Komentár Radoslava Štefančíka: V pohľade na Maďarov dochádza k historickému obratu

Ako študent vysokej školy som sa jedného leta na konci deväťdesiatych rokov zúčastnil zaujímavého projektu s názvom Slovensko bez bariér. Jeho cieľom bolo navštíviť čo najviac miest na Slovensku, rozprávať sa s miestnymi obyvateľmi a pomáhať tak odstraňovať bariéry v nazeraní na ľudí s telesným postihnutím.

Jednou z tvári tohto projektu bol Pavol Mikulík, veľký to slovenský herec, ale v tom období už po mozgovej príhode pripútaný na vozík. Jeho fotografia bola umiestnená na prvej stránke brožúrky, ktorú sme okoloidúcim rozdávali. A bolo to presne v Turzovke, kde som na našu aktivitu upozornil aj jednu postaršiu pani sediacu na lavičke. Keď uvidela tvár Pavla Mikulíka na brožúrke, hneď spozornela. „Mikulík? A nie je to ten Maďar?“ reagovala mimoriadne podráždene. To opovrhnutie Maďarmi sa nedalo prehliadnuť, aj keď je vysoko pravdepodobné, že tá pani z Kysúc v živote žiadneho Maďara naživo nevidela.

A prečo vlastne spomínam práve túto príhodu? Lebo ideálne charakterizuje pohľad veľkej časti slovenskej populácie na našu najväčšiu národnostnú menšinu i nášho južného suseda v deväťdesiatych rokoch. Maďar bol v tom období nepriateľom číslo jeden, povedať kdesi okolo Terchovej, že Maďari na Slovensku by mali mať rovnaké práva, ako ktorýkoľvek Slovák, sa rovnalo spáchaniu samovraždy. Po Slovensku sa šírili zaručené informácie, akú sú Slováci na južnom Slovensku diskriminovaní, ako sa nemôžu dohovoriť na úradoch, ako sa ich deti musia v školách učiť maďarčinu. Dokonca aj ten autobus, na ktorom sme sa ako dobrovoľníci presúvali z jedného mesta do druhého, objednali rimavskosobotskí organizátori radšej z Martina, lebo autobus s ešpézetkou z Rimavskej Soboty by mohol na Kysuciach či Orave vzbudiť u miestnych obyvateľov pohoršenie.

Bez ohľadu na svoj alkoholizmus, vulgárny prejav i kopec korupčných škandálov, predseda Slovenskej národnej strany bol oného času v kurze. Stačilo mu, často poriadne pod parou, ponadávať na Maďarov a všetko ostatné bolo odpustené. Historky o vešaní na kandelábroch slovenských vlastencov maďarskými policajtmi, recitovaní Otčenáša po maďarsky, či výzva „nasadnúť do tankoch a zrovnať Budapešť so zemou“ charakterizovali dobu plnú nenávisti voči Maďarom.

Na protimaďarskej vlne sa zviezol vtedy hocikto. Od vulgárneho Slotu, prospechárskeho Fica, či smiešneho Gašparoviča. Nebola jednoduchšia cesta, ako osloviť nemalú časť slovenskej verejnosti, než zobraziť Maďara ako nepriateľa slovenského národa. Maďari a Rómovia bolí tí, čo sa nedokážu prispôsobiť našim zvykom, tradíciám, boli to nepriatelia našej slovenskej identity.

Fico však časom pochopil, že tadiaľto cesta nevedie. Keďže sa už chcel štylizovať do role ľavicového demokrata s ambíciou začleniť svoju stranu do európskej rodiny sociálno-demokratických subjektov, ktoré menšiny ochraňujú, a nie utláčajú, musel si nájsť inú agendu.

Čert vie, či medzi ním a Orbánom došlo k nejakej dohode, ale je pravda, že jeho zmierlivá politika vyústila do zlepšenia vzťahov medzi Slovenskom a Maďarskom. Kto by to ešte v momente, keď vtedy ešte kandidát na prezidenta Ivan Gašparovič strašil slovenských voličov pred maďarskou podporou Ivety Radičovej, povedal, že aj on sám raz bude vládnuť po boku národniarov – slovenských i tých maďarských.

Nenávisť Slovákov sa teda musela niekam obrátiť. Okrem Maďarov tu boli už len Rómovia. Fico túto tému už raz uchopil svojim farmárskym zákonom, lenže tentokrát sa mu objavil konkurent z ĽSNS . Ten vedel nenávisť voči Rómom prezentovať uveriteľnejším spôsobom, ako šéf vraj sociálnych demokratov.

Robert Fico napokon ani nepotreboval brojiť proti Rómom. Pravica bola po afére Gorila zdecimovaná a rozlietali sa aj voliči, keď naleteli na smerácke predvolebne heslo „Ľudia si zaslúžia istoty“. Lenže je rozdiel medzi ľuďmi a našimi ľuďmi. Časť oklamanej verejnosti to rýchlo pochopila a so Smerom sa definitívne rozlúčila.

V čase upadajúcich preferencií Smeru sa Ficovi zniesol dar z nebies. Dar v podobe jednej z najväčších utečeneckých vĺn, aké Európa po vyhnaní Nemcov po druhej svetovej vojne zo štátov strednej a východnej Európy zažila.

Šancu chytiť sa tejto príležitosti naplno využil. A keby nebolo nahnevaných sestričiek a učiteľov, a to rovno pred parlamentnými voľbami, možno by mu aj priniesla želaný efekt.

Čo sa však nepodarilo Ficovi, podarilo sa jeho maďarskému kolegovi. Maďarsko totiž ležalo na hraniciach schengenského priestoru a tak podľa Dublinského dohovoru muselo riešiť skutočné problémy s vlnou utečencov. Nebyť ochoty nemeckej spolkovej vlády, pomôcť Maďarsku v situácii, ktorú zjavne nezvládalo, sedeli by tí utečenci na železničnej stanici v Budapešti zrejme dodnes.

Maďari tak, na rozdiel od Slovenska, boli skutočne konfrontovaní s utečeneckou vlnou 2015. Možno aj preto je Viktor Orbán s touto témou uveriteľnejší, než jeho dnes už bývalý kolega zo Slovenska.

Viktor Orbán sa dokonca stal hrdinom sociálnych sietí aj na Slovensku. Politik reprezentujúci národ, ktorý ten slovenský podľa miestnych legiend dlhé stáročia utláčal, dokonca ho chcel „maďarizovať“ a prakticky etnicky vymazať z mapy Európy, je v týchto dňoch predstavovaný ako hrdina. Ako nadčlovek ochotný sa obetovať a postaviť sa proti zlému Bruselu na odpor. A naopak, traja slovenskí poslanci, hlasujúci za kritickú správu Európskeho parlamentu voči Maďarsku, sú dnes pranierovaní ako zradcovia národa, ako zradcovia nášho narýchlo objaveného priateľského ľudu.

Migranti spolu s Európskym parlamentom a jeho rezolúciou o Maďarsku tak definitívne vyriešili stáročný spor medzi Maďarmi a Slovákmi. Lebo práve tí, ktorí ešte pred desiatimi rokmi považovali Maďarov za najväčších nepriateľov, dnes nekriticky velebia Orbánov boj proti Bruselu, Európskej únii a samozrejme, proti migrantom. Hoci pritom slepo prehliadajú, že Orbánovi ide hlavne o moc a migrantov dnes využíva presne takým istým spôsobom, ako svojho času Slota, Fico či Gašparovič pre svoje vlastné politické ciele využívali našich Maďarov.

*Autor je slovenský politológ a vysokoškolský pedagóg, dekan Fakulty aplikovaných jazykov Ekonomickej univerzity v Bratislave

Viac o téme: agenda, alkoholizmus, bariéra, Brusel, Budapešť, diskriminácia, Európa, Európska únia, Gorila, herec, identita, Ivan Gašparovič, Iveta Radičová, komentár, Maďar, migrant, národ, Nemci, obyvateľstvo, Pavol Mikulík, politika, postihnutie, pravica, Radoslav Štefančík, Robert Fico, Rómovia, sestričky, Slovák, Slovensko, Slovensko bez bariér, Smer-SD, SNS, subjekt, tradícia, učitelia, Viktor Orbán, zvyk

Súvisiace články