Komentáre a názory

Komentár Iva Samsona: Za dobrotu na žobrotu alebo ako je EÚ nepoučiteľná

Zdroj: Glob.sk I Dávid Duducz

EÚ je nepochybne úspešný projekt. Ba, očividne najlepší, aký Európa v dejinách mala. Lenže najnovšie vyhlásenie iránskeho prezidenta Hassana Rúhániho svedčí o tom, že kedysi nesporná dynamika tohto projektu slabne spolu s klesajúcou politickou a vojenskou prestížou Únie.

 

Európskej únii sa totiž čoraz častejšie stávajú nehody, s ktorými pri svojom vzniku a najmä po pamätnom rozšírení o krajiny postkomunistickej Európy nerátala. K týmto galibám patria bez stanovenia presného časového poradia:

Nútené prerobenie Lisabonskej zmluvy; opakovaná neschopnosť vybudovať spoločnú zahraničnú, bezpečnostnú a obrannú politiku; nečakaný problém so zadĺženým Gréckom, keď jednoznačne zlyhali nadnárodné kontrolné mechanizmy; neschopnosť odvrátiť finančnú krízu, ktorá sa pred niekoľkými rokmi do EÚ ľahko presunula z USA; Brexit; naprostá nemohúcnosť legislatívne sa pripraviť a napokon zvládnuť imigračnú krízu; permanentný neúspech v regulácii vzťahov k „čiernym ovciam“ Maďarsku a Poľsku; závažné obvinenia Palestínskej Watchdog Group, že EÚ nepriamo financuje terorizmus príspevkami, ktorými sú napokon odmeňované rodiny „mučeníkov“, teda de facto teroristov; prebiehajúca ekonomická vojna medzi EÚ a USA, pri ktorej Európa bude nutne ťahať za kratší koniec; všeobecne konštatovaný a priznávaný nárast rasizmu, antisemitizmu, neofašizmu, neokomunizmu, neonacizmu a vôbec radikalizmu.

A k týmto trampotám v EÚ teraz pribudlo bezprecedentné ultimátum Iránu, aby EÚ do 60 dní „vybavila“ zrušenie amerických sankcií proti tejto krajine. Každý súdny človek (možno okrem špičiek EÚ a bývalého amerického prezidenta Obamu) dobre vedel, že Irán nezastaviteľne pracuje na výrobe „šíitskej“ jadrovej bomby. Keď však presne pred rokom USA odstúpili od tzv. jadrovej dohody s Iránom a zaviedli proti tomuto veľkému hráčovi na Strednom východe prvú vlnu sankcií, EÚ a jeho traja hlavní protagonisti, teda Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia, pri dohode zotrvali ruku v ruke s Čínou a Ruskom. Teraz Donald Trump zavádza sankcie na ďalšie citlivé iránske položky ako oceľ, hliník a železo. Argumentuje, že Irán využíva príjmy z  obchodnej výmeny nielen na vývoj jadrových zbraní, ale aj na financovanie teroristických skupín a posilnenie svojho expanzionizmu v silne zastúpených šíitských krajinách ako Sýria, Libanon či Jemen.

Hoci sa Irán dlhodobo sankciám vysmieva ako výkriku papierového tigra, každý rozhľadený svetový ekonóm pripúšťa, že s iránskou hospodárskou situáciou to ide rapídne dolu kopcom. USA však už prinajmenšom od 1. svetovej vojny nie sú vedené filozofiou izolacionalizmu. Podľa ktorej si svet (rozumej Európa) môže robiť čo chce, len sa nesmie dopúšťať neokolonialistických recidív na americkom kontinente. Svet je dnes globálny a USA sú v ňom prvá ekonomická aj vojenská entita. Zaručené úvahy o tom, že EÚ, Čína alebo Rusko už zajtra či pozajtra predbehnú USA, sú rozprávkami pre slabších jedincov.

Trump svojimi sankciami priškripol nielen Irán, ale aj svojich európskych spojencov. Sankcie sa týkajú nielen Iránu, ale aj tých firiem, ktoré s ním obchodujú. A práve to EÚ robí a drží sa už stroskotanej zmluvy o jadrových zbraniach. Irán samozrejme udrel klinček po hlavičke. Nemôže nevidieť, ako sa EÚ drobí a štiepi. Či už zo zúfalstva alebo z pohŕdania sa k EÚ začína správať ako k chromej kačici. Na tom nič nemení skutočnosť, že hneď po iránskom ultimáte sa ministri zahraničia Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie proti ultimátu ohradili a odmietli ho, aj keď vyjadrili ochotu zotrvať pri jadrovej dohode. Vplyv EÚ na politiku USA je totiž miznúci. Ale ruku na srdce, nezaslúžila si to EÚ tak trochu sama?

*Autor je bezpečnostný analytik a radca bývalého Národného konventu MZV SR/EÚ pre jazykovú politiku