V sobotu 2. 2. 2019 Irán (populačne vyše 80-milionová krajina) oficiálne oznámil, že pri príležitosti 40. výročia islamskej revolúcie skúšobne a úspešne odpálil raketu s dlhým doletom „cruise missile“. Tento v medzinárodnej vojenskej anglo-americkej „hantírke“ používaný pojem sa do slovenčiny prekladá ako strela s plochou dráhou letu, niekedy – na rozdiel od balistických rakiet – ako nepilotovaná riadená strela schopná letieť v extrémne nízkych výškach. Inokedy sa stretávame aj s termínom ako okrídlená strela či riadená strela, popr. riadená strela s plochou dráhou letu. Irán túto raketu zatiaľ s doletom 1 200 kilometrov hrdo inzeroval. Túto svoju raketu označil ako zbraň s vysokou presnosťou schopnou chirurgicky zasiahnuť zameraný cieľ. Táto hračka rozhodne nie je lacnou záležitosťou a navyše chce obyvateľstvo usmerniť k iránskemu nacionalizmu až šovinizmu, prirodzene pod vlajkou vlastenectva.
Iránsky námestník ministerstva zahraničia Amir Alami označil (podľa po anglicky vydávaných novín Tehran Times) túto raketu ako „predĺženú ruku Iránskej islamskej republiky“ pre účely obrany krajiny. Tým nereprodukoval nič iné než vyhlásenie súčasného a dlhoročného najvyššieho iránskeho vodcu Al Chameneiního, že „národ bude na rovnakej úrovni reagovať na akýkoľvek druh hrozby.“
„Cruise missiles“ sú naozaj drahé vojenské hračky. Takéto zbrane vyvíjajú aj mnohé iné krajiny vrátane Ruska a USA, lenže to zatiaľ vzhľadom na očakávanú racionálnosť oboch krajín zatiaľ nevzbudzuje výrazný problém. S Iránom je to podstatne iné. Ide o štát, ktorý je podozrievaný z nelegálneho vývoja jadrových zbraní, čím by porušoval svoje pristúpenie k Zmluve o nešírení (NPT), v platnosti od r. 1970. Pravda, k tejto zmluve nepristúpili ani jadrové mocnosti ako India, Pakistan či Izrael, ale tam sa všeobecne akceptuje, že za odmietnutím tejto zmluvy stojí princíp odstrašenia. Severná Kórea síce zmluvu podpísala a potom od nej odstúpila – čo bolo jej plné právo – , ale skomplikovala si život tým, že už ako od OSN akceptovaná jadrová mocnosť sa podobne ako Irán neskrýva s použitím najmodernejších zbraní proti dopredu vybratým nepriateľom. Samozrejme, že „iba“ v sebaobrane, čiže ako reakciu na „agresiu.“
S Iránom je navyše spájané aj vypovedanie Zmluvy o raketách stredného doletu (INF), ktorú bilaterálne vyjednala Obamova administratíva, aby ju potom nevyspytateľný a v Európe neobľúbený prezident Trump zrušil. Kľúčové členské krajiny EÚ ako Nemecko, Francúzsko či Spojené kráľovstvo sa k Trumpovi odmietli pripojiť. V prípade Iránu ide však o krajinu, ktorá sa netají útočnými plánmi ako odpoveď na agresiu. Lenže otázkou je, či sebaobrana má znamenať prevenciu, preempciu? Preempcia znamená, že môžete zaútočiť ešte predtým, než selektovaný protivník vypálil raketu. Reagujete prvým útokom už vopred, pretože predpokladáte, „cítite“, že nepriateľ sa na to chystá. Tento termín sa často používal pri útoku USA pri druhej vojne v Iraku v r. 2003.
Americká anulácia ako reakcia na „Obamovu zmluvu“ však neprichádza pre teheránsky režim nevhod. Iránski duchovno-politickí vodcovia už nechali krvavo potlačiť niekoľko vĺn masívnych demonštrácií, ktoré zatiaľ v množstve iránskych miest vyvrcholili v rokoch 2017-2018, keď najmä mladší a mladí Iránci vyrazili do ulíc a protestovali proti teokratickému establišmentu v réžii pretrvávajúcej islamskej revolúcie. Protesty sa neupriamovali len na kolabujúcu ekonomiku, rast cien a nezamestnanosť. Objavili sa aj politické slogany ako napr. výzvy na návrat dynastie Páhlavi („šáh vráť sa“!), ale aj slogany a plagáty volajúce “starajte sa o vlastných ľudí a nie o Palestínčanov“. To však očividne bolo niečo, čo mulovia (vládnuci duchovní) potrebovali a teraz pohodlne označili protesty ako ohrozenie iránskej samostatnosti a pravého šíitskeho islamu. Treba pripomenúť, že pred 40 rokmi ajatolláh (najvyšší duchovný) Chomejní, ktorý sa vrátil z exilu vo Francúzsku, sľúbil Iránčanom „spravodlivosť, slobodu a prosperitu“. Dnes však míňa teheránska vláda na drahé hračky enormné sumy a už dlhšie vyhlasuje, že vyvinula „strategickú kapacitu“ na zničenie nepriateľa. Protirežimní demonštranti v iránskych mestách na to majú iný názor a ak bude režim naozaj v úzkych, neostane mu nič iné ako začať vojnu, vyvolať reakciu napadnutých a vyhlásiť sa za obrancu národa, ktorý najskôr na takú rétoriku pristúpi.
*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku