Domáce Komentáre a názory

Komentár Jakuba Nedobu: Nemáme väčšie problémy ako množenie zvierat?

BRATISLAVA – Včera našim parlamentom prešiel takzvaný „protimnožiteľský zákon“, ktorý ma za cieľ zosadiť Slovensko z čela v smutnom rebríčku  najväčších exportérov nelegálne množených psov v Európe. Mnohí občania sa pýtajú, či je práve toto najdôležitejšia vec, ktorú by mala Národná rada riešiť.

Komentár za uplynulých sedem dní som sa rozhodol tento raz spracovať trochu inak ako tie predošlé. V slovenskom politickom diskurze je mnoho nezmyslov, ktoré sa nielen na sociálnych sietiach, v krčmách či kaviarňach používajú, ale diskusiu dokonca aj brzdia. Uplynulý týždeň bol mimoriadne plodný, lebo som spozoroval až tri tieto opakujúce sa nezmysly.

1. nezmysel: Nemáme dôležitejšie problémy ako zvieratá?

Tento druh otázky na moje počudovanie používajú aj inteligentní ľudia z môjho okolia, pritom je to argumentačný faul. Prvý raz som ho zachytil pred dvoma rokmi v období referenda „o rodine“. Vtedy sa viacerí pýtali, či naozaj nemáme väčších problémov ako práva homosexuálov. Veď najprv vyriešme dane, odvody, korupciu…

Po prvé: Ide len o odkladanie problému (diskusie) a človek, ktorý tento argument použije, chce len zakecať danú tému, prinajlepšom do zabudnutia, nechať ju vyhniť.

Po druhé: A čo nám bráni riešiť práva homosexuálov či zvierat a popritom znižovať dane a bojovať proti korupcii? Keď sa poslancovi podarí presadiť protimnožiteľský zákon, tak už má aktivitu na daný rok vykázanú? Parlamentom prejde ročne kvantum návrhov zákonov, pritom sa časovo zjavne neobmedzujú. Inak by Národná rada nezasadala v priemere len každý štvrtý deň.

Po tretie: V tomto prípade naozaj nejde o tak komplexnú tému ako dane či odvody, ktorá by si pýtala dlhodobú diskusiu naprieč politickým spektrom. Práva zvierat nie sú ľavicové či pravicové a ani liberálne či konzervatívne. Ide v podstate o jednoduché napravenie legislatívy v oblasti, kde sme dlhodobo medzi najhoršími v Európe.

Po štvrté: Veľké témy ako dane či boj proti korupcii padajú na tom, že neexistuje politická vôľa ich riešiť. Zníženie daní naráža na neochotu štátu hospodáriť rozumne a boj proti korupcii ohrozuje samotných politikov a ich mecenášov. Lepšie životné podmienky pre zvieratá neohrozujú nikoho.

Po piate: Tie veľké témy, ktoré najväčšmi trápia Slovákov, sú, zdá sa, veľmi ťažko zmeniteľné. Každý nemôže bojovať proti všetkým krivdám a nedostatkom spoločnosti. Preto dobre padne, ak sa nám podarí zmeniť k lepšiemu vec možno zdanlivo menej podstatnú, ale za to dosiahnuteľnú. Keď Jan Palach umieral, stihol v nemocnici vysloviť pamätnú vetu: „Človek musí bojovať proti tomu zlu, na ktoré práve stačí“.

2. nezmysel: Nehádajte sa, pomáhate Kotlebovi

Vyratúvanie toho, čo všetko dvíha Kotlebovej strane preferencie, je už novodobým fenoménom. Najnovšie to malo byť odvolávanie premiéra Fica, počas ktorého sa opäť pochytili Andrej Danko a Igor Matovič, pričom rokovanie muselo byť prerušené. Argument už obligátny: „Koalícia a opozícia sa hádajú a Kotleba s úsmevom mlčí a preferencie mu rastú.“ Kontraproduktívne má byť dokonca aj samotné odvolávanie, keďže opozícia nemá dostatok hlasov na odvolanie premiéra.

Po prvé: Opozícia nikdy nemá dostatok hlasov na odvolanie premiéra či iného člena vlády (Opozícia totiž potrebuje na odvolanie väčšinu hlasov. Ak by väčšinu hlasov mala, nebola by opozíciou). Napriek tomu sa tento inštitút využíva (vopred s vedomím neúspechu) na zdôraznenie vážneho pochybenia člena vlády, ak dovtedy sám neodstúpil. V tomto prípade je premiér odvolávaní kvôli jeho protežantovi Jozefovi Holjenčíkovi, ktorý si z Úradu pre reguláciu sieťových odvetví urobil osobnú eseročku a pochybil pri vyšovaní cien nergií. Neodvolávať by bolo v tomto prípade hriechom.

Po druhé: Hrádzou proti extrémizmu mal byť aj vznik súčasnej vládnej koalície. Pritom jej samotný zrod cez priebeh až po snahu udržať koalíciu za každú cenu rozhodne neprispieva k upevňovaniu viery v demokraciu. Absurdné spojenectvo Mosta a SNS, rýchly de facto zánik jednej z vládnych strán (Sieť) a následné zobchovanie exsieťackých poslancov na čele s Hrnčiarom v prospech Mostu. Fakt, že Smer už nebude ďalej vládnuť sám malo byť zárukou, že sa bude kradnúť menej a koaliční partneri sa navzájom postrážia. Kaliňák je však naďalej ministrom a koaliční partneri sa strápňujú ešte viac ako Smer. Na toto všetko nemá opozícia poukazovať len preto, lebo čo ak to náhodou pomôže Kotlebovi?

Po tretie: Tá obsesia Kotlebom je niekedy až smiešna. Počas Radičovej vlády sa nič iné neriešilo, len možný návrat Fica. Táto hrozba sa spomínala pri každom čo i len trochu spornom rokovaní, dostala sa do podvedomia a hoci na nič sa nekládol väčší dôraz, nakoniec pravicová vláda padla takým potupným spôsobom, že Fica do premiérskeho kresla priam katapultovala. Je dôležité riešiť životné problémy tých skupín ľudí, ktorí boli takí zúfalí, že Kotlebu volili ako posledný výkrik do tmy (netvrdím, že veľkú časť jeho elektorátu netvoria autentickí náckovia či rasisti). Taktiež Kotlebovi pomohlo, že súčasný establišment je skorumpovaný (netvrdím, že Kotleba skorumpovaný nie je, jeho rodinkárstvo a zamestnanecký „dvadsiatok“ v banskobystrickom kraji sú až komické), ale veci určite nepomôžeme tým, ak sa budem tváriť, že korupcia neexistuje (lebo ak budeme o tom hovoriť, pomôže to Kotlebovi). Ľudia korupciu cítia.

Po štvrté: Mnohí sa boja Kotlebovi oponovať, lebo ak sa to deje, tak mu to opäť pomáha. Jeho voliči vraj vidia, ako mu všetci ubližujú a krivdia a ešte viac sa zomknú. No keď Kotlebovci robia svinstvá, tak sa s ich kritikou nemá kalkulovať a kritizovať, ale je priam povinnosťou o tom informovať. V tomto prípade kašlať na Kotlebových voličov, ktorí si myslia, že celý establišment a média sú spločené proti ich vodcovi a neustále o ňom klamú. S takými ľuďmi v súčasnej situácii ťažko pracovať, treba sa sústrediť na tých, ktorí Kotlebu nevolia (je ich stále deväťkrát viac). Kotleba najnovšie prišiel s informáciou, že jeho hliadky zabránili znásilneniu ženy vo vlaku. V zápätí ihneď sa verejnoprávnej televízii podarilo tento nezmysel vyvrátiť. Kotlebovolič to však bral ako cenzúru a opäť ho to utvrdilo v tom, že Židmi ovládané média všetko tutlajú.

