BRATISLAVA – Predseda slovenských národniarov už avizuje, že v roku 2017 predloží v parlamente návrh stanoviť minimálny počet členov politických strán na plus mínus 500.
Na prvý pohľad by tento nápad mohol znieť celkom rozumne. Je absurdné, aby sa strany dali kúpiť ako jablká na trhu, prípadne, aby strana vykazovala štyroch členov.
Nebol by to Danko, ak by…
Lenže nebol by to Andrej Danko, keby jeho nápad zas a znovu nepriniesol len nejakú malú kozmetickú úpravu, ktorou sa môže zapáčiť akurát tak prelietavému voličovi Smeru. V konečnom dôsledku riešenie existujúceho problému neprinesie.
Ak by myslel Danko svoj návrh na etablovanie politických strán ako skutočných organizácií so svojimi štruktúrami naozaj vážne, musel by ísť so svojou myšlienkou oveľa ďalej. A síce, siahnuť politickým stranám na ich peniaze. Teda nie všetky, iba tie, ktoré pochádzajú zo štátnej kasy.
Iste, o straníckych financiách sa toho už povedalo dosť, dokonca štátne príjmy už chcel ktosi pred voľbami zrušiť. Lenže zrušenie štátnych dotácií pre politické strany podľa návrhu extrémistov je nezmysel, ktorý by viedol k prehĺbeniu závislosti straníckeho vedenia od miestnych oligarchov, prípadne od ruskej ambasády.
Aké by mohlo byť riešenie?
Riešením by ale mohlo byť, keby výška poskytnutej štátnej dotácie závisela od príjmov získaných z iných zdrojov. Teda nielen od donorov formou darov, ale rovnako od vlastných členov formou členských príspevkov. Inak povedané, strana by získala štátnu dotáciu len vo výške zdrojov získaných od súkromných osôb. Práve takto nastavený systém by mohol motivovať otcov zakladateľov nielen budovať regionálne štruktúry, ale rovnako permanentne verbovať nových členov.
Priblížme si tento nápad trebárs na príklade OĽaNO. Podľa jej výročnej správy za rok 2014 strana nevykázala žiadne príjmy z darov a členských príspevkov. Jej finančný príspevok od štátu by podľa v tomto texte uvedeného návrhu mal byť 0, slovom nula. Strana však podľa existujúceho systému získala zo štátneho rozpočtu v roku 2014 cca 800.000 eur.
OĽaNO je však extrém, keďže tento subjekt eviduje len štyroch členov. Aká by teda bola štruktúra štátneho financovania v strane, ktorá má zrejme najlepšie vybudované štruktúry, získané po zlúčení s bývalými komunistami? V roku 2014 vykázal Smer príjmy z členských príspevkov v hodnote cca 146.000 eur a darov 2.000, slovom (aby každý pochopil, že nejde o preklep) dvoch tisíc eur (medzi rokmi 2010 a 2013 bol dokonca bez darov !!!), ale hodnota štátnej dotácie v uvedenom roku dosiahla úroveň viac ako 3,5 miliónov eur.
Extrémne rozdiely
K extrémnym rozdielom teda nedochádza len v prípade subjektov, ktoré by Andrej Danko zrejme najradšej zrušil, ale aj v stranách s vybudovanými regionálnymi štruktúrami. Nemožno teda vylúčiť domnienku, že takto nastavený systém financovania politických strán by na Slovensku viedol k revolúcii vo formovaní straníckeho systému. Strany by totiž museli nielen budovať regionálne štruktúry, ale aj zlegalizovať príjmy z darov od právnických osôb, ktoré v súčasnosti politické strany vo svojich výročných správach spravidla neuvádzajú. Takže oficiálne ani neexistujú.
Lenže to by sme tu nesmeli mať alternatívneho Gaba, hlas podobný Ficovi, bločky pol na pol a k tomu ešte obchody oligarchov so štátom. Snáď si niekto nemyslí, že marže, trebárs z predražených diaľnic, či z večierkov ministerstva zahraničných vecí idú iba do osobných pokladní Mečiarových zbohatlíkov, či na vládne strany napojených firiem. Prirodzene, že provízie putujú nielen na švajčiarske hodinky blyštiace sa na rukách niektorých vraj sociálnych demokratov, ale rovnako do straníckych kás, v prvom rade na volebnú kampaň. Voľby totiž treba vyhrať, inak sa štát tunelovať nedá.
Dôsledky
Čo by teda spôsobilo zavedenie podmienky získavať peniaze aj od súkromných zdrojov? Napríklad, strana so štyrmi členmi by nemala šancu prežiť jedno volebné obdobie a možno ani jeden rok, milovník polygamického spôsobu života by sotva mohol kúpiť stranu len pár týždňov pred voľbami, subjekt s vedením v Banskej Bystrici by určite nekúpil hniezdočko lásky pre svojho predsedu a jeho polovičku zo straníckych peňazí a autor hlasu podobnému Ficovi by možno odhalil, s kýmže to vlastne dohodol ten stranícky biznis.
Sumárne povedané, ak Andrej Danko skutočne túži po politických stranách s regionálnymi štruktúrami a bohatou členskou základňou, mal by v prvom rade presadiť reformu (prípadne revolúciu) systému financovania slovenských politických strán. K absencii motivácie verbovať nových členov totiž vedie práve existujúca dominancia štátnych zdrojov. Predstaveným návrhom z dielne Andreja Danka sa totiž problém nevyrieši, len sa viac zamaskuje. Ale možno o to predsedovi SNS ide.
Radoslav Štefančík
Autor je politológ