Uvedené mená slúžia iba ako vzorce pre politickú hru označovanú všeobecne ako korupcia. Je možné uviesť stovky ďalších politických aktérov, ktorí sa – oprávnene či nespravodlivo – ocitli na šachovnici, kde sa pohybuje figúrkami páchateľov alebo obetí hry, ktorá by sa dala nazvať koruptológia. Tento zatiaľ nepoužívaný pojem sa raz možno dostane do školských rozvrhov ako moderná disciplína éry, ktorú najnovšie nazývame post-demokratický svet.
Korupcia je totiž večná a neporaziteľná. Má rôzne podoby, rôznu intenzitu a množstvo dimenzií, ktoré závisia od neuchopiteľného pojmu zvaného kultúra. Bojový front menom korupcia disponuje aj ľudovou základňou v najrozličnejších múdrych či úplne hlúpych prísloviach. Jedným z nich môže byť napr. často zdielané presvedčenie, že „bez vetra sa ani lístok nepohne“ a mnohé iné. Koniec koncov, už starogréckemu filozofovi Plútarchovi sa pripisuje výrok: „Len smelo ohováraj, vždy niečo uviazne“.
Bežných smrteľníkov sa korupcia týka len výnimočne, tam sa nekorektné konanie väčšinou klasifikuje inak, napr. ako niečo negatívne normálne alebo potom hneď skokom ako trestný čin.
Pri verejne činných osobnostiach a navyše ešte politikoch, je to komplikovanejšie. Z korupcie tam môže byť obvinený minimálne každý druhý. Politik má v rukách distribúciu finančných a iných zdrojov. Politik Alfa-samec (úplne legálne) dosadzuje do štátnej správy svojich verných. John F. Kennedymu sa okrem iného vytýkalo obsadenie CIA svojimi ľuďmi. Babišovi predhadzujú ministerku Benešovú a „Čapí hnízdo“. Netanjahuovi zanovitú lojalitu voči ortodoxným židovským stranám. Na Trumpa, ako predtým na J. F. Kennedyho a B. Clintona vytiahli sexuálne aféry, ale Trump dominuje: nahral na ľahko zvládnuteľný smeč menom Ukrajina „story“. Šikovnejší politici preto majú vždy v zálohe niekoho, kto za nich perie špinavé prádlo a v prípade núdze ho môžu predhodiť oponentom a spravodlivo rozhnevaným poctivo pracujúcim masám ako gladiátorov v rímskej aréne. V titule uvedené „vzorky“ – Donald Trump, Benjamin Netanjahu a Andrej Babiš – by len ťažko narážali na proti nim vznesené obvinenia, ak by to boli obyčajní obchodníci. Všetci však, na svoju smolu, vykazujú príznaky, ktoré ich mimoriadne kvalifikujú na terč ´koruptobijcov´. Napriek individuálnym rozdielom medzi týmito troma vybranými protagonistami majú všetci traja jedno spoločné. Po prvé, sú úspešní, bohatí, získali si sympatie voličov a pre mnohých majú aj charizmu (alebo si to o sebe myslia). Po druhé, dokázali si zatiaľ udržať lojalitu svojich ľudí vo vláde a v parlamente.
Tieto úspechy však pracujú aj proti nim. Čím sú úspešnejší, tým sú zraniteľnejší, pretože každá opozícia útočí skôr viac na zákulisné slabosti výrazného politika ako na jeho preukázateľné politické prešľapy. Ešte ďalšou črtou, ktorá prispieva k útokom na populárnych, tobôž populistických politikov, je obvinenie z „polarizácie spoločnosti“. Kedysi sa táto výhrada používala aj na Slovensku (kauzy V. Mečiara). Vtedy zrejme oprávnene, pretože išlo skôr o výzvy na lynč odporcov ako o delenie spoločnosti na „my“ a „oni“. Mimochodom, politická komunita musí byť jednoducho v alternatívnej spoločnosti polarizovaná. Odmietanie polarizácie v demokracii a tzv. „organizovaná jednota názorov“ je nezmysel až imbecilizmus. Je to podobné ako tvrdiť, že súťažiaci športovci nemôžu mať na oboch stranách polarizovaných fanúšikov, kde jedna alebo druhá časť viac či menej temperamentne až zúrivo polarizuje tribúny či dokonca rodiny pri televízii. Ak polarizácia neprejde do agresie, kde je problém?
V krajinách pôsobenia všetkých troch našich vytipovaných politikov vždy dochádzalo k politickej eliminácii protivníka. Majstrom je Izrael, kde súdy preukázali trestnú zodpovednosť viacerým politikom a v jednom období sedeli v „base“ hneď dvaja najvyšší činitelia: bývalý prezident Moše Kacav (súdom preukázané znásilnenie) a bývalý premiér Ehud Olmert (nelegálne obchody a iné prípady korupcie). V USA sa zbavenia úradu len tak tak vyhol prezident Andrew Jackson, z lopaty mu utiekli Richard Nixon (radšej neriskoval hanbu odstúpením) a Bill Clinton (ustál „impeachement“ s akýmsi zauzleným črevom americkej legislatívy, s niečím ako „pokarhanie“). Trumpov osud je zatiaľ v rukách Kongresu. Česi podobný prípad zatiaľ nezažili a vzdorovitý Babiš odmieta kapitulovať namiesto toho, aby sa zastrelil alebo skončil na nejakej Jednotke intenzívnej starostlivosti. Najlepšie sú na tom spomedzi demokratických krajín Slováci. Tam si skutoční či domnelí gauneri sami udelili amnestiu.
*Autor je bezpečnostný analytik.