V súvislosti s blížiacimi sa prezidentskými voľbami sa čoraz častejšie diskutuje o postavení hlavy štátu. Za kľúčové pri hľadaní odpovede na otázku, aký „silný“ je prezident SR, možno považovať v Ústave zakotvené konštatovanie (a faktickú povinnosť prezidenta), že je hlavou štátu a že svojim rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. „Silu“ a nezávislosť prezidenta umocňuje aj skutočnosť, že svoj úrad vykonáva na základe mandátu získaného od voličov a nevďačí zaň žiadnej „parlamentnej matematike“.
Znamená to však, že prezidentskí kandidáti by sa mali už v kampani štylizovať do úlohy „nadstraníckych“ kandidátov? Predstava, že hlavou štátu by mal byť niekto, kto nikdy nemal nič spoločné s politickými stranami, je síce častá, ale aj zjednodušená. Veriť jej, znamená veriť, že kdesi existuje „zásobník“ ideálnych bytostí (politickými stranami nedotknutých, vzdelaných, objektívnych, kvalifikovaných, neovplyvniteľných, čestných, slušných atď. ľudí), do ktorého možno kedykoľvek v prípade potreby siahnuť, vybrať odtiaľ jedného alebo viacerých kandidátov a z nich voliť.
Súčasný rozmach nezávislej „nepolitickej“ politiky svedčí viac o nefunkčnosti „štandardných“ straníckych štruktúr než o trende hľadania individualistických riešení za každú cenu. Práve politické strany (aspoň tie štandardné) by totiž mali byť prostriedkom na to, aby „dávali dokopy“ ľudí s rovnakými názormi na riešenie spoločenských problémov a mali by byť platformou na presadzovanie takýchto spoločných názorov. Je teda celkom prirodzené, že ľudia, ktorí majú záujem vyjadrovať sa k „veciam verejným“, si skôr či neskôr nájdu aj svoje politické (stranícke) zakotvenie.
Zodpovedný uchádzač o prezidentský úrad (a takí by mali byť všetci kandidáti) musí mať vlastný názor na spoločnosť a vlastné predstavy na riešenie jej aktuálnych aj potenciálnych problémov. Keďže nikto nežije vo vzduchoprázdne, je veľmi pravdepodobné, že aj názory kandidátov vznikali v kontexte vývoja spoločnosti a že sú podobné s názormi iných. Napríklad aj s názormi, ktoré prezentujú jednotlivé politické strany. Ak ich kandidáti nechcú zverejniť, je to minimálne podozrivé, pretože „absolútne nezávislý“ nemôže byť nikto.
„Nadstranícki“ teda nemajú byť uchádzači o post hlavy štátu, ale až zvolený prezident. Naopak, kandidáti musia voličom predstaviť svoje programy, priority a politické postoje. Podľa nich si voliči spravia obraz, podľa nich budú hlasovať a v prípade zvolenia aj hodnotiť prácu nového prezidenta.
*Autor je predsedom Slovenskej konzervatívnej strany