3. Žalovať sa nemá

Tretí nezmysel z iného súdka. Reálie sú české, ale problém sa vyskytuje denne aj na Slovensku. Aj do našich médií prenikli minulý rok správy o vtedy 15-ročnom mladíkovi Jakubovi Čechovi z Prostějova. Ten je občianskym aktivistom vo svojom rodnom meste, kde dohliada na transparentnosť tamojšej samosprávy. Keď si vlani na základe infozákona vyžiadal potrebné informácie, mesto mu ich odmietlo podať s tým, že nie je plnoletý. Následný súd Jakub Čech vyhral, podarilo sa vytvoriť precedens.

Tento mladík sa stal hviezdou, zúčastnil sa nejednej televíznej diskusie. Ľudí ohuruje nielen na svoj vek vynikajúcou rétorikou a slovníkom, ale aj perfektnou znalosťou problematiky verejnej samosprávy. Nezostal však iba pri jednom prípade, za vyše roka vypracoval niekoľko podnetov na prešetrenie transparentnosti v Prostějove.

Minulý týždeň prostějovský okresný súd uznal dnes 16-ročného Čecha za plnoletého, resp. uznal, že pri komunikácii s úradmi bude využívať postavenie dospelého. Na to reagoval syn bývalého českého premiéra a prezidenta, Václav Klaus ml. takto:

„Tento mladý človek už toho veľmi veľa v živote dokázal. Udal asi štyroch ľudí. Možno viac. Ale márna vec, kým neudá vlastných rodičov, bude stále svetovou jednotkou Paľko Morozov – mladý hrdina sovietskej kolektivizácie“.

Václav Klaus ml. pritom nie je len nejakým synom bývalého prezidenta. Svoje renomé si vybudoval tým, že aby sa odlíšil od svojho slávneho otca, hneď po vysokej škole išiel učiť na pražské gymnázium PROG, keď sa o šesť rokov stal jeho riaditeľom a postupne z neho vybudoval najlepšie gymnázium v Česku. To všetko dokázal napriek hendikepu, keďže ma vrodenú vadu tváre.

Po ukončení svojho pôsobenia na spomínanom gymnáziu v roku 2014 sa aj Klaus mladší začal angažovať v politike a bol vnímaný ako odborník na školstvo. Jeho otec bol síce etalónom pravicovej politiky v Česku, ale v závere svojho prezidentovania si pokazil svoje renomé až prílišnou kritikou EÚ a orientáciou na Rusko. Klaus junior sa k týmto témam vyjadroval striedmejšie a aj preto ho české média mali radšej ako jeho otca. Začiatkom tohto roka oznámil, že bude kandidovať za pravicovú ODS v októbrových voľbách ako tímlíder pre školstvo. Táto správa spôsobila eufóriu a nádej, ktorej si česká pravica za ostatné roky hegemónie Andreja Babiša veľmi neužila.

Ako si potom vysvetliť Klausovú reakciu na mladého Jakuba Čecha? Veď tento mladík robí vo svojom veku to, čomu sa väčšina dospelých alibisticky vyhýba. Ak je niekto nespokojný so stavom veci verejných, tak je úplným základom začať sa sám angažovať aspoň na úrovni vlastnej obce či mesta. Ak toto robí 16-ročný chalan, tak má viac chochmesu ako väčšina dospelých v jeho okolí. Za to si zaslúži uznanie a nie stupídne posmešky, že je zšenštilý, homosexuál, nemá kamarátov, alebo že má komplexy, resp. sa nudí (áno, to je diskusia, ktorú spustil Klaus mladší).

Neviem, do ktorého storočia patrí Klausov ohľad na občiansky aktivizmus. No pán odborník na školstvo prepásol možnosť ukázať, že je lepší ako jeho otec.

Jakub Nedoba, Foto: archív autora

Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli