Prvé podanie s cieľom rozpustenia strany Kotleba-ĽSNS sa ocitlo na Generálnej prokuratúre už dva dni po voľbách, v ktorých táto strana prekvapivo získala 8% hlasov. Zo strategického hľadiska to nebola práve najvhodnejšia chvíľa pretože kotlebovci mohli tvrdiť, že za sebou majú vyše 200 000 občanov. Ako sa však hovorí, lepšie neskoro ako nikdy a tejto strane nemalo byť vôbec dovolené sa volieb zúčastniť.
Fakt, že sa tak stalo, nie je dôkazom legálnosti jej existencie, alebo dokonca demokratičnosti jej programu, ale a jedine zlého fungovania štátnych orgánov. Slovenská republika má však šancu na reparát.
Pozícia, z ktorej sa kotlebovci a ich sympatizanti žalobu voči ich strane snažia prezentovať ako nelegitímnu a účelovú totiž vôbec nie je taká silná, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Výhrada, že ide o politický proces, by možno obstála voči niektorým politickým stranám, ktoré v ĽSNS oprávnene vidia konkurenciu, no Generálna prokuratúra začala konať na základe podaní aktivistov a aktivistiek, ktoré proti fašizmu bojujú dlhodobo a vo všetkých jeho formách. Áno, nemuseli čakať, pokým sa predstavitelia fašizmu nasťahujú prvý raz od roku 1945 do parlamentných ľavíc, no keby tak urobili v dobe, keď strana oscilovala medzi 1 a 2%, stali by sa zasa terčom výhrad, že jej len zvyšujú popularitu.
Samotná existencia strany Kotleba-ĽSNS je ďalším obľúbeným argumentom jej sympatizantov, ktorý má svedčiť o tom, že je všetko v poriadku. Teoreticky by to tak aj bolo, ak by strana musela prejsť registráciou na Ministerstve vnútra. To sa však nestalo. Ľudová strana vznikla premenovaním Strany priateľov vína. Ako sa k nej ľudia okolo Mariána Kotlebu dostali, je iný príbeh a možno sa tiež dožijeme jeho dohry pred súdom. Ako by to s ĽSNS asi dopadlo, ak by sa nespoľahla na priateľov vína, ukazuje kotlebov neúspešný pokus zaregistrovať občianske združenie Ľudová stráž v roku 2014. Ministerstvo vnútra ho zakázalo a Najvyšší súd zákaz schválil.
Keď zlyhajú oba „argumenty“, prichádza obvykle na rad emocionálny apel na ducha demokracie. Veď predsa nemôžu „nevolení“ rozhodovať o volených. Nemôže zopár ľudí, aktivistov, prokurátorov, sudcov, rozhodovať za 200 000 voličov. Ak by toto tvrdenie bolo pravdivé, tak by predsa súd nemohol ani poslať do basy bývalých ministrov namočených do nástenkového tendra, veď boli členmi demokratickej vlády, či? To, že kotlebovci demokraciu vzývajú iba vtedy keď im to vyhovuje, dobre ilustruje napríklad výrok ich poslanca Richarda Schlosára, ktorý sa nechal počuť, že “Pán Kiska je pre nás nikto”. Andreja Kisku pritom volilo milión tristotisíc ľudí.
Skráťme to. Strana Kotleba-ĽSNS oklamala ako štátne orgány, ktoré sa oklamať nemali dať, tak aj svojich voličov, teda aspoň tých, ktorí nechcú nastolenie fašizmu a to bude hádam väčšina. Nie je a nikdy nebola demokratickou stranou, ktorá by mala mať právo zúčastňovať sa volieb v našej krajine. Je to strana fašistická a jej čelní predstavitelia sú fašisti. Súd o tom rozhodol už raz, v roku 2006 keď rozpustil vtedajšiu Slovenskú pospolitosť, ktorej stanovy hovorili o nahradení demokracie stavovským štátom. Áno, poučili sa.
Odložili uniformy „náhodne“ sa podobajúce na tie Hlinkovej gardy. Vodca sa už nenecháva oslovovať vodca a kožený kabát vymenil za športové sako. Dávajú si dokonca väčší pozor na ústa. No odvolal Marián Kotleba niekedy svoje opakované popieranie holokaustu? Verí hádam niekto, že antisemitský facebookový status poslanca Mizíka namiesto neho napísala neviditeľná ruka, ako sa to zbabelo snažil tvrdiť na súde, aby unikol zaslúženému trestu?
Spoločným menovateľom oboch strán je sociálna, nacionálna i náboženská demagógia, vo svojej vulgárnej podobe nevraživosti voči nimi označeným štátnym, spoločenským a kultúrnym inštitúciám, osobám a skupinám -píše sa v žalobe, ktorou sa bude zajtra zaoberať Najvyšší súd.
Nie je šťastné rozpúšťať politickú stranu zastúpenú v Národnej rade. Je však šťastnejšie mať v parlamente fašistov? Ak súd kotlebovcov skutočne rozpustí, vyvolá to nepochybne silné reakcie, o ktorých forme aj obsahu sa môžeme len dohadovať. Z krátkodobého hľadiska sa môžeme utešovať, že máme novelu zákona o politických stranách, ktorá zakazuje predstaviteľom rozpustenej strany znova kandidovať. Voči rozpusteniu sa totiž ĽSNS poistila „záložnou“ stranou. Ostáva tu však veľké riziko a áno, vôbec to nemusí skončiť dobre. To však bude záležať už a jedine od nás.
*Autor je riaditeľ Inštitútu ľudských práv.