Zdá sa, že s výsledkom eurovolieb nie je na Slovensku takmer nikto nespokojný. Čudné, keď voliť príde necelá štvrtina oprávnených voličov, a komentátori sa idú pominúť od blaha, že to je takmer o polovicu viac než pri minulej trinásťpercentnej blamáži.
Z výsledkov eurovolieb sú u nás vytešení predovšetkým progresívci, ktorí si myslia, že spolu so Spolu v Európskom parlamente naozaj ukážu a dokážu, že Slováci túžia po zmene. Programovo sformulovanú predstavu o nej však nemajú.
Výsledky ale hovoria čosi iné. Po prvé, zisk podporovateľov “zmeny” v prieskume verejnej mienky na Slovensku, zvanom eurovoľby, v porovnaní s hlasmi tých, ktorí “zmeny” nesignalizujú (napr. Smer alebo ĽS NS), nie je vôbec markantný, po druhé, všetkých našich trinásť (štrnásť) europoslancov nemá ani unisono silu v Európskom parlamente niečo podstatnejšie meniť.
Komunistická násilná proletárska revolúcia v Európe uspieť nemôže, pretože proletariát na tomto kontinente už neodvratne “podľahol” pozlátku ekonomickej prosperity a prestal byť dostatočne “revolučný”. Sociálni inžinieri – neomarxisti – sa teda zamerali na intelektuálov, likvidáciou strednej triedy z nich robia novodobých proletárov a pod maskou liberalizmu sa snažia získať moc. “Liberálna demokracia” je, zjednodušene povedané, demokracia zbavená konzervativizmu. Vďaka Fukuyamovej ilúzii víťazného konca dejín liberálna demokracia neochvejne verí vo vlastnú neomyslnosť a neporaziteľnosť a dokonca aj v beztrestnosť.
Eurovoľby ukázali, že neexistuje žiadna relevantná politická sila, ktorá by požadovala zrušenie či rozpad Európskej únie. Výsledky vo viacerých členských krajinách (napr. Francúzsko, Taliansko, Maďarsko, ale i Rakúsko a Holandsko) však dávajú nádej, že doterajšia liberálno-demokratická orientácia únie sa zmení. EÚ sa po ostatných eurovoľbách celkom iste začne vracať ku svojim koreňom, prestane byť baštou neomarxizmu a vráti sa ku konzervatívnym hodnotám, typickým pre naše kultúrne prostredie. Jedným z pôvodných cieľov európskej integrácie bolo totiž zvyšovanie blahobytu Európanov, no s ohľadom na rastúci pocit nespokojnosti si treba priznať, že aktuálnym bruselským elitám o to asi nešlo. Viac sa zaujímali a zaujímajú o komfort tých, ktorí k európskej prosperite neprispeli a ktorí, naopak, Európsku úniu považujú za dojnú kravu.
V tejto súvislosti mi napadá, či naši neomarxistickí presadzovatelia “zmeny” neprichádzajú na európsku scénu trochu oneskorene a či by sa v europarlamente necítili lepšie pred piatimi či skôr pred desiatimi rokmi.
*Autor je predsedom Slovenskej konzervatívnej strany