Visegrádska alias Vyšehradská skupina štyroch stredoeurópskych štátov (V4) má od 1. júna 2019 nové predsedníctvo. Podľa pravidelnej rotácie prišlo na jeden rok opäť na rad Slovensko.
Treba pripomenúť, že Vyšehradská skupina predstavuje v bežnom slovenskom, teda politicky neodbornom prostredí, oveľa menej známu entitu skratky typu EÚ, NATO, OSN. Tieto etablované organizácie by zrejme väčšina občanov dokázala identifikovať, skratku V4 asi nie.
Skupina sa pritom opiera o veľmi silnú zbraň a pri svojom vzniku v chaotickom období po rozkladaní sa východného bloku sa opierala o azda jediný spoľahlivý faktor – o dejiny. Samozrejme, pripomína sa zdokumentované stretnutie troch stredoeurópskych kráľov v r. 1335, keď sa panovníci Českého kráľovstva, Poľska a Uhorska stretli v mestečku Visegrád, kúsok od slovenských hraníc – v dnešnom Maďarsku. Dohodli sa na spolupráci v politických a obchodných otázkach a na „večnom priateľstve“.
Večné priateľstvo, ako to býva, nevydržalo dlho a už v 15. storočí si Česi a Maďari v krvavých bitúnkoch vymieňali svojské názory na „večné priateľstvo“. Malá československo-maďarská vojna o Slovensko po skončení prvej svetovej vojny alebo účasť slovenských jednotiek na nemeckom útoku na Poľsko v r. 1939 tiež o večnom priateľstve veľmi nesvedčili.
Nový začiatok nutne začal v období tzv. bezpečnostného vákua od prelomu 80/90. rokov.
Vtedy (1991) legendárni regionálni prezidenti J. Antall, L. Walesa a V. Havel oživili nevydarenú a zabudnutú tradíciu Visegrádu a dohodli sa na vzniku Vyšehradskej trojky (V3), ktorá sa po rozdelení ČSFR automaticky stala V-štvorkou. Cieľom bolo pomôcť si navzájom pri likvidácii RVHP a Varšavskej zmluvy, čo sa aj rýchlo podarilo. Tvrdším orieškom bolo stať sa plnoprávnym členom NATO a EÚ, ale napodiv sa vydarilo aj toto.
Kontroverzie o existencii tejto skupiny sa objavili hneď na samom počiatku. Napr. bývalý český premiér V. Klaus vyhlasoval, že si nie je istý, či Vyšehradská skupina bola založená preto, aby sa jej členovia dostali do EÚ alebo preto, aby tomu proti svojej vôli zabránili. Iste, západ mohol povedať: vy máte teraz svoju integračnú jednotku, netreba vám teda vstupovať do EÚ či do NATO. Ale ponúkame spoluprácu a pomoc pre váš projekt. Dnes sa takému úsiliu, vyhnúť sa neodbytným kandidátom, hovorí privilegované partnerstvo.
Po vstupe do NATO a EÚ považovali mnohí V-štvorku za zbytočnú, aj keď sa skupina snažila zachrániť členskou expanziou. Český prezident Zeman navrhol rozšírenie V4 na V6 (prístupom Rakúska a Slovinska), to však bola iluzórna predstava a rakúsky parlament tento návrh odmietol. Rakúšanom sa darí dobre a sú stále zaťažení historickou stigmou „chomúta“ na krku ovešanom závažiami „Uhrov“, Čechov a Poliakov. V4 však zatiaľ prežíva. Rozšírila oblasti pôsobnosti zamerané na stredoeurópske regionálne problémy, nevymedzuje sa proti EÚ – to by bola politická samovražda – a predstavuje v Bruseli najmä lobistickú platformu.
Problém spočíva v tom, že všetky štyri krajiny majú viac individuálnych než spoločných priorít. Slovensko je zatiaľ jediná krajina V4, ktorá prijala euro. Na rozdiel od toho sa Česi, ktorí by podmienky na vstup splnili zrejme veľmi rýchlo, do eurozóny veľmi neponáhľajú a iritujú Brusel. Maďarsko má v EÚ iné problémy ako Slovensko vzhľadom na údajné autoritárske sklony Orbánovej administratívy a Poľsko je kritizované za neštandardný súdny systém. Tak Česko, ako aj Slovensko malo najnovšie problémy s korupciou siahajúcou vraj do najvyšších poschodí štátnej správy.
Jediné, na čom sa krajiny V4 zhodli, je viacmenej súdržný postoj v otázke imigračnej politiky. Ani tu však nie je V4 úplne jednotná. Trhlinu v konsenze spôsobilo Slovensko, ktoré súhlasilo s (vraj prechodným) prijatím určitého počtu imigrantov a na rozdiel od Česka, Maďarska a Poľska sa tak vyhlo žalobe zo strany Európskej komisie.
Treba povedať, že na rozdiel od takých značiek ako BENELUX alebo Severská rada si V4 v Bruseli zatiaľ veľký rešpekt nezískala.
*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku