I nastalo to, čo každý očakával. Boris Johnson – po štyroch hlasovacích kolách – vyšiel s veľkým náskokom ako suverénny víťaz o nástupníctvo po konzervatívnej premiérke Therese Mayovej a presťahoval sa na Downing Street 10. V stávke nebolo nič menšie než spôsob, ktorým Veľká Británia opustí EÚ: S dohodou, na akej sa dohodli Mayová a EÚ, alebo ďalšie ústupky EÚ voči Británii. A ak nie, tak bez dohody, hovorí Johnson.
Ani jeho priaznivci v Konzervatívnej strane svojej bývalej straníckej šéfke veľmi nefandili a podporovali súčasného „Trumpa Veľkej Británie“. Tento politik a jeho stúpenci sa správajú k členstvu v EÚ tak zaryto, ako kedysi Winston Churchill proti Hitlerovmu Nemecku, alebo dnes Trump „proti všetkým“.
Porovnanie Johnsona s Churchillom (neustúpime im ani o piaď) alebo dokonca s Trumpom (Amerika na prvom mieste) nie je vôbec prehnané. Trump aj Johnson privádzajú všetky dôležité organizácia EÚ – najmä Komisiu – do stavu zúfalstva. Neprekvapuje, že oboch mnohí označujú za „šialencov“, pri ktorých sa nevie, čo od nich zajtra možno očakávať. Mimochodom, istý Niccolo Machiavelli, teoretický politický intrigán so všetkými atribútmi geniality už počiatkom 16. storočia odporúčal politikom hrať sa na šialencov. Prečo? Pretože tým svojich protivníkov privádzajú do absolútnej neistoty.
Johnson ale nie je kus nepopísaného papiera. Bývalý starosta Londýna a potom minister zahraničných vecí ostrovného kráľovstva, akoby do seba vstrebal všetky peripetie z príbehov Waltera Scotta, Charlesa Dickensa či Georgea Orwella. Akoby neveril nikomu a ničomu, predovšetkým ale nie Európskej únii. Už ani predtým nemal Johnson, inak absolvent oxfordskej univerzity a dlhý čas pôsobiaci ako novinár, v „kontinentálnej“ Európe nijakú dobrú povesť. Najmä teraz, vo chvíli jeho prevzatia moci, aj také na Slovensku málo čítané noviny ako Le Monde alebo El País sa predháňajú v zdôrazňovaní jeho tradičnej extravagantnosti. Ako novinár pôsobiaci v Bruseli za britský denník Daily Telegraph bol voči EÚ satirický až uštipačný i výsmešný, čím si ale už vtedy získal konzervatívnu časť britskej verejnosti. Aj potom sa ohradzoval tradičnými britskými hodnotami, v ktorých sa vyskytovali neuchopiteľné pojmy ako pravda, právo, spravodlivosť, vlastenectvo, zásadovosť a iné kontroverzné hodnoty. Na adresu EÚ sa preslávil aj výrokom, že (parafrázujem) „či už Napoleon alebo Hitler, vždy to skončilo tragicky“. Najmä francúzskych kolegov tým zrejme nepotešil a tí nemeckí to radšej nečítali a nepočuli.
Ak máme Johnsona politologicky zaškatuľkovať, hlási sa k ultrakonzervatívnemu modernizmu, ktorý má v toryovských kruhoch názov „one nationalism“. Pripomeňme, že samotný pojem „národ“ a „nacionalizmus“ znamená v Británii niečo celkom iné ako napr. v strednej Európe. V Spojenom kráľovstve predstavuje skôr jednotu obyvateľstva a deklamačne smeruje k zlúčeniu sociálnych a ekonomických programov v prospech radových občanov (teda poddaných Jej Veličenstva). V tejto platforme, ktorú Johnson prijal, sa odzrkadľuje odpor proti neustálym novým vlnám moderných a postmoderných ideológií a úsilie o spoločenskú harmóniu. Či sa to Johnsonovi podarí, je otázne. Najprv sa musí dostať z „chápadiel“ EÚ za podmienok, ktoré Briti budú akceptovať, potom sa musí ukázať, že to bola správna voľba a krajina na tom hospodársky neprerobí a nakoniec musí jeho strana vyhrať voľby. Zatiaľ sa pozícia konzervatívnych revolucionárov podobá najviac na postoj Čechov k prijatiu eura: „Look and see“ (počkajme si a uvidíme).
*Autor je bývalý poradca ministra obrany SR.