Neviem, čím to je, ale v bratislavskej MHD jazdia toto leto v drvivej väčšine neklimatizované autobusy. Nedá sa v nich vydržať. V týchto horúčavách som vďačný akurát za to, že v tých autobusoch musím pobudnúť iba pár minút a rovno sa presúvam na klimatizované pracovisko. Toto pracovisko je pod strechou. Ak by nefungovala klimatizácia, nedalo by sa tam dýchať. Neviem, ako to vydržia tí vodiči autobusov.
V jednej reklamnej agentúre, tiež toto leto,nemali funkčnú klimatizáciu. Jedna zo zamestnankýň prišla za šéfom a povedala mu, že v tej kancelárii je asi 40 stupňov.
„Tak choď domov!“ povedal šéf.
„Veď aj idem, len som ti prišla povedať dôvod, prečo odchádzam.“
Zamestnankyňa odišla a ostatní poslušne zostali na svojich miestach až do skončenia pracovnej doby. Kolegovia nechápali, čo si dovolila a že odišla.
V jednej IT firme tiež nefunguje klimatizácia. Sedia tam v takých teplách, že to už dospelo do stavu, že keď sa ITečkar postaví zo svojej stoličky, je taký prepotený, že to vyzerá, že sa pomočil.
Štátni úradníci majú skrátený pracovný čas. Častokrát robia v starých budovách bez klimatizácie, kde teploty dosahujú takmer 40 stupňové teploty, nedá sa v nich dýchať, nieto ešte pracovať a tak im vedenie skracuje pracovnú dobu z dôvodu neprimeraného tepla a na obed ich posiela domov.
Nikto nemá rád tieto horúčavy. Nedá sa v nich dýchať, nedá sa v nich fungovať. Nedá sa v nich pracovať. Nedá sa v nich rozmýšľať. Ste unavený, vyčerpaný, a každý deň sledujete predpoveď počasia, aby ste zistili, ako dlho bude toto peklo ešte pokračovať.
Keď som pred štyrmi rokmi v horúcom lete nastupoval do svojho predchádzajúceho zamestnania, tešil som sa na klimatizáciu. Či tam tú klímu majú, bola jedna z mojich prvých otázok pred nástupom.
Keď idú manažéri na pracovné stretnutie, na pracovný obed, či na pracovnú kávu a stretnú sa v dobrej reštaurácii, hádajte čo si vyberú?Sadnú si na terasu alebo sedia vnútri? Vnútri je klíma, sedia tam.
Našťastie, zákonodarca na zamestnancov myslel a vydal vcelku komplikovanú vyhlášku o tom, ako má byť o zamestnancov postarané v časoch veľkého tepla a veľkého chladu. Podrobnosti aj s odkazmi na zákony si prečítajte v článku, ale v princípe platí, že zamestnávateľ vám musí zabezpečiť niekoľko vecí, ktoré eliminujú vplyvy veľkého tepla, napríklad:
- pitný režim aj s minerálmi,
- účinné tienenie,
- chladenie,
- skrátený pracovný čas,
- viac prestávok.
A zároveň platí, že čím viac sa vo svojom zamestnaní hýbete, čím viac tepla vytvárate vlastným pohybom, tým je maximálna prípustná teplota nižšia. Tak, napríklad, kancelársky pracovník by mal mať maximálnu teplotu na pracovisku 28 stupňov, ale napríklad čistič okien 25 stupňov.
No aj keď štát na zamestnancov myslel, a poslanci schválili príslušné zákony, a ministerskí úradníci vydali správne vyhlášky, zamestnanci nejak stále nemyslia sami na seba.
Neviem povedať, či je o väčšinu zamestnancov v týchto teplách správne postarané, alebo či ide o menšinu. Takú štatistiku nemáme. Ale viem povedať, že sa objavujú hlasy najmä z výrobných firiem, kde je v halách konštantne 30 až 43 stupňov. Na ľudí pečie. A to rok čo rok.
Teplota nesála len zo svetlíkov v streche, ale aj zo strojov. Niektorí zamestnanci nedostávajú ani riadny pitný režim a majú pocit, že len manažment a administratíva si funguje v pohodlí klimatizovaných kancelárií. Pracovný čas ostal rovnaký ako predtým a vyžaduje sa rovnaký pracovný výkon. Úplne bežne sa stáva, že ľudia na linkách kolabujú a popritom ako prichádza záchranka, ostatní makajú ďalej, lebo chod linky sa nemôže zastaviť. A hlavne, mnohým príde takýto stav normálny a bežný.
Keďže tieto teplá sa dotýkajú každého z nás, či sedíme v kanceláriách, či pracujeme manuálne, či zarábame tisíce, či pár stoviek. Jeden by si myslel, že budeme mať všetci pochopenie pre toho druhého a budeme sa mu snažiť zabezpečiť optimálne pracovné podmienky. Každý predsa vie, aké sú tieto horúčavy nepríjemné.
Namiesto toho, ak sa zamestnanci sťažujú na neznesiteľné teploty, sa ale stáva aj také, že sa dozvedia aby sa napili ľadovej vody, aby nefrflali a makali, aby sa neflákali a nevyhovárali. To je, samozrejme, absurdné, ale my by sme už asi mali konečne vyrásť z toho, že budeme očakávať nejakú elementárnu empatiu od vedenia niektorých firiem.
Lebo, pravdu povediac, nechať ľudí drieť v týchto horúčavách a nezabezpečiť im rozumnú kompenzáciu tak, aby samotná práca bola znesiteľná, je jemnejšie povedané bezohľadnosť. Pravým pomenovaním je to sadizmus, a právnym jazykom je to porušovanie pravidiel, ktoré sme si ako spoločnosť schválili.
Čiže zákonodarca na vás myslí. V ministerských zasadačkách sa nemálo diskutuje o pravidlách a nových zákonoch, ktoré by ľuďom mali pomôcť. Mnohých úradníkov treba naozaj vyzdvihnúť.Viacerí naozaj rozmýšľajú, ako nastavovať veci tak, aby sa nám tu všetkým lepšie žilo. Oni na vás myslia.
Ale je na čase, aby sa svojej role chytili aj samotní zamestnanci.
Preto namiesto kuvikania o tom, ako sa na Slovensku nič nedodržiava a že tieto zákony sú zdrap papiera, a že manažéri si robia čo chcú, a že človek je tu už len otrok, čo nič nezmôže, že musí len makať na panskom s ohnutým chrbtom, by sa zamestnanci mali informovať o tom, na čo majú nárok a začať na tom trvať.
Píšte podnety na inšpektorát práce. Kvôli neznesiteľným teplotám na pracovisku môžete písať a volať aj na regionálny úrad verejného zdravotníctva. Zákonodarca vám tieto možnosti dal. Píšte samotnému vedeniu firmy, píšte verejne, píšte verejne o vašej firme, oslovte novinárov. Zakladajte si odbory, spojte sa a vyrokujte, si čo vám patrí.
Zákonodarca vám môže dať aj tisíc nábojov, ale keď žiadne z nich nevyužívate, nie je to chyba štátu.
Ale niečo by predsa len zákonodarca mohol ešte urobiť. Keď príde dieťa k lekárovi a vykazuje znaky zneužívania, lekár to musí nahlásiť. Rovnaké pravidlo by sme mohli zaviesť aj pre kolaps na pracovisku. Ak záchranári nadobudnú podozrenie, že človek skolaboval kvôli pracovným podmienkam, napríklad kvôli neprimeranému teplu, alebo chladu, budú mať povinnosť nahlásiť to na inšpektorát práce a úrad verejného zdravotníctva.