Dianie počas Novembra som vnímal z pozície jedného z aktérov tejto udalosti. Dovtedajší režim mi, ako sa povie, už dávno „liezol krkom“. A nebol som sám. Sedemnásť rokov som pracoval na montážach, chodil na týždňovky a býval v maringotke na mnohých miestach Slovenska. Pri takom spôsobe života sa človek dostane do kontaktu s veľkým množstvom ľudí. Nedalo sa prehliadnuť, že s režimom je spokojný málokto. Dokonca ani mnohí radoví komunisti.
Komunisti sa radi oháňali robotníckou triedou a tvrdili, že vládnu v jej mene ako jej „revolučný predvoj“. Ale aj jednoduchí robotníci citlivo vnímali rozpor medzi rétorikou a skutkami mocných. Významnú úlohu zohrali udalosti v roku 1968. Uvoľnenie a závan slobody, ktorý vtedy ľudia pocítili, ako aj udusenie nádejí „bratskou internacionálnou pomocou,“ keď všetky nádeje skončili pod pásmi Brežnevových tankov, neboli zabudnuté. Ani následné represálie či zrada tých, ktorým sme vtedy verili. Časť ľudí bola preto na udalosti vnútorne pripravená a väčšina ostatných sa v rámci vtedy vládnucej eufórie, k pohybu pridala.
Nezanedbateľný vplyv mali aj udalosti, ktoré sa odohrali v našom susedstve, najmä v Sovietskom zväze. Tam bol už štyri roky najmocnejším mužom strany a sovietskeho impéria Gorbačov. V rámci perestrojky a glasnosti sa tam pomery radikálne zmenili a „ríša zla“, ako ju trefne pomenoval Ronald Regan, mlela z posledného. Dokonca ponechala vývoj dovtedajších, prísne sledovaných a kontrolovaných satelitov, na nich samotných. A tak došlo v Poľsku v rámci okrúhleho stola k dohode Solidarity s vedením strany o jej podiele na moci. V Maďarsku padol predstaviteľ „gulášového“ socializmu Kádár, otvorili sa hranice do Rakúska a samotné vedenie strany riadilo procesy vedúce k zmene režimu. Vrelo to aj v NDR, známe sú masové protesty v Lipsku a nakoniec padol aj najznámejší symbol železnej opony – Berlínsky múr. Len u nás stále vládlo Husákovsko – Jakešovské panoptikum a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa to malo v dohľadnej dobe zmeniť. Až barbarský zákrok proti pokojnej študentskej demonštrácii 17. novembra, rozhodol a prebudil aj ostatných. Preplnené námestia následne zmietli dovtedy zdanlivo neotrasiteľný režim, ktorého vedenie bez príkazov či inštrukcií z Moskvy, nedokázalo na udalosti reagovať.
Protivník, ktorým bolo vedenie strany a štátu zjednotil nadkritickú masu občanov, ktorí vyšli do ulíc a na námestia. Samozrejme, nie všetkých. Pamätám si na šokovaný a nechápavý výraz v tvári jednej členky tvrdého jadra miestneho vedenia Komunistickej strany v Ružomberku po Generálnom štrajku. Keď eufória opadla a spoločný nepriateľ zdanlivo kapituloval, prejavila sa v spoločnosti, ale aj v rámci síl, ktoré boli na čele spoločenského pohybu, prirodzená názorová diferenciácia.
Málokto z mojej generácie reálne veril, že sa dočkáme pádu komunizmu. Nebol som výnimkou. Napriek tomu sa to stalo. Prišiel 17. november 1989 a celý ten humbug odišiel nenávratne do minulosti. Dodnes to považujem za veľký dar a malý zázrak. A za svoje osobné šťastie, že som k tomu mohol nepatrným podielom na miestnej úrovni prispieť aj ja.
Vnímam však aj rozčarovanie z ponovembrového vývoja u nemalej časti spoločnosti. Je svojim spôsobom zákonité. V našej krajine bol po r. 1938, keď zanikla prvá Československá republika, prerušený demokratický vývoj. Dva totalitné režimy, vojnová Slovenská republika, ktorá vznikla z vôle Hitlera, aj Československá socialistická republika, ktorá bola z vôle Stalina a jeho nasledovníkov satelitom Sovietskeho zväzu, neboli demokratickými štátmi. Komunistický režim nás držal v izolácii a my sme nič nevedeli o reálnom fungovaní otvorenej spoločnosti s parlamentnou zastupiteľskou demokraciou, z čoho vyplývala naša nemalá naivita a prehnané očakávania. A ako hovoria múdri: „Demokracia je najhoršia forma vlády – okrem všetkých ostatných, o ktoré sa občas ktosi pokúšal.“ a „Demokracia sa ľahko môže stať vládou darebákov.“
Dnes vidíme, že naokolo kvitne korupcia a klientelizmus, ale zväčša to negatívne vnímame iba na špici spoločenského rebríčka, či na úrovni štátu. Ale zabúdame, že rovnako sa správame aj v našich mestách a obciach či v súkromí. Nadávame na politikov na miestnej, regionálnej či celoštátnej úrovni, ale väčšina opakovane volí „mesiášov“ a „vodcov“, ktorí sa o všetko postarajú a nám sľubujú istoty. A nemalá časť iba frfle a možnosť ovplyvniť situáciu využitím svojho práva kandidovať či voliť neskorumpovaných a čestných politikov jednoducho ignoruje. Výsledky takéhoto správania vidíme všade okolo nás.
Dar slobody si treba vážiť. Sloboda a demokracia tu nie sú naveky, treba o ne denne zápasiť. Tri desaťročia, ktoré od novembra ubehli priniesli aj poznanie, že nie každý si uvedomuje, že sloboda musí byť podmienená osobnou zodpovednosťou každého jednotlivca za vlastné skutky a rozhodnutia, a že naša vlastná sloboda končí v bode kde začína obmedzovať slobodu iných.
S odstupom troch desaťročí možno konštatovať, že v mnohom sme boli veľmi naivní a až príliš veľa vecí dopadlo inak ako sme chceli. Mnohí čakali zázraky a blahobyt na počkanie. Kdekto je dnes z výsledku znechutený, s odstupom si idealizuje starý režim a na súčasnosti nevidí nič pozitívne. Za všetko sú pochopiteľne vinní ostatní a hlavne tí na tribúnach. Zabúda sa na to, že november iba otvoril dovtedy uzatvorený prázdny priestor a bolo iba na nás čím ho naplníme. Nuž a priestor, ktorý sa po páde totality otvoril, sme naplnili tým, čo v nás je, a neraz to veru nie je pekný pohľad.
Napriek všetkému som na november ani náhodou nezanevrel a považujem ho za to najlepšie čo sa mojej generácii mohlo prihodiť. Som rád, že moji synovia a vnuci žijú v slobodnej krajine. Nezbohatol som z pochybných kšeftov ani z mečiarovských „danajských“ darov z cudzieho jeho verným. Pocit slobody by som naozaj nevymenil za žvanec či „istoty“ ako mnohí iní. Ani čisté svedomie za podiel z lupu.
* Autor je bloger, občiansky aktivista a spoluzakladateľ VPN v Ružomberku. Je tiež držiteľom ocenenia Biela vrana.