej) ako J. V. Stalin, L. Brežnev, R. Mugabe a spústa iných skôr výrazne bez problémov prekonávali nepredstaviteľné limity politického prežitia.
Istý S. Hussein si pred svojím zvrhnutím a napokon obesením dal urobiť dokonca referendum, pri ktorom ho nie 99,99 percent, ale hneď rovných 100% Iráčanov bezvýhradne podporilo ako vodcu. Iný predstaviteľ ľudovej demokracie, líbyjský vodca M. Kaddáffí do poslednej chvíle tvrdil, že „jeho“ ľud ho miluje. Keď však pred ním pre istotu utiekol, jeho ozbrojený milujúci ľud ho dostihol a k smrti ubil pod mostom.
Otázka stability alebo nestability demokracie sa v týchto dňoch prejavuje v Izraeli, kľúčovom hráčom na Strednom východe, t. j. za dverami Európy. V štáte, ktorý je dnes považovaný za mozgový trust sveta v odboroch ako elektronika, elektrotechnika, kybernetika, medicína, farmácia, vodohospodárstve a mnohých iných. V Izraeli sa ale od roku 1948 len do r. 2015 vystriedalo 35 vlád a teraz sa čaká na tú 36. V tomto roku (2019) sa v Izraeli konali parlamentné voľby v apríli. Lenže ako sa svet v týchto dňoch dozvedel, budú sa konať ešte jedny v septembri 2019. Izrael akoby doháňal Taliansko.
Dôvod? Podobný ako v Taliansku. Roztrieštenosť strán, škandály osobné aj finančné. V Izraeli k tomu pribúda otázka bezpečnosti a nie iba politickej roztrieštenosti. Izrael je nábožensky a etnicky rozpoltenou krajinou, kde sa pri utváraní vlád len ťažko hľadá kompromis. Doterajšieho premiéra, víťaza volieb z apríla a politického “recidivistu“ Benjamina Netanjahua poveril prezident R. Rivlin poverením vlády. Na takú úlohu „Bibi“ (ako sa mu v Izraeli hovorí) potreboval minimálne 61 hlasov v inak v 120-člennom parlamente. Tú nezískal, keďže do vlády odmietla vstúpiť strana Avigdora Liebermana Náš domov Izrael podporovaná najmä ruskými repatriantmi, ktorí sú povestní tvrdým postojom tak voči palestínsky Arabom ako aj voči ultraordodoxným Židom.
Lieberman sa v Európe považuje za radikála a extrémistu. Jeho podmienky však boli jednoznačné: Populačne dynamickí „Haredim“ (ultraortodoxi) musia vykonávať vojenskú službu tak, ako iní Izraelčania a Izraelčanky. Tu však padla kosa na kameň. Netanjahu sa nemôže obísť bez podpory náboženských strán (Spojená tóra judaizmu, Šas), ktoré dávajú prednosť držať v rukách skôr Bibliu (Tóru) ako samopal.
Áno, demokracia je tvrdý oriešok.