Má sa za to, že demokracia je v prvom rade o voľbách, pri ktorých súťažia politické strany majúce často aj protichodné názory. Vyššia frekvencia volieb môže znamenať raz predčasné obnovenie mandátu, ale práve tak aj nestabilitu v rámci danej spoločnosti.
Európsku úniu onedlho čakajú málo príťažlivé voľby do Európskeho parlamentu, kde účasť slovenských voličov bude zrejme opäť mizerná. Len, malý záujem o voľby všeobecne môže vyjadrovať tak nespokojnosť s demokraciou a rezignáciu, ako aj spokojnosť s daným stavom a nezáujem o jeho zmenu. V posledných dňoch sa však konali voľby v troch národných európskych štátoch, ktoré môžu byť mimoriadne dôležité pre ideovú, zahraničnú, obchodnú aj domácu politiku EÚ. Tými tromi krajinami myslím Slovensko, Ukrajinu a neeurópsky Izrael. Treba povedať, že prezidentské voľby na Slovensku, hoci mali v rámci EÚ dosť nízku hodnotu, môžu predznamenať závažný trend v EÚ, totiž nárast trendu, ktorý odsúva na vedľajšiu koľaj dnes už veľmi zastarané – aj keď používané – prelepovanie politických prúdov na pravicu, ľavicu, napravo či naľavo od centra. Lenže Slovensko je v EÚ pomerne veľmi malým hráčom a nie je vôbec isté predvídateľné, či zvolenie údajne kandidátky naľavo od liberálneho stredu a navyše budúcej prezidentky so skromnými právomocami, bude cestou, na ktorú sa vydá EÚ.
Oveľa viac sledovanými voľbami boli a sú tie na Ukrajine, kde na rozdiel od Slovenska je prezident ozajstný „boss“, teda v štáte, ktorý je spájaný akoby nevyliečiteľnými chorobami zvanými korupcia a klientelizmus. Pred druhým kolom prezidentských volieb u východného suseda – po vylúčení krásky z Dnepropetrovska – dochádza k paradoxnej voľbe medzi doterajším prezidentom a známym podnikateľom a komikom. Ten druhý, ktorý vyhral v prvom kole volieb, vyjadruje frustráciu ukrajinskej spoločnosti. V krajine, ktorá nemá zaručené hranice, časť jej južného územia zabralo Rusko v štýle akejsi bratskej pomoci rusky hovoriacim Ukrajincom a krymským Tatárom a východná časť jej územia sa zmieta v občianskej vojne.
Pre EÚ sú prezidentské voľby samozrejme dôležité z toho dôvodu, že EÚ po ruskom obsadení Krymu zaviedlo proti Moskve (akokoľvek mierne) ekonomické sankcie, čím si s Ruskou federáciou skomplikovala vzťahy a fakticky na neurčito odsunula perspektívu integrácie Ukrajiny do EÚ. Pre niektoré krajiny EÚ, konkrétne Slovensko, Poľsko a Maďarsko, Ukrajina teraz predstavuje bezpečnostnú nárazníkovú zónu medzi týmito štátmi a historicky nenásytným ruským „medveďom“.
Voľby v Izraeli sú tak trochu z iného súdka. Ide o krajinu, ktorá vrazila klin medzi EÚ a jej transatlantickým spojencom. O krajinu, ktorá má s EÚ dobré ekonomické, ale už menej dobré politické vzťahy. Izraelčania chodia k voľbám prakticky ako „na klavír“ a pripomínajú akési európske Taliansko. Vo voľbách, ktoré prebehli pred niekoľkými dňami sa v porovnaní so slovenskými parlamentnými voľbami zúčastnil opäť výrazný počet Izraelčanov, najmä izraelských Židov a opäť si vyberali medzi zhruba štyridsiatkou politických strán, aby nakoniec dali prednosť starému harcovníkovi, ktorý môže vôjsť do dejín ako najčastejšie zvolený premiér židovského štátu. Opretý o svojho súčasného spojenca v Bielom dome si bude predpokladaný staronový premiér môcť dovoliť viac, než s čím si EÚ môže dovoliť súhlasiť. Bude navyše musieť vstúpiť do koalície s ortodoxnými a ultraortodoxnými stranami. Teda s komunitou, ktorú podľa viacerých prieskumov verejnej mienky minimálne tretina izraelských Židov úprimne nenávidí, okrem iného pre jej malú ochotu slúžiť v armáde.
Ale voľby sú voľby.
*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku