Komentáre a názory

Komentár Radoslava Štefančíka: Vyšachovať prezidenta z výberu sudcov ústavného súdu? Prečo nie

Napriek kritike niektorých opozičných poslancov návrh koaličnej väčšiny vyšachovať prezidenta z výberu sudcov ústavného súdu mal v sebe racionálne jadro. Parlament, teda koalícia i opozícia vedno spolu, mali jedinečnú príležitosť posilniť právomoci parlamentu. Presne tak, ako sa to žiada v štandardných parlamentných demokraciách.

V parlamentných demokraciách má hlava štátu spravidla ceremoniálne kompetencie. Prezident v takomto type politického systému nenesie zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Spoločenské dianie ovplyvňuje v prvom rade svojimi vyhláseniami, samozrejme, ak disponuje charizmou, dobrým rečníckym talentom a nie je, trebárs, akoby člen nejakej politickej strany.

Pri diskusii o prezidentských kompetenciách v procese kreovania ústavného súdu by sa mohla pokojne otvoriť ďalšia otázka. A síce, či hlave štátu neodňať aj tú najdôležitejšiu kompetenciu, akou slovenský prezident v súčasnosti disponuje: právomoc poveriť po voľbách do NR SR ním vybranú osobu zostavením vlády. Aj napriek tomu, že zatiaľ existuje nepísaná tradícia, že prezident zvyčajne ako prvého poveruje zostavovaním vlády predsedu víťaznej strany, neznamená to, že v budúcnosti by práve táto kompetencia nebude zneužitá. Prezidenta si totiž volíme priamo a z histórie európskych štátov vieme, že nie všetky rozhodnutia uskutočnené z vôle ľudu, boli tými správnymi rozhodnutiami.

Iste, dalo by sa namietať argumentom, že ak prezident vstupuje do kreovania ústavného súdu, je to pre demokraciu prospešné, lebo táto právomoc je rozdelená medzi dve inštitúcie. Ale len pred niekoľkými týždňami sme boli svedkami, že ak parlament ponúkne hlave štátu dvoch zlých kandidátov, ten nemá na výber a minimálne jedného zlého musí vymenovať.

Ak by sa prezidentovi táto kompetencia predsa len odňala, neznamená to, že by štátna moc nebola pri voľbe nových ústavných sudcov rozdelená. Síce nie medzi dve zložky moci – zákonodarnú a výkonnú – ale medzi koalíciu a opozíciu. Ústavná väčšina v parlamente totiž predpokladá, že je zvyčajne tvorená aj poslancami opozície. Voliť sudcov ústavnou väčšinou by si vyžadovalo viac rokovaní, hľadaní konsenzu a samozrejme kládol by sa oveľa väčší dôraz na kvalifikáciu, skúsenosti a renomé navrhnutých kandidátov, čoho svedkami však často nie sme pri terajšej voľbe ústavných sudcov.

Opozícia tak prepásla šancu posilniť parlamentnú formu vlády. Možno sa až príliš obávala, že predseda Smeru Robert Fico namiesto na smetisku dejín skončí na ústavnom súde. Ale ak by tam predsa len chcel skončiť, museli by za neho hlasovať aj tí istí poslanci opozície, ktorí by podporili zmenu ústavu. A k tomu by snáď nedošlo, pretože po ďalších voľbách by skončili na smetisku dejín oni.

Do skupiny optimálnych podmienok na zmenu ústavu treba započítať aj aktuálne prvého muža v štáte. Hoci práve jemu by to momentálne zrejme nevyhovovalo, v budúcnosti by sa obmedzené právomoci hlavy štátu mohli hodiť práve súčasnej opozícii. Nemožno totiž vylúčiť, že prezidentský palác raz jedného dňa opäť obsadí akoby člen Smeru a akékoľvek pozitívne zmeny k upevneniu demokraciu budú znovu nepriechodné.

*Autor je slovenský politológ a vysokoškolský pedagóg, dekan Fakulty aplikovaných jazykov Ekonomickej univerzity v Bratislave