Protesty, tie trochu korektné parlamentné a najmä tie menej kultivované pouličné ovládajú západného suseda Slovenska. Titulka príspevku je len jednou z tých, ktoré Čechom pripomínajú ponižujúcu minulosť – rakúskych habsburgovcov po r. 1620 v Prahe, Nemca R. Heydricha v protektoráte alebo slovenského znormalizovaného komunistu G. Husáka v kresle sídla českých kráľov. Husák iritoval Čechov aj svojou insitnou češtinou, ktorú nie veľmi dobre striedal s rodnou slovenčinou až tak, že mu začali hovoriť „Dr. Apříl“ To preto, že v jednom televíznom prejave, hovoriac po česky, si nemohol v rýchlosti vybaviť názov českého mesiaca duben a vyrobil z neho hybrid – apříl.
Treba však povedať, že nijaký rasizmus, ba ani český nacionalizmus zatiaľ na protestoch nezaznel. Motto z jedného z plagátov v titulke je skôr výnimkou. Čo sa vlastne v Česku deje? Razancia protestov sa nápadne podobá nedávnej občianskej „rezistencii“ na Slovensku, po ktorej odišiel z miesta ministra vnútra R. Kaliňák a nastal domino efekt: porúčal sa aj najdlhšie slúžiaci ministerský predseda samostatnej Slovenskej republiky R. Fico. Zrejme len pri vedomí nadchádzajúcich volieb v r. 2020 si slovenskí organizátori protestov vylomili zuby na realite a ochromili dynamiku pouličných protestov.
V Česku to je inak. Voľby budú až o dva roky, graduje kauza „čapí“ hniezdo, Agrofert, audit Európskej komisie o neoprávnených dotáciách. Konečný verdikt po predbežnom audite, zatiaľ v neprospech A. Babiša, príde najskôr až o niekoľko mesiacov. Dovtedy alebo aj potom majú nespokojní Česi šancu na ďalšiu defenestráciu. Táto revolučná zábava má tradíciu, ktorú nachádzame na počiatku husitizmu aj v predvečer Tridsaťročnej vojny. Dnes už Česi nemusia zvrhávať im nepohodlných politikov z okna, postačí im to, čo na Slovensku: rezignácia nepohodlného politika.
Je takmer zábavné počúvať „antibabišovské“ slogany a čítať plagátové nápisy s masovými demonštráciami v bývalom Československu v novembri 1989. A porovnávať je. Dav skanduje pojmy ako „demisia“, „rezignácia“, „odstúpiť“ „Babiše (vtedy Jakeše) do koše“, ale porovnávaciemu pozorovateľovi neujde jedno: totálne sa vytratilo mobilizačné heslo z r. 1989, ktoré znelo „slobodné voľby“! Bude zaujímavé, či A. Babiš pôjde v stopách svojho slovenského krajana R. Fica a v snahe zachrániť sa obetuje R. Kaliňáka. Ak Babiš „pustí“ kontroverznú pani ministerku Němcovú, potom rad bude na ňom a jednoznačne sám vykope politický hrob. Ale Babiš sa môže empiricky poučiť: Môže skončiť ako slovenský Fico, ktorý kapituloval pred hnevom ulice, alebo krízu rozzúrených pracujúcich zvládne tak, ako kedysi Charles de Gaulle v Paríži a iných regiónoch alebo novšie Viktor Orbán v Budapešti a inde.
Lenže slobodné (alternatívne) voľby v Česku podobne ako na Slovensku majú od r. 1990 pevné miesto a nikdy sa nestalo, že by nejaká medzinárodná organizácia (EÚ, OBSE) označila voľby za neférové, zmanipulované. Ideálnym riešením by, samozrejme, bolo referendum o skrátení funkčného obdobia vlády, ale s referendami má Slovensko smutné skúsenosti. Dokonca aj tragikomické. Netrpezliví ambiciózni opozičníci a nedočkaví mládežníci by mali byť vďační za možnosť vyjadriť sa každé štyri roky v parlamentných voľbách, kde si podľa vlastného politického a vekového rozpoloženia môžu napr. na Slovensku voliť aj také legálne strany ako ĽSNS či KSS.
*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku