Európou vraj obchádza strašidlo, tentokrát strašidlo fašizmu. Niečo na tom bude, ale ako vždy, tak jednoduché to zasa nie je. Pojmy ako fašizmus, fašisti, neofašisti, nacisti, neonacisti, komunisti, neokomunisti či kryptokomunisti sú dnes aj na Slovensku natoľko inflačné, že úplne devalvujú významovú podstatu týchto termínov. Tie sa stali natoľko svojvoľnými, že zakrývajú pôvodný alebo inovovaný význam. Stali sa z nich väčšmi pragmatické nálepky pre nežiadúcich protivníkov. Žiaľ alebo možno dobre, bežný konzument masmédií, najmä sociálnych sietí, tento vodopád účelových ideologických nadávok už dávno prestal vnímať.
K ešte k úspešnejšiemu zmätku prispievajú aj postmoderné a dobe bleskovo prispôsobené označenia ako „napravo od stredu,“, „naľavo od stredu“, „pravicový liberál“, „ľavicový liberál“, neokonzervativizmus, neomarxizmus a desiatky ďalších výkrikov nielen ľudovej a publicistickej tvorivosti.
Premietnuté na Slovensko pojmový galimatiáš tu môžeme iba strieľať od boku. Je taký R. Fico kryptokomunista? Očividne áno a to nielen preto, že vstúpil do znormalizovanej KSČ – strany, ktorá otvorene kolaborovala so sovietskou intervenciou – vydávajúcou okupáciu vlastnej krajiny za “bratskú pomoc“. Bol taký Anton Srholec „eštébák“? Asi ťažko a to nielen vzhľadom na jeho dlhoročnú kariéru väzňa v uránových baniach a „oslobodzujúci“ verdikt súdu. Je šéf Ľudovej strany naše Slovensko fašista, neofašista, neonacista či ešte niečo iné? Ťažko povedať. Možno vhodnejším pomenovaním by bolo „tradicionalistický ľudák“. Je taký R. Sulík liberál? Možno áno, možno nie a to bez ohľadu na to, že sa k liberalizmu tvrdo hlási. Ale je to pravicový, ľavicový alebo „stredový“ liberál“? Aká legenda sprevádza bývalého väzňa totalitného režimu Jána Čarnogurského? Je to ideový rusofil, historický slavjanovil, osvietený panslavista, obyčajný ruský agent? Babo raď.
Je súčasný americký prezident rasista, sionista, nacionalista, islamofób? Vlastenec, filantrop, mierotvorca? Alebo demagóg, zločinec, kapitalista, imperialista, vojnový štváč, sexista a sexuálny predátor, mizogýn (teda chorobný nepriateľ žien)? A čo takí Geert Wilders, Marine Le Penová, Tomio Okamura? Sú to naozaj „fašisti“? Alebo skôr záchrancovia európskej identity? V americkej aj európskej tlači si stačí vybrať, nájdete tam všehochuť aj viac z toho mála, čo je tu uvedené.
Smršť z vokabulárneho mišmašu je natoľko zdrvujúca, že je celkom empirické povedať si: Nebol náhodou komunizmus lepší než ten súčasný „bordel“? Veď vtedy bolo všetko – povedané s Milanom Kunderom – tak výsmešne jednoduché. Dobro a zlo bolo ľahko rozpoznateľné, priateľ a nepriateľ transparentný. Ideologickú ´pojmológiu´ (materializmus a idealizmus, pokrok a spiatočníctvo, revolúcia i kontrarevolúcia, dokonca sladkosť a kyslosť a stovky iných zaručene vysvetliteľných kontrastov) sme ešte pred nedávnom nachádzali na striebornom podnose. Síce sme vedeli, že je to lož. Bolo predsa jasné ako „facka“ že je to často presne naopak. Dnes to máme komplikovanejšie. Slovo ako základná formálna a významová jednotka jazyka je zradné a ak sa uchýlime k legendárnemu Evanjeliu svätého Jána a budeme sa utešovať, že „na počiatku bolo slovo…“, veľmi nám to tu nepomôže. Ak slovo nahradíme za pojem človek, potom si môžeme vybaviť vtip z reálneho socializmu: „Na potreby človeka sa plne upriamuje záujem Strany. Lenže človek je sviňa, na toho si treba dávať pozor“.
Dnes slovo treba spoľahlivo dešifrovať a ten, kto si na takú úlohu trúfne, môže sa prihlásiť v konkurze na Nobelovu cenu udeľovanú za prínos pre ľudstvo. Tam však treba potom dodatočne zaviesť – popri literatúre – novú humanitnú disciplínu: „Nobelovu cenu za ustaľovanie nespochybniteľnej terminológie“. Ale bude to vopred stratená bitka, pretože ´terminátori´ sa na exaktných termínoch nikdy nezhodnú a prípadní kandidáti na cenu ostanú na smiech.
*Autorom je bývalý radca Národného konventu pre jazykovú politiku EÚ.