Tento rok (2019) by sa opäť mal stať zlomom akéhosi prekliatia európskej (EÚ) zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Do bojovej arény vstúpil francúzsky prezident Macron už v auguste 2018 s vyhlásením, že si stojí za projektom európskej obrany a že Európa by nemala závisieť od USA. Macrona nepochybne vyprovokoval prezident Trump svojou tézou o zastaranosti NATO. Bol to mimochodom krok, ktorý sa dal očakávať už dávnejšie, lenže bola to Európa, ktorá po druhej svetovej vojne poprosila svoju bývalú kolóniu o ochranu, čo mnohí Európania chápali skôr ako nutné kolektívne poníženie. Ibaže Macron to bral akoby osobne: Európa (EÚ) by mala byť schopná brániť sa voči komukoľvek, okrem iného vrátane Ruska, ale dokonca aj proti USA! Rok začiatku naplnenia tejto méty Macron stanovil ako cieľ francúzskej diplomacie na rok 2019.
Nemecká kancelárka Merkelová neostala pozadu a pre verejnú televíziu ARD uviedla, že „Nemecko musí vziať svoj osud do vlastných rúk a prevziať väčšiu zodpovednosť za európsku obranu“. Z tohto inak plne akceptovateľného výroku musí pamätníkom a zainteresovaným „post-pamätníkom“ oboch prvých svetových vojen naskakovať husia koža. Francúzsky prezident fakticky opäť navrhol v minulosti už viackrát neúspešný a zdiskreditovaný projekt európskej armády, teraz konkrétne pod názvom „európske zásahové jednotky“. Okrem pravdepodobných pnutí v rámci tohto projektu (kto bude tejto európskej armáde hrať prvé husle) tu máme opäť takmer zúfalú snahu Európanov zbaviť sa americkej hegemónie. Bývalé európske veľmocí majú večne závisieť od svojej bývalej kolónie? Znova tu rozpoznávame zreteľný konflikt určujúcich záujmov medzi EÚ a USA.
Jens Stoltenberg – súčasný generálny tajomník NATO – bezprostredne po návrhu tejto najnovšej stratégie z dielne „motoru EÚ” (Francúzsko a Nemecko) varoval na prestížnej Mníchovskej bezpečnostnej konferencii pred oslabením transatlantickej spolupráce a hoci podporil princíp posilnenia európskych obranných kapacít, chce ju vidieť skôr ako podporu európskeho piliera NATO a lepšie rozdelenie bremena transatlantickej obrany. Takže najvyšší úradník NATO Stoltenberg sa od Trumpa veľmi nelíši.
Historicky môžeme konštatovať, že pokusy o samostatnú európsku bezpečnostnú a obrannú politiku dnešnej EÚ siahajú k sa samým počiatkom európskej integrácie, dokonca ešte pred ňu.
Diskusie o možnosti spoločnej európskej a obrannej politiky sa datujú ešte pred Rímskymi zmluvami r. 1957 (založenie EHS). V r. 1947 päť európskych krajín založilo na základe tzv. Bruselského paktu Západnú úniu, ktorá však rýchlo skrachovala a sebavedomejšie túto myšlienku zakotvila Maastrichtská zmluva (v platnosti od r. 1993). Predtým, medzitým aj potom sa dajú pokusy Európy (Európske hospodárske spoločenstvo, Európske spoločenstva, teraz EÚ) dajú označiť ako chodiaci cintorín európskej bezpečnostnej, zahraničnej a obrannej politiky. Francúzsky prezident Macron sa vlastne svojou súčasnou politikou snaží oživiť kosti mŕtvych, čo patrí do inventára mnohých náboženstiev. Pre Európu je to emancipačná myšlienka, ale vykopávanie mŕtvych projektov sa nezdá veľmi uskutočniteľná. V tejto otázke EÚ ťažko nájde kompromis už aj preto, že jedna z dvoch európskych jadrových mocností momentálne prechádza chaotickou etapou „Brexitu“ a EÚ v otázke samostatnej európskej zahraničnej, bezpečnostnej a obrannej politiky asi sotva dosiahne kompromis medzi svojimi členmi.
Na tomto európskom cintoríne môžeme len letmo pozorovať míľniky doteraz celkom babráckej cesty dnešnej EÚ k takejto samostatnej politike v otázkach kolektívnej obrany. Už vyššie uvedená Západná únia/Bruselský pakt z. 1947, ktorá mala podľa pôvodnej zmluvy od r. 1948 trvať „zatiaľ“ 50 rokov… (mimochodom, okrem krajín Beneluxu a Francúzska sa k tejto únii prekvapivo prihlásilo aj Spojené kráľovstvo), zapadla prachom veľmi rýchlo. Na jednom z náhrobných kameňov tejto organizácie nájdeme aj založenie NATO v r. 1949. Živšie hroby, ktoré sa tiež dajú označiť ako RIP („spočívaj v pokoji“) pokračujú vojenskou a obrannou alianciou, s 10 členmi dnešnej EÚ: Západoeurópskou úniou, ktorú priaznivci NATO posmešne nazývali „spavou krásavicou“. Amsterdamská zmluva z r. 1997 deklarovala túto organizáciu ako integrálnu časť EÚ. Slovensko sa usilovalo o jej členstvo, ale v komplikovanej hierarchii Západoeurópskej únie sa mu zišla ani nie rola pozorovateľa, ale len status asociovaného člena. Ako dátum skonu tejto krásky, ktorá síce mala za sebou niekoľko skôr sebadeklarovaných úspešných vojenských zásahov, sa datuje rok 2010, keď ju samotná EÚ oficiálne zrušila a vyryla RIP do ďalšieho náhrobku.
Súčasná (2019) francúzsko-nemecká iniciatíva samostatnej európskej obrany nesľubuje vzhľadom na historickú empíriu veľa nádejí. Krajiny ako napr. Poľsko, Česko či pobaltské krajiny so zlými historickými skúsenosťami s Nemeckom a Ruskom (predtým ZSSR) sa zrejme budú ako kliešťa držať Severoatlantickej aliancie a musia sa modliť za to, aby skeptické výroky súčasného amerického prezidenta na adresu NATO boli iba jednou z jeho častých úchyliek.
*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku