Komentáre a názory

Komentár Ivana Zuzulu: Rastúce nároky povedú k úpadku

Zdroj: TASR / Pavol Zachar

Pre druhú polovicu devätnásteho storočia a pre dvadsiate storočie bol typický zápas medzi kapitalistickým a socialistickým chápaním sveta. Podľa prvého mal každý mať iba to, na čo si zarobí, podľa druhého každý mal mať všetko, čo potrebuje. Socialistické chápanie sveta malo však háčik, nikto nedokázal ani zhruba určiť všetky potreby jednotlivca.

 

Súčasnou (a nielen európskou) realitou je „kapitalizmus s ľudskou tvárou“, pretože aj tí, ktorí si nevedia (alebo nechcú) zarobiť, v súčasnej kapitalistickej spoločnosti od hladu nepomrú a k slovu sa dostávajú rôzne „sociálne opatrenia“. Tie však nepadajú z neba. Súčasná spoločnosť, uvedomujúc si potrebu korigovať extrémy, viac zdaňuje bohatých a chudobným „pomáha“. Na sociálne dávky neexistuje prirodzený nárok, ktosi na ne musel zarobiť. Ide o istú formu vynútenej charity, či povinného milodaru.

Základom úspešného štátu sú iniciatívni ľudia, ktorí chcú niečo dokázať, chcú sa ekonomicky presadiť a vytvárať hodnoty, v dôsledku čoho prosperuje aj krajina. Ekonomická a sociálna nerovnosť medzi ľuďmi predstavuje teda jediný potenciál rozvoja spoločnosti. Socializmus sa neosvedčil a ekonomicky neuspel práve preto, že prílišným rovnostárstvom podkopával iniciatívu ľudí.

Prehnaná „sociálna pomoc“ v kapitalizme môže byť podobne demotivujúca, takže sa pomaly sa stráca aj elementárna ochota prevziať zodpovednosť za svoj život. Žijeme v dobe stupňujúcich sa nárokov, ktoré však ako spoločnosť nedokážeme zabezpečiť. Už dnes vidíme, ako sa do Nemecka, Švédska a pod. hrnú migranti z Afriky a Ázie, nie pracovať, ale poháňaní predovšetkým vidinou štedrých sociálnych dávok. Je to práve rozbujnelá sieť nárokov, príspevkov a dotácií, vďaka ktorej strácame schopnosť ďalej sa rozvíjať a ktorá nás povedie k úpadku.  

*Autor je predsedom Slovenskej konzervatívnej strany.