Každý z nás veľmi dobre chápe bežné zákony ponuky a dopytu. V pekárni kupuje chlieb a pečivo a vôbec neočakáva, že mu tam budú ponúkať klince alebo bielizeň. U pekára nás maximálne zaujíma, aká je hygiena výroby, či je tovar čerstvý, či nás “neklamú” na hmotnosti rožkov, ako balia chlieb, či je personál milý a ochotný a pod. Ani vo sne nás nenapadne posudzovať, či jeho výrobky “idú presne”, podobne ako u hodinára nás absolútne nezaujíma, či sú jeho výrobky “dochrumkava vypečené”.
Tieto zdanlivé samozrejmosti dodržiavame preto, že každý z remeselníkov na svojom vývesnom štíte jasne deklaruje, čím sa zaoberá, aké sú jeho priority a v čom sa považuje za odborníka. Existujú, samozrejme, aj rôzni „majstri všetkých remesiel“, no tých za skutočných majstrov a odborníkov považuje iba málokto.
Paradoxom je, že občan, ktorý v bežnom živote vie, že skutočnú kvalitu nekúpi u “lacného Jožka”, na svoju skúsenosť zabudne v prípade, že je voličom, a neraz podľahne argumentom rôznych politických “púťových vyvolávačov” a dá im svoj hlas. Bez ohľadu na neexistujúci program a bez ohľadu na absentujúca morálku znovu a znovu získavajú jeho dôveru umelo vypestované produkty mediálnej manipulácie (dosť často produkty recyklované), či samozvaní majitelia pravdy a obchodníci so svetlým zajtrajškom.
S ohľadom na malé životné skúsenosti a s ohľadom na prirodzený zápal pre rýchle a spravodlivé riešenia, sa pomerne ľahko manipuluje s mladými ľuďmi. Vedeli to už boľševickí manipulátori a sfanatizovaní zväzácki inkvizítori v modrých košeliach, mládež „vedúca Brno” (a v predstavách následne aj celú spoločnosť), agilní a oddaní „noví” prokurátori a sudcovia (spravidla preverené stranícke kádre, „vyškolené“ v niekoľkomesačných kurzoch), triedne kovaní robotnícki riaditelia, oddané zväzácke a stranícke zálohy dosť dlhú dobu ovplyvňovali (a vôbec nie pozitívne) život našej spoločnosti. A pripomeňme si tiež, že v roku 1968 sa títo mládežníci z päťdesiatych rokov požrali navzájom, niektorí si na pomoc pozvali ochotného Veľkého brata – a „obyčajným ľuďom“ na Slovensku a v Čechách to prinieslo iba ďalších dvadsať rokov boľševickej „normalizácie“.
Dosť intenzívny pocit už videného (déjá vu) mávam aj v súčasnosti, keď držitelia najrôznejších pompéznych titulov (v skutočnosti absolventi niekoľkotýždňových zahraničných komerčných “letných kurzov”) stavajú na obdiv svoje vzdelanie a kvalifikáciu, keď predstavitelia novej morálky principiálnosť zamieňajú za potrebu výnimočných riešení a keď potenciálni vodcovia ľudu namiesto trpezlivosti a pracovitosti sľubujú nemožné okamžite a zázrak do troch dní.
Na Slovensku sa v ostatnom období začínajú množiť najrôznejšie spolky povýšeneckých hlásateľov dobra a majiteľov pravdy, ktorí najlepšie vedia, čo „obyčajní“ ľudia vlastne chcú a potrebujú. A keďže vo svojej bohorovnosti sa cítia aj dostatočne neomylní, okamžite tých, ktorí s nimi nesúhlasia, onálepkujú najrôznejšími negatívnymi titulmi. Zatiaľ ešte nemajú v rukách dostatočnú moc, aby s oponentmi beztrestne „zatočili“, ako boľševická „Gottwaldova“ mládež s „triednym“ nepriateľom.
Slovensko je dnes demokratická krajina, v ktorej o tom, kto bude mať moc, rozhodujú voľby. O to väčšia je zodpovednosť každého voliča, každého z nás. A každý z nás by si mal byť vedomý toho, že svoju dôveru by mal dať iba takým politickým subjektom, ktoré mu svojim programom, svojim smerovaním a svojou činnosťou poskytujú garancie ďalšieho slobodného a demokratického vývoja. Podceniť túto zodpovednosť a podľahnúť krásnym rečiam o okamžitom vyriešení problémov a o raji na zemi sa nevypláca. Výstrahou nech nám je skúsenosť našich otcov a starých otcov z rokov 1948 či 1968.
*Autor je predsedom Slovenskej konzervatívnej strany