Tento týždňový komentár má nejaké meškanie. Aby bolo jasné, tento komentár som mal napísať v nedeľu a dnes je už streda. Samozrejme, tento komentár by mal byť o zostrelenom ruskom lietadle. A o Turecku a o Rusku. Mohol by som sa vyhovárať, že som, napríklad, čakal na vývoj situácie. Alebo by som našiel ďalšie objektívne výhovorky. Ale iba jedna je pravdivá. Som lenivý. Vlastne som lenivý odjakživa. Napríklad môj pracovný stôl obsahuje, sprava doľava: 4 kávové šálky zaschnuté, stolovú lampu, nejaké obaly od tyčinky Mila, dve prázdne plechovky cukríkov Mac Iver, vybitú kameru GoPro, obal od cukroviniek Milka, asi 20 káblov, ďalšia plechovka od cukríkov Mac Iver – slúži ako popolník, rozčítané knihy – cca. 8-10, ďalšie 3 kávové šálky zaschnuté, krabice od klávesnice, IP kamery a lokalizačného zariadenia, prenosné hard disky 3(?) kusy, kryt zo stropnej lampy – používam ho tiež ako popolník, čiernu skrinku do auta vybitú, okuliare na monitor 4 kusy, samozrejme počítač s klávesnicou a myš, vyschnutý kaktus, sprayovú nádobu s vodou na ovlažovanie kaktusu, dva monitory, keksy Neo, vybitú turistickú GPS navigáciu (tú mám na koňa), router, spray proti lietajúcemu hmyzu a mŕtveho škorpióna v akváriu. Mám obavu, že toho škorpióna zabil ten spray na hmyz. Nedošlo mi to, keď som bojoval s muchami. Aj keď škorpión nie je hmyz.
To písanie by ma aj bavilo, problém je však v tom, že ako môžete písať s pasiou, keď píšete max 4 prstami? A s neustálymi preklepmi? Tie 4 prsty rátam spolu, na obidvoch rukách. Moja manželka píše 10-timi a má tým pádom môj nehynúci obdiv. Skúšal som sa to naučiť aj ja, tak som si stiahol nejaký výukový program. Lenže – narazil som na kapitolu, kde som mal asi tak 1,5milión krát stlačiť malíčkom nejakú klávesu, alebo aj viac, možno dve. Tam som aj skončil. Skúsil som tento problém vyriešiť softvérovo. Dnes už existujú programy, ktoré prevádzajú hovorené slovo na text. Tak som si jeden taký stiahol a začal pracovať na tomto komentári. Keby som to tak nechal, tento komentár by mal nasledovný úvod: „kasjiuhzg oipu íš=ľáčť jéí kmjp ployäk 65saxslk íéilk,l.lkj…“
Niekde skrátka bola chyba. Možno to bolo tým, že išlo o pirátsky program čínskej proviniencie. Asi preto, po nainštalovaní tohto programu, môj antivírový program spáchal samovraždu a sám sa od zúfalstva odinštaloval. Mimochodom, bol to dobrý program. Náš. Od firmy ESET. To je tá firma, ktorá svojou finančnou injekciou obohatila náš mediálny trh klonom denníka SME. Nie že by som mal niečo proti denníku SME. Teda, sem tam mám, ale nič vážne. Lenže, namiesto jedného denníka SME, dnes máme de facto dva. Myslím si, že zásadné počiny a investície IT hláv by mali ostať na poli softvérovom. Napríklad, nech vymyslia nejaký funkčný program na prevod reči do textu v slovenčine.
Ako ste už asi zistili, riadim sa zásadou – čo môžeš odložiť na zajtra, nerob dnes. Samozrejme, neplatilo to na činnosti, ktoré ma bavili a bavia. Teda – kone, sex (dnes už výlučne manželský), nakupovanie kníh a ich čítanie. Koniec. Uvedený prehľad zábavných činností nie je podľa poradia zábavnosti. Poradie sa mení.
Mám takú túžbu, napísať komentár o niečom, čo ma baví. Pokiaľ spravím zmysluplný výber z tých troch vecí, ktoré som uviedol, ostávajú kone. Písať o knihách by som síce mohol, ale neviem si vybrať. Mám ich strašne veľa a nechcem nejakej ukrivdiť. Písať o sexe, hoci manželskom, by som nemohol. Preto ostávajú len kone. A tak sa dostávame konečne k jadru veci, k zostrelenému ruskému lietadlu.
V sobotu som si osedlal koňa a išiel na vychádzku. V hlave som si naplánoval trasu tak na cca. 3-4 hodiny, zobral niečo na jedenie a pitie. Hneď za dedinou, v ktorej bývam, je krásna dlhá lúka, ako stvorená na cval. Po nej je les, potom ďalšia lúka, potom zasa les, prechod cez potok, lúka, atď. Celá trasa je z obidvoch strán lemovaná dosť strmými zalesnenými svahmi. Takže, keď som prišiel na prvú lúku, nechal som koňa cválať. Lenže – akonáhle sme boli na konci tej prvej lúky, niečo zásadne zmenilo môj život, aj život môjho koňa. Na konci prvej lúky nás čakal – Eredogan. Áno, turecký prezident Recep Erdogan! Môj život to zmenilo preto, lebo som si pomyslel, že prvý raz v živote mám vidiny. Život môjho koňa preto, lebo môj kôň je Arab. A ako iste viete, za