Domáce Komentáre a názory

Komentár Jakuba Nedobu: Už ani tie vládne krízy nie sú, čo bývali

BRATISLAVA – V letných mesiacoch prebieha nielen uhorková, ale aj dovolenková sezóna a tak niektoré veci vnímame menej ostražito ako zvyšok roka. Napríklad ani súčasná vládna kríza nevzbudzovala toľko vzrušenia, ako by si bola zaslúžila. Je to nebodaj tým, že už ani tie krízy nie sú, čím bývali?

Keď začiatkom minulého týždňa Andrej Danko ohlásil, že vypovedá koaličnú zmluvu, málokto bol v napätí. Skôr to vzbudzovalo pobavenie. Azda nikto neveril, že vláda naozaj padne. Za najpravdepodobnejší scenár sa považovala snaha prekryť niekoľkostomiliónový škandál na ministerstve školstva.

Je to prirodzené, že pád vlády sa ani pri najvyhrotenejšej kríze nepredpokladá. V našich končinách sa totiž zvykne vládnuť dovtedy, kým to ide – nech je koalícia akokoľvek vratká. Keď v roku 2011 mala padnúť Radičovej vláda na hlasovaní o eurovale, všetci novinári svorne tvrdili, že ide len o taktické manévrovanie. Možnosť dobrovoľne pustiť z ruky moc, ktorú vám občania na štyri roky zverili, sa nepredpokladá. Ani vtedajšia smerácka opozícia neverila, že vláda padne. Podľa dobre známej historky Robert Kaliňák priniesol do Národnej rady plienky. Veril, že nakoniec SaS za euroval zahlasuje a práve spomínané pampersky chcel pred kamerami darovať Richardovi Sulíkovi na znak toho, že sa potentoval.

Dokonca aj súčasné česká vláda, ktorej mandát čoskoro skončí, je zložená z ešte rôznorodejších strán ako tá naša a napriek obrovským nezhodám dovládli celé štyri roky a všetky tri strany sa zhodli sa na tom, že vláda bola úspešná.

Preto minulotýždňové vypovedanie koaličnej zmluvy bolo považované za sofistikovaný plán Andreja Danka. No až v posledných dňoch sme zistili, že až tak múdro prichystané to nemal. Ak vôbec. Nebolo celkom jasné, čo chcel predseda SNS týmto krokom dosiahnuť. Isté však je, že dosiahol akurát to, že jeho minister musel aj tak odísť a on zostal opäť len na smiech, ponížený.

A teraz si položme pomerne jednoduchú, ba až naivnú otázku: Na čo to bolo celé dobré? Celý škandál ohľadom prerozdeľovania eurofondov na ministerstve školstva mohol mať len jeden výsledok, a to odchod Petra Plavčana.  Prečo teda neodišiel Plavčan hneď a Danko tak mohol byť ušetrený tej hanby?

Ak sa totiž v našich končinách opäť niečo nezvykne, tak je to odchádzať z ministerského postu po kauze. Niečo, čo je vo vyspelej demokracii bežné a samozrejmé, sa u nás nahrádza nezmyselným vykrúcaním sa, ukazovaním svalov a obviňovaním všetkých naokolo (od opozície, cez média až po EÚ). Je slušné priznanie si chyby u nás považované za slabosť? Naozaj by SNS horšie obstála v preferenciách, ak by Plavčan odstúpil ihneď, než po tom divadle, ktorého sme boli svedkom?

Dnes si už na to málokto spomenie, ale takto pred rokom bol Andrej Danko považovaní za horúceho ašpiranta na budúcu premiérsku stoličku. Jeho SNS stúpala k pätnástim percentám (čo už bol takmer dvojnásobok ako vo voľbách), a on sám sa dokonca ocitol na prvom mieste v popularite politikov, čím predbehol premiéra Fica. Aj novinárska obec verila, že práve jeho strana preberie rozhodujúce množstvo voličov už opozeranému a prefláknutemu Smeru.

Média Danka chválili aj v čase, keď išiel na pomerne vážnu operáciu. V tom istom období absolvoval nemenej náročnú operáciu aj Fico. No prístup k médiám sa líšil – kým premiér všetko ohľadom svojej operácie a zdravotného stavu tajil, Danko bol k novinárom celkom otvorený. Opäť niečo, čo je vo vyspelej demokracii bežné.

No nič netrvalo večne. Keď sa za oficiálny moment začiatku pádu Rada Procházku považuje ples Spišiakov (kde médiám posilnený alkoholom povedal, že pokojne pôjde do vlády so Smerom), u Andreja Danka za podobnú osudovú chvíľu môžeme považovať bozkávanie kapitánskych výložiek. Odvtedy sa stal už bývalým budúcim premiérom. Tu začalo byť jasné, že muž, ktorý dostal Slotom zdecimovanú stranu opäť na výslnie – a to najmä vďaka vlastnej usilovnosti a vytrvalosti, v skutočnosti nezvláda krízovú komunikáciu.

Ľudia sa síce už vtedy smiali jeho breptaniu, no to by nebol ktovie aký hriech. Kvalitný politik nemusí byť svetový orátor. Avšak situácie, ktoré boli vypäté a ktoré si vyžadovali improvizáciu a osobnostný vklad, Danko na plnej čiare pokašlal. Preferencie si síce držal, ale už nikto o ňom nehovoril ako o budúcom premiérovi. Stále mu fandí desať percent národniarských fajnšmekrov, no ostatným je na smiech. A navyše, popri Ficovi a celej smeráckej mašinérii vyzerá ako amatér.

Premiérovi tak stačí robiť to, čo už dôverne pozná zo svojho prvého vládnutia. Tam tiež ponižoval svojich koaličných partnerov, Slotu a Mečiara, až im nakoniec znížil preferencie a vyraboval voličskú základňu pre svoju stranu. Fico dnes ponížil SNS len trošičku, lebo akurát rozhodol o odchode jej ministra bez jej vedomia. Vo svojej prvej vláde už bral celé ministerstvá. A vedel, že si to môže dovoliť, keďže to je strana motivovaná najmä prachmi a teda z jeho vlády neodíde, nech sa deje čokoľvek. Tejto slotovskej DNA sa národniari dodnes nezbavili.

A tak tu máme vytrestaného Danka, odídeného Plavčana a Kaliňáka s Richterom, ktorí napriek svojim kauzám ostávajú na svojich flekoch. Hoci za nich bojovali aj SNS s Mostom. A keď sa mohol Smer revanšovať národniarom a podržať Plavčana, neurobil to. Prečo? Lebo môže.

Nielen upadajúcu politickú kariéru Andreja Danka bolo pre mňa zábavné sledovať počas tejto kauzy. Užíval som si reakcie tej časti novinárskej obce (ku ktorej sa vlastne radí celý manistream), ktorá taktiež považuje súčasnú koalíciu za jedinú možnú alternatívu a hrádzu proti extrémizmu. Ak naďalej stáli za súčasnou vládou, lebo európske jadro a diabol Sulík, tak by si mali po súčasnej smiešnej, ba až trápnej vládnej krízy nanovo položiť otázku, či táto vláda je naozaj to najlepšie, na čo táto krajina má.

Jakub Nedoba, Foto: archív autora

Autor je predsedom o.z. Mladí liberáli