Komentáre a názory Top

Komentár Iva Samsona: Letenská demokracia a zanovitý Babiš

Zdroj: Glob.sk I Dávid Duducz

Český premiér najprv nereflektoval na masovú demonštráciu pracujúcich a ich rozhnevaných detí na Letenské pláni v Prahe a o pár dní neskôr mu post šéfa vlády zachránili poslanci parlamentu. Hoci sa výsledok v dolnej Poslaneckej snemovni už vopred označoval za jednoduchú záležitosť, ostrá parlamentná bitka sa skončila až nadránom s nerozhodným skóre 85 za odstúpenie premiéra a 85 proti.

 

Keďže za odstúpenie muselo byť minimálne 101 poslancov, nebola to patová situácia a Babiš udelil zástupcom ľudu KO. Aj keď sa takmer do poslednej chvíle špekulovalo, ako nakoniec zahlasuje Hamáčkova ČSSD. Hlasovanie o dôvere bolo nepochybne načasované krátko po letenskej demonštrácii, na ktorej sa podľa rôznych kombinovaných údajov zúčastnilo okolo 250 000 ľudí. Tento odhad je dôveryhodnejší ako cifry udávané starovekými autormi, kde napr. z počtu niekoľkých stotisíc vojakov je lepšie ubrať nulu, niekedy aj dve. V prípade Letenské to ale neplatí. Pláň bola viditeľne zaplnená, aj keď len z polovice v porovnaní s novembrom 1989. Také masové demonštrácie sa však nemôžu brať na ľahkú váhu a český premiér je si toho určite vedomý, aj keď sa tvári, že nie.

Skúsená americká politologička a profesorka na Harvarde Erika Chenowethová v nedávnej štúdii píše, že nenásilné demonštrácie majú dvojnásobne vyššiu šancu na vynútenie si zmien než akú majú násilné a ozbrojené strety. A že úspešnosť býva vysoko pravdepodobná, ak sa na protestoch zúčastní aspoň 3, 5 % populácie. Ak je to tak, potom by napr. v USA muselo demonštrovať vyše 11 miliónov ľudí, vo Veľkej Británii vyše 2, 3 miliónov. Chenowethová uvádza príklady pádov vlády, resp. režimu a jeho najvyšších predstaviteľov napr. na Filipínach v r. 1986 (F. Marcos), v Československu v r. 1989 (Jakeš, Husák a spol), Gruzínsku v r. 2003 (E. Ševarnadze) a najnovšie aj prezidenti Sudánu a Alžírska (2019). Ak tieto údaje preložíme do Česka na Letenskú pláň, potom by 3, 5% percenta zďaleka nestačilo. A to ani so zarátaním predchádzajúcich protestov v iných českých mestách. Babiš sa ale teraz môže oprieť o parlament zvolený v nezávislých voľbách a tento tromf bude aj naďalej rád vyťahovať z rukáva. 

Opozícia bude naopak argumentovať auditom EÚ o strete záujmov a bude sa snažiť dokázať, že jeho Agrofert, teraz kvázi v akýchsi neutrálnych fondoch bez väzby na vládu, je Babišom stále riadený. A hoci to každý vie, dokázať to bude ťažšie. Podobne, ako sa dá len predpokladať, že počas svojho premiérstva V. Putin nemal vplyv na prezidenta D. Medvedeva.

Lenže v politike sú možné aj nečakané scenáre a môžeme si ľahko vybaviť  niekoľko z nich. Jeden môže mať podobu odstúpenia premiéra a dosadenia náhradníka. Ale to nepôjde tak ľahko, pretože ANO je strana jedného muža a opozícia by sa vzápätí s náhradou neuspokojila. Babiš by tak potopil všetkých svojich verných okolo seba a jeho hnutie by sa pomaly ale isto začalo rozpadávať. Ďalší možný scenár spočíva v tom, že parlament mu nabudúce vysloví nedôveru a potom by sa jeho odchod stal automatickým. To by ale chcelo zlomiť Babišom tvrdo presadzovanú disciplínu v 78-člennom klube ANO a stratiť podporu ČSSD, čo Babiš ľahko vyrovná Okamurovou SPD. O komunistov nemusí mať strach, tí sa ho budú držať ako vši. Iná možnosť je, že ulice a námestia sa unavia podobne, ako vo Francúzsku tzv. žlté vesty a premiér sa stane Emanuelem Macronom Česka. Ešte ďalší variant scenára sa môže objaviť, ak EÚ (EK) zamieša kartami a transponuje relatívne neškodný audit do tvrdších záverov. Aj tu však bude mať Babiš možnosť využívanú jeho kolegami v Maďarsku a Poľska: Jednoducho odmietne nadnárodné ambície Bruselu, čím si udrží, či dokonca posilní svoju základňu v inak nebezpečne euroskeptickej krajine.

*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku