Pár dní dozadu som v Bratislave stretol oblastnú manažérku jednej celosvetovej siete predajní. Sieť nebudem menovať, ale okrem Slovenska má svoje predajne vo vyše 40 krajinách sveta. Je to naozaj obrovská korporácia.
Spomínaná manažérka, veľmi milá žena, robila oblastnú manažérku pre túto korporáciu všade možne: v Poľsku, v Číne, v Nemecku, a teraz je u nás – na Slovensku.
Nevie si to tu vynachváliť. Hovorila mi, že slovenská mentalita jej vyhovuje oveľa viac, ako tá nemecká. Nielen po ľudskej stránke, ale aj po pracovnej. V Nemecku bol vraj problém tých ľudí umanažovať. Podľa jej slov sú si Nemci vo všeobecnosti veľmi dobre vedomí svojich zamestnaneckých práv a nárokov a plne ich využívajú.
Vraj z nich kvôli tomu mávala problém dostať výkon, aký potrebovala. Zaujímalo ma teda, či jej podriadení zvykli svoje práva zneužívať. „Nepovedala by som, že ich zneužívajú. Ale nadužívajú,“ upresnila.
„No ale podľa toho, čo hovoríte, vzniká otázka, ako potom tí Nemci vôbec niečo dokončia, keď majú takúto disciplínu.“
Zasmiala sa: „No nad tým sa sem tam zamýšľam aj ja.“
Ani nevedela ako, ale presne pomenovala problém slovenských zamestnancov. Medzi kamarátmi a pri pive majú všetci husté reči, ale keď im zamestnávateľ v rozpore so zákonom nepreplatí nadčasy, nedá stravné lístky, núti nadčasovať nad zákonom stanovený limit, alebo ich neoprávnene vyhodí, iba sa podvolia. Keď príde na lámanie chleba, frajerina skončila.
Príčina nízkeho sebavedomia slovenského zamestnanca a jeho vysoká miera poslušnosti je daná hlavne tým, že zamestnanci nepoznajú ani základný súbor svojich práv a nárokov. Nemajú ho ako spoznať, keďže sa oň ani poriadne nezaujímajú. Potom nevedia, čím sa môžu oháňať.
Ono je to vlastne celkom jednoduché: čím viac zamestnancov, ktorí sa vedia za seba postaviť, budeme na Slovensku mať, tým menej si zamestnávatelia dovolia zneužiť svoje postavenie aj voči ostatným.
Zákonodarca v mnohých prípadoch na zamestnancov myslel, ale je to málo platné, keď to zamestnanci nevyužívajú a svoje práva neuplatňujú. Netreba poznať všetkých 256 paragrafov Zákonníka práce, ale bolo by dobré poznať aspoň základy.
Keď manažér pociťuje, že jeho podriadení sa veľmi dobre orientujú vo svojich právach, keď vidí, že to nie je ojedinelá záležitosť, začne sa autocenzurovať pri pokušení vyžadovať od zamestnancov to, čo vlastne nemôže.
Pracovné súdy vyhrávajú zamestnanci
Vedeli ste napríklad, že zamestnanec, ktorý je v práve a dá spor na súd, má takmer 100 percentnú istotu, že vyhrá? Niekedy sa dokonca stáva, že zamestnanec ani po prehre nemusí platiť súdne trovy. Sudcovia totiž nie vždy majú v láske arogantných a preplatených právnikov z drahých právnych kancelárií, ktorí zastupujú zamestnávateľov. Ak takýto spor zamestnanec prehrá, sem tam sa stane, že sudca empaticky urobí výnimku a nedá zamestnancovi zaplatiť trovy.
Takže to nie je tak, že všetko je na Slovensku zlé, nič nefunguje a ničoho sa nikdy nikto nedomôže. Málokto to však skúsi. Namiesto akcie sa radšej vyventiluje pri pive.
Teraz dáva Robert Fico spolu s Jurajom Blanárom do parlamentu návrh novely zákona o správnych poplatkoch a o súdnych poplatkoch. Chcú oslobodiť novomanželov od poplatkov, ktoré súvisia so zmenou mena: vybavenie nových dokladov, zmeny v obchodnom registri. Má ísť o prorodinné opatrenie, ktoré podporí vznik manželstiev tým, že odstráni aj túto finančnú bariéru. To znie logicky.
Ja len, že keď už sa ide otvárať zákon o súdnych poplatkoch, čo tak tam vsunúť ešte jednu vetičku? Poslanci by mohli od súdnych poplatkov oslobodiť aj súdne spory vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov.
Zoberte si, že ak sa chce súdiť zamestnanec, ktorému nebola vyplatená mzda, a dá žalobu na súd, musí ako poplatok zaplatiť 6 % zo žalovanej sumy. Nemá to logiku. Zamestnanec, ktorý sám nemá peniaze, má platiť, aby sa ich domohol.
Toto nie sú ojedinelé prípady. Zamestnávatelia tu a tam nevyplatia mzdu po ukončení pracovného pomeru, tu a tam neplatia zákonné príplatky, tu a tam neplatia správnu výšku minimálneho mzdového nároku, tu a tam nepreplácajú nadčasy, tu a tam nedávajú stravné.
Tieto sumy sa vedia vyšplhať do celkom pekných výšok.
Oslobodenie pracovnoprávnych sporov od súdnych poplatkov by spolu už so schválenými mzdami v inzerátoch a slobodou hovoriť o vlastnej mzde bolo perfektné zavŕšenie trojuholníka opatrení, ktoré citeľne napomáhajú aktivizácii a znižovaniu pasivity slovenských zamestnancov.
A to potrebujeme – aktívnych zamestnancov, nie submisívnych poslúchajkov.
*Autor je zakladateľom občianskeho združenia Pracujúca chudoba, ktoré presadilo povinné zverejňovanie miezd v inzerátoch a slobodu hovoriť o vlastnej mzde.