BRATISLAVA – V sobotu sme si pripomenuli 99. výročie vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov – Československej republiky. U našich západných susedov je tento deň aj štátnym sviatkom. Tendencie vyhlásiť 28. október za štátny sviatok sa objavujú aj u nás. Majú však takéto snahy význam?
Pripomeňme si, že kým v Čechách bola v poslednom roku Prvej svetovej vojny vôľa po slobode a samostatnosti vyjadrená viackrát, slovenskí vlastenci mlčali do poslednej chvíle. V prostredí pokročilej maďarizácie ani nemohli inak, navyše na konci Prvej svetovej vojny ostávala uhorská vláda v národnostných otázkach tvrdá, kým rakúska mäkla.
Pre vývoj udalosti v Čechách a na Slovensku z konca októbra 1918 bola kľúčová nóta amerického prezidenta Wilsona Rakúsko-Uhorsku z 18. 10., podľa ktorej podrobené národy habsburgskej ríše majú právo rozhodovať o sebe sami. Priamym popudom na udalosti „28. října“ v Prahe bola akceptácia tejto nóty rakúsko-uhorským ministrom zahraničných vecí grófom Andrássym.
Na Slovensku bola situácia odlišná, v prostredí tuhej maďarizácie tu existovala jediná národná strana, sústreďujúca všetkých národovcov. S ohľadom na medzinárodný vývoj začali aj jej predsedníctvu dochádzať výzvy, aby sa niečo podniklo, aby strana zvolala nejaké zhromaždenie. 24. októbra 1918 zvolal preto Matúš Dula výzvou v novinách a osobnými listami schôdzku do Turčianskeho Svätého Martina, na ktorú boli pozvaní vodcovia a osvedčení vlastenci všetkých politických smerov. Na zhromaždení sa mal vytvoriť Národný výbor, ktorý by prezentoval politické záujmy Slovákov. Slovensko doteraz takúto reprezentáciu nemalo a jej potreba bola čoraz akútnejšia, najmä teraz, keď sa svet pýtal na názory utláčaných národov v Rakúsko-Uhorsku.
30. októbra 1918 sa delegáti zišli v Turčianskom Svätom Martine. Na zhromaždenie však prišli nielen pozvaní, ktorých bolo asi tridsať, ale aj mnohí iní, priťahovaní dojmom blížiacich sa udalostí, celkovo asi dvesto ľudí. Schôdzka bola nadšená, volalo sa na slávu prezidentovi Wilsonovi a horlilo sa za česko-slovenskú jednotu. Medzi rečníkmi bol aj Andrej Hlinka. Zvolená bola dvadsaťčlenná Národná rada, v ktorej mali zastúpenie všetky tri vtedajšie slovenské politické smery: národný, sociálno-demokratický a katolícky. Predsedom Národnej rady sa stal Matúš Dula. Prijatá bola deklarácia, známa dodnes ako deklarácia martinská. Autorom jej textu bol evanjelický farár Samuel Zoch. Okrem neho mal pripravený koncept deklarácie aj advokát Dr. Emil Stodola. Zhromaždenie sa muselo rozhodnúť medzi oboma návrhmi.
V prijatej deklarácii sa uvádza, že Národná rada vyhlasuje, že v mene národa česko-slovenského, bývajúceho v hraniciach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konať. V deklarácii sa tiež hovorí: Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti.
Najväčší prínos deklarácie spočíva v prihlásení sa k česko-slovenskej jednote a v odmietnutí príslušnosti k Uhorsku. Príslušnosť k česko-slovenskému štátu sa v deklarácii priamo nevyhlasovala, pretože na Slovensku sa v čase jej prijímania vďaka uhorskej cenzúre nič nevedelo o odpovedi grófa Andrássyho a až neskôr sa na Slovensko dostali informácie o udalostiach v Prahe a o vyhlásení a vzniku ČSR.
Martinská deklarácia vyjadrila vôľu nepomaďarčenej elity slovenského národa po spolužití Slovákov s Čechmi a bola rozhodujúca v procese následného včleňovania sa Slovenska do zväzku Československej republiky. Tento proces bol ukončený v roku 1919, definitívne až po porážke revolučnej Slovenskej republiky rád.
Dnes už vieme, že idea jednotného česko-slovenského národa nebola správna a aké dôsledky jej tvrdohlavé presadzovanie malo. Takisto neexistuje spoločný štát Čechov a Slovákov. Oslavovať 28. október ako štátny sviatok na Slovensku by bolo asi miernou dezinterpretáciou histórie. Oslavovali by sme udalosti, ktoré boli v čase svojho konania pre väčšinu Slovákov neznáme, resp. oslavovali by sme výročie vzniku neexistujúceho štátu, ktorý zanikol všeobecne akceptovaným mierovým spôsobom po dohode politických reprezentácií Čechov a Slovákov.
Pre ďalší národnostný, ekonomický, kultúrny, náboženský, vzdelanostný a pod. vývoj Slovákov bolo rozhodujúce dobrovoľné rozhodnutie jeho reprezentantov z 30. októbra 1918 spojiť svoj ďalší osud s národom českým a nepokračovať v živote v rámci Uhorska. Tento deň bol v dejinách nášho národa kľúčový, domnievam sa, že oveľa dôležitejší ako 17. júl 1992, a zaslúžil by si byť štátnym sviatkom.
Autor: RNDr. Ivan Zuzula, CSc., Foto: FB / #SIEŤ
predseda strany #SIEŤ