Prednedávnom som videl video, v ktorom mladá moderátorka spovedala účastníkov Dúhového pochodu (Pride) v Košiciach. Na otázku, koľko máme pohlaví, jej len máloktorí z nich povedali inú číslovku ako dva, a aj motívy svojej účasti na pochode a dôvody na hrdosť nevedeli vysvetliť.
Podobne by asi dopadla aj prípadná anketa na mítingu Za slušné Slovensko. Anketára by s veľkou pravdepodobnosťou „slušní“ a „demokratickí“ účastníci skôr či neskôr inzultovali, no aj tu by sme sa od nich asi ťažko dozvedeli, čo momentálne považujú „za neslušné“, prípadne, ako by malo „slušné“ Slovensko vyzerať. Asi by vedeli zopakovať heslá a argumenty, ktoré by ktosi vyrevúval na tribúne, prípadne by si ich vopred prečítali v niektorom „mienkotvornom“ médiu. Summa summárum by však asi v prvom prípade vyšlo „lebo Fico“, v druhom „bez Fica“.
Vôbec nie som prívržencom Smeru, tobôž nie R. Fica, a absolútne nemienim diskutovať o množstve existujúcich pohlaví, no jeden aj druhý míting poukazuje na príznaky masovej manipulácie, ktorá sa pomaly ale iste stáva rozhodujúcou pri „slobodnej voľbe“. Podporiť kohokoľvek a čokoľvek iba na základe neoverených mediálnych informácií – bez vlastného názoru a bez hlbšieho hodnotového zakotvenia – to všetko je živná pôda pre mediálne čachre a pre rôznych „píár“ odborníkov ovplyvňujúcich svet, v ktorom žijeme. Začína to reklamou na zubné pasty, končí volebnými kampaňami. Ľudia si myslia, že sa rozhodujú slobodne, ale ako sa dá slobodne rozhodnúť, ak o možnostiach nemáte žiadne informácie, resp. ak vám médiá cielene podsúvajú len niektoré. To je slobodná voľba? Ľudia (voliči) sa nakoniec stávajú obeťami mediálnych manipulácií a nezriedka, strašení argumentmi o možnom prepadnutí hlasov, nevolia toho, koho chcú. Svoje rozhodnutie spravidla už pár dní po voľbách ľutujú, no napríklad v prípade parlamentných volieb je šanca na reparát až o štyri roky.
Voľba „menšieho zla“ proti „väčšiemu zlu“ vedie k tomu, že pri moci sa stále drží ten istý typ politikov, ktorí si vždy vytvoria vrstvu „svojich“ ľudí a problémy bežných ľudí ich nezaujímajú. A ani terajší „noví“ politici okrem boja proti Ficovi neponúkajú žiadne programové riešenia. Dôležité je predsa zaslepiť dav nenávisťou, aby bola jeho manipulácia jednoduchšia. Bezmyšlienkovým protestovaním tak neprispievame k zlepšeniu spoločnosti, iba uvoľňujeme cestu niekomu, komu sa už od začiatku nechce hrať férovo.
Pýtate sa, v čom je hra „poďme sa spolu postaviť Kočnerovskému zlu“ neférová? Nie je to len kvôli selektívnemu vynášaniu zo spisov, táto hra je nefér vo svojej podstate. Pretože úspešne zakrýva to, za čo vlastne bojujeme. Nejde o žiadny mýtický „charakter štátu“. Štát máme a jeho charakter je demokratický. Problém je skôr v tom, že niektorí politici si ho mýlia s dojnou kravou. Iní zase nedokážu uspieť v demokratickej súťaži hodnôt a programov. Túžba jedných aj druhých po moci je taká silná, že namiesto poctivej práce radšej manipulujú dav do nenávistných hier. Naozaj si niekto myslí, že keď sa „noví politici“ dostanú k moci, objavia v sebe česť, zodpovednosť, pracovitosť, dobromyseľnosť alebo zmysel pre fair play? Zrejme nie. A vzhľadom na to, že „bez Fica“ neobjavia ani spoločný program, či nebodaj hodnoty, tak ako väčšina „protestných strán“ (a naši „noví politici“ sú jednoznačne protestné strany) sa jednoducho rozpadnú, pretože okrem umelo priživovanej nenávisti nereprezentujú nič a nikoho.
*Autor je predsedom Slovenskej konzervatívnej strany.