BRATISLAVA – Francúzske prezidentské voľby a úspech Emmanuela Macrona naštartovali fenomén centristickej politiky. Práve vo Francúzsku sa od päťdesiatych rokov dostávali s malými výnimkami do druhého kola prezidentských volieb kandidáti dvoch hlavných strán – pravicových republikánov a ľavicových socialistov. Tento rok však vyhral kandidát, ktorý tvrdí, že nie je ani pravičiar a ani ľavičiar. Je vôbec niečo také možné a môže sa tým naštartovať stredová vlna v Európe a aj na Slovensku?
Autor tohto článku má na pamäti slová svojej niekdajšej vysokoškolskej učiteľky, že niečo také ako stred v politike neexistuje. Dnes sa už zvykne tvrdiť, že delenie na pravicu a ľavicu je prekonané. No ako sa to vezme. Tieto pojmy vznikli zhodou okolností vo Francúzsku počas revolúcie v 18. storočí. Vtedy v zjednodušenej interpretácii sedeli v parlamente vľavo zástupcovia ľudu a vpravo aristokrati. To však vyplývalo z vtedajších reálií, keď vo feudalizme ste sa narodili buď ako bohatý – a tak ste aj umreli, alebo ako chudobný – a taktiež ste si svoj spoločenský status niesli až do hrobu.
V demokracii je počas života možná zmena spoločenského statusu – či už nahor alebo nadol. A teda v demokracii ani vaše spoločenské postavenie nemusí korelovať s vašim politickým presvedčením. Aj robotník či roznášač novín môže byť presvedčeným pravičiarom a miliardár či právnik so stotisícovým hodinkami na rukách zas ľavičiarom. Preto delenie na pravicu a ľavicu nie je dnes prekonané. Odkazuje na naše názory a nie spoločenské postavenie, ako v 18. storočí.
Taktiež je úsmevné bočiť od týchto termínov, lebo pravica – ľavica či konzervativizmus – liberalizmus existujú tak ako štyri svetové strany sever-juh a západ-východ. Či sa nám to páči alebo nie. Dnes už stredoškolskí študenti po celom svete si doma za úlohu vypĺňajú tzv. Politický kompas, ktoré ich presvedčenie na základe zodpovedaných otázok zaradí do jedného zo štyroch kvadrantov, zjednodušene: ľavicový konzervatívec, ľavicový liberál, pravicový konzervatívec, pravicový liberál. Váš výsledok reprezentuje váš skutočný politický postoj a výsledok môže viacerých prekvapiť. Ak váš výsledok skončí v strede grafu a teda vám vyjde, že ste centrista, dá sa šípiť istý alibizmus. A teda, že ste neodpovedali úprimne, ale po stredovom výsledku ste išli zámerne. Totiž v mnohých odpovediach ste si museli protirečiť.
Otázne však je, koho dokáže stredová politika nadchnúť. Aj počas štúdia na vysokej škole som si všimol, že mnohí moji rovesníci sa dokázali nadchnúť pre nejakú ideológiu a jej nositeľov. Či už konzervatívci hltali Reagana či Thatcherovú, liberáli zas ekonómov ako Hayek či Friedman alebo ľavičiari Keynessa. Neviem si však celkom predstaviť, ako je niekto zažratý do myšlienky centrizmu.
Je nutné povedať, že všetci svetoví politici, ktorí doma uspeli so stredovou politikou, reagovali na politickú krízu a anomálie v ich krajinách. A ešte, všetci boli predtým ľavičiari. Macron bol členom socialistickej stany v rokoch 2006-2009 a v rokoch 2014-2016 bol ministrom v ľavicovej vláde Francoisa Hollanda. Ten však bol mimoriadne neobľúbeným prezidentom a v popularite ťahal ku dnu aj socialistickú stranu. Vtedy Macron šikovne využil situáciu, dištancoval sa ako od strany, tak aj od ľavice a aby sa odlíšil, prihlásil sa k centrizmu. A keďže pravicový kandidát Fillon mal vlastný korupčný škandál, mohol sa Macron čoby stredový kandidát dištancovať od oboch tradičných strán.
Podobný bol aj prípad Tonyho Blaira, Billa Clintona alebo Gerharda Schrodera. Blairovi labouristi, čo je britská obdoba socialistov ešte v osemdesiatych rokoch chceli znárodňovať majetok. Blair však nezvoliteľnú stranu zreformoval, z ľavicového kraja ju posunul riadne do stredu a prepracovaným marketingom jej dodal šmrnc. Aj Bill Clinton tradične ľavicovú Demokratickú stranu posunul o niečo viac do stredu, aby tak prerušil dvanásť ročnú nadvládu (Reagan + Bush starší) pravicových republikánov.
Prípad Andreja Babiša v Česku je o niečo iný. Nedá sa povedať, že by bol predtým ľavičiarom. Ba práve naopak, zrejme ako pred vstupom do politiky bol voličom pravice. V roku 2013 však hanebne padla Nečasova vláda a pravica sa stala v Českej republike synonymom korupcie. A tu už to je stará známa pesnička, podobne ako dnes v Macronovom prípade, Babiš využil politickú krízu, kampaň založil na kritizovaní skorumpovanej pravice a svoje nové hnutie ANO 2011 profiloval ako centristické. Vo svojom volebnom debute získal viac ako 18 % a ANO sa stalo druhou najsilnejšou stranou. Svojej stredovej rétoriky sa Babiš drží dodnes a jeho hnutie dosahuje preferencie vyše 30 percent. Zrejme ani aktuálny škandál a vládna kríza nezabránia tomu, aby sa v novembri tohto roka stal po voľbách premiérom.
Na Slovensku nás zatiaľ centristický ošiaľ neovládol. No zaiste aj politickí marketéri dajú za pravdu, že ak je strana príliš názorovo vyhranená, jej potenciál na rast a zisk iného typu voličov je minimálny. A názorovo vyhranené sú v podstate všetky súčasné parlamentné strany. Preto „natlačiť“ sa do stredu znie ako rozumné riešenie. Ak v najbližších mesiacoch vznikne na Slovensku nová strana, je veľmi pravdepodobné, že sa bude profilovať ako stredová. Či už to bude Progresívne Slovensko, ktorému sa mnohí snažia vlepiť ľavicové prívlastky, no ono by najskôr rado išlo Macronovou cestou. A taktiež vznikajúca strana poslancov okolo Jozefa Mihála a Miroslava Beblavého. Hoci obaja sú známi ako pravičiari, určite nebudú chcieť byť pravicovejší ako SaS a vyplnia priestor skôr od stredu na pravo. Ak by dokonca zakladali stranu priamo s Progresívnym Slovenskom, tak budú na stredovú politiku priam až odkázaní.
Centrizmus je zrejme niečo, čo sa dá ťažko zadefinovať či dokonca zakresliť na grafe, ale dajú sa s ním vyhrávať voľby a dokonca byť dlhodobo populárny. Preto úspech Macrona zrejme nebudev Európe ojedinelým výstrelkom.
Jakub Nedoba, Foto: archív autora, politicalcompass.org
Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli