K demonštráciám Za slušné Slovensko som sa vyjadroval veľmi zdržanlivo a zriedkavo. Najmä kvôli možným porovnávaniam s Protestami Gorila a vedomím, že mi bude vsugerovávané, že závidím vyššiu účasť a lepšie počasie. Raz som sa však otvorene kriticky vyjadril. Vo chvíli, keď sa organizátori stretli s prezidentom Andrejom Kiskom. O to viac ma sklamala a nahnevala informácia, že Juraj Šeliga vstupuje do novovznikajúcej politickej strany ešte stále prezidenta Kisku. Ak by som to mal povedať jedným slovom, prichádza mi na um: hnus. Dovoľte, aby som vysvetlil.
V prvom rade si v rámci zachovania objektívnosti dovolím uviesť, že som bol organizátorom Protestov Gorila. Tieto som spolu s ďalšími ľuďmi, ktorí nedokázali dlhšie vydržať podmienky v tíme a participovať na dôsledkoch zlých rozhodnutí, opustil po treťom proteste. Samozrejme, že tieto protesty skončili neslávne, inak ani nemohli, veď po „našom“ odchode sa do pozície lídra predral Peter Pčolinský, ktorý, ako sme sa neskôr dozvedeli, sa už vtedy za našimi chrbtami stretával s Mariánom Kočnerom. Nemyslím si však, že to bol nejaký zámer (úloha od Penty cez Kočnera alebo niečo podobné ako sa objavuje na internete). Peter Pčolinský je jednoducho človek, ktorého intelektuálne schopnosti ani životné skúsenosti neumožňujú vykonávať zložitejšie činnosti. Nechajme však neúspešného kandidáta strany Boris Kollár -Sme rodina na europoslanca bokom. Pripomeňme si len, že vstúpil do strany, v ktorej vedení je jeden z protagonistov spisu Gorila Milan Krajniak. Kruh sa uzatvára.
K samotným protestom. V dôsledku Protestov Gorila bola (konečne) zrušená poslanecká imunita, čo sa dovtedy „nedalo“ 20 rokov. Bol to posledný klinec do rakvy skrz-naskrz skorumpovanej SDKÚ a spúšťací moment ďalších aktivít ako Okupácia Generálnej prokuratúry (len pre pripomenutie: vtedy tam sedel Kočnerov človek Trnka) a podobne. Pre mňa dosť, ale ak má niekto pocit, že potrebuje porovnávať, nech sa páči. Áno, prišlo menej ľudí, ale nie o toľko, koľko tvrdili niektoré pravicové média, keď preháňali s účasťou na Za slušné Slovensko minulý rok na jar. Bolo však aj podstatne teplejšie (cez Gorilu mimoriadne mrzlo), Lipšic neposlal vodné delá a našťastie sa nestali žiadne vraždy.
Nech mi ctený čitateľ odpustí túto odbočku, ale prišlo by mi neférové ho neinformovať, že vo veci som „zaujatý“. Prečo som teda bol proti tomu, aby sa organizátori Za slušné Slovensko stretávali s prezidentom Kiskom? Nuž, z rovnakého dôvodu, z akého som sa otočil na opätku na prvom pochode, keď vystúpil na pódium. Vtedy sa to teda ešte nevolalo Za slušné Slovensko, bola to „iba“ panichída za zavraždeného novinára a jeho priateľku. Prezident Kiska si dal s návratom z lyžovačky na čas a hneď šup na pódium? Prečo? A prečo práve on a iba on? Iný dôvod ako osobné politické preferencie organizátorov a organizátoriek mi nenapadá.
Vtedy ešte premiér Róbert Fico sa oprávnene stal terčom kritiky za svoje konšpirácie o Sorošovi a prevrate, no nepomáhalo mimoriadne neobratné správanie organizátorov, aby takýmto tvrdenia veľká časť spoločnosti uverila? Odpoveď asi nemusíme dlho hľadať, pozrime sa len na nedávne prezidentské voľby a na to, ako je naša spoločnosť rozdelená na dva nezmieriteľné tábory. Aj preto sme sa v roku 2012 ako organizátori Protestov Gorila s vtedajším prezidentom odmietli stretnúť. Prezident je zvolený politik ako akýkoľvek iný. Ale dajme tomu, že v tej dobe bol Andrej Kiska aspoň „nestranícky“ (o nadstraníckosti ťažko hovoriť) a de facto tvrdil, že z politiky odchádza.
O to viac však smrdí terajší vstup Juraja Šeligu do Kiskovej politickej strany. Počas protestov Za slušné Slovensko sa totiž organizátori a organizátorky mimoriadne explicitne a emocionálne zariekali, že do politiky nepôjdu. Dokonca hovorili o tom, ako to sľúbili rodičom zavraždených, keď sa rozhodovalo, či ich tí podporia. Nechápte ma nesprávne, fakt, že niekto organizuje demonštrácie, neznamená doživotný zákaz vstupu do politiky, no sú tri podstatné aspekty, ktoré v tomto prípade prinajmenšom nespĺňajú požiadavky na etické správanie.
Po prvé, časový úsek, ktorý ubehol od doby, kedy bola dotyčná osoba v organizačnom tíme a pokým vstúpila do strany. Koľko to bolo v prípade pána Šeligu? Týždeň či 10 dní? To už Pčolinský aspoň počkal tri roky. Po druhé, či a ako odmietali vstup do politiky. V Pčolinského prípade popravde neviem, ale je možné, že také niečo nepovedal nikdy. V Šeligovom prípade však vieme veľmi presne. Včítane toho, ako to bolo kategorické a emocionálne („dôverujte nám, sľúbili sme to rodičom zavraždených“). A v tomto prípade naozaj nedokážem inak ako povedať, že mi to príde mimoriadne nevkusné. Najzávažnejší mi však príde tretí aspekt, ten je hádam aj najobjektívnejší. Spočíva vo verejnej známosti daných osôb.
Kto počul o Petrovi Pčolinskom pred Protestami Gorila? Nikto. Kto počul o Jurajovi Šeligovi pred protestami Za slušné Slovensko? Nikto. A v tom je kameň úrazu. Čím si títo dvaja páni „zaslúžili“ popredné miesta v politických stranách? Iba a jedine svojou známosťou, ktorú získali vďaka protestom, ktoré spoluorganizovali. Vďaka týmto protestom sa dostali do médií, do diskusií, získali rôzne pozvania, stretli politikov a političky. V prípade Juraja Šeligu úplne konkrétne vďaka „priateľstvu“ s prezidentom Kiskom, ktorý počas protestov Za slušné Slovensko fungoval dobre že nie ako externý poradca (spomeňme si na vajatanie okolo predčasných volieb, rušenia demonštrácií). Demonštrácie však netvoria ich usporiadatelia, ale účastníci a účastníčky. Po Protestoch Gorila aj Za slušné Slovensko by ani pes neštekol, ak by sa na desiatkach miest nestretli desiatky tisíc ľudí. Prišli hádam títo ľudia kvôli pánom Pčolinskému či Šeligovi? Alebo žeby kvôli kauze Gorila, rozkrádaní našimi vládami, privatizácii, korupcii, prepojeniam politikov na mafiu a vražde investigatívneho novinára a jeho priateľky?
Odpoveďou na predchádzajúcu otázku ste sa dostali k tomu, prečo mi táto situácia vadí a považujem počínanie Juraja Šeligu za neetické. Samozrejme samotný prechod z aktivizmu do politiky považujem za problematický (Romana Schlesinger, Irena Biháriová…), rovnako ako v prípade novinárov a hovorcov (Marián Leško, Gábor Grendel…), alebo medzi štátom a biznisom, čo u nás ani nie je téma. V tomto prípade tu však máme aj element nezaslúženej výhody, ktorú takíto organizátori majú. Prominentnosť pánov Pčolinského a Šeligu totiž bola získaná vďaka účastníkom a účastníčkam protestov, z ktorých asi málokto prišiel preto, aby sa páni dostali do parlamentu. Pán Šeliga by sa s prezidentom Kiskom bez protestov pravdepodobne ani nikdy nestretol. Dostávame sa teda do stavu, že niekto dostáva preferenčné zaobchádzanie (preferential treatment) a to sa na západ od našich hraníc zaraďuje medzi tzv. mäkké formy korupcie. Zjednodušene povedané, je tu použitá výhoda získaná vo verejnom živote pre osobný (kariérny) prospech.
A aby sme to domysleli do dôsledkov, pomôžme si jedným z hashtagov, ktorý bol počas protestov populárny -#ichkrvou. Bola to alúzia na výrok Róberta Fica z nechvalnej známej nahrávky, v ktorej „hlas podobný“ hovorí, že získal mnoho miliónov pre stranu iba „vlastnou hlavou“. Nuž, ak sa pán Šeliga dostane do Národnej rady alebo kamkoľvek inde, bude to do značnej miery „ich krvou“.
*Autor je občiansky aktivista.