Komentár Ivana Zuzulu: Nekonečný príbeh

„Déjà vu“ nebýva ničím mimoriadnym. Prieskumy uvádzajú, že viac ako 70 percent populácie takýto pocit aspoň raz zažilo. K takejto väčšine som sa pripojil aj ja, keď som v utorok večer sledoval spravodajskú reláciu na ktorejsi televíznej stanici. Poslanec Erik Tomáš v nej s odhodlaným výrazom na tvári oznamoval, ako budú v parlamente hlasovať poslanci strany Hlas – SD. 

 

 

Ostatné parlamentné voľby neboli tak dávno – 29. februára. Takže aj najväčší sklerotici si môžu spomenúť, že žiadny sociálnodemokratický Hlas sa ich nezúčastnil. A ak sú v NR SR poslanci, ktorí sa dnes k tejto strane hlásia, potom nevyhnutne odvodzujú svoju parlamentnú prítomnosť od hlasov voličov, ktorí si ich vybrali z ponuky kohosi iného. Ide o situáciu, ktorá sa v NR SR notoricky opakuje. Poslancov, ktorí počas svojho mandátu zmenili stranícke tričká nájdeme v novodobej histórii slovenského parlamentarizmu nemálo. Nerešpektovanie vôle voličov je tým najmenej výrazným dôsledkom takejto situácie. Oveľa dôležitejšie je pozadie takéhoto správania sa – umožňuje niekoľkým jednotlivcom na základe nejasných (a nemožno vylúčiť, že aj neetických či protiprávnych) pohnútok  nedemokraticky pozmeniť výsledky volieb.

Výhodou teoretických úvah je, že v ich rámci je možné rozvíjať aj predstavy, ktoré sú málo pravdepodobné, no celkom vylúčiť ich nemožno. Vezmime si teda – čisto teoreticky – situáciu, že ktosi vplyvný a bohatý sa rozhodne zmeniť politické pomery u nás. Má dosť „vplyvu“ a „argumentov“ na to, aby presvedčil 76 právoplatne zvolených poslancov na zmenu názoru a straníckej príslušnosti a „motivoval“ ich ku vstupu do novej, dovtedy neexistujúcej strany. Pripadá vám to úplne nemožné? Mohol by takto „legálne“ zostavený parlament vysloviť nedôveru vláde? Boli by ním schválené zákony s kostolným poriadkom? Vidíme, že výsledkom pomerne jednoduchého duševného experimentu je celý rad otázok, na ktoré nie je jednoduché odpovedať.

Na záver by snáď stálo za to pripomenúť, že volieb do NR SR sa jednotlivci môžu zúčastniť iba na kandidátskych listinách konkrétnych politických strán alebo koalícií. Ak zvolenému kandidátovi (poslancovi) počas volebného obdobia materská strana „odpadne od srdca“, bolo by slušné (lepšie by bolo, keby to bolo priamo zakotvené vo volebnom zákone), aby sa vzdal mandátu a aby dal možnosť niekomu inému presadzovať predstavy a názory tej skupiny voličov, ktorých záujmy sa pôvodne podujal hájiť. 

*Autor je predsedom Slovenskej konzervatívnej strany.

Viac o téme: dôvera, Erik Tomáš, experiment, Hlas-SD, hlasovanie, hlasy, Ivan Zuzula, kandidátska listina, koalícia, komentár, mandát, nekonečký príbeh, parlament, poriadok, poslanci, prieskum, tlačová konferencia, vláda, voľby, voliči, zákony

Súvisiace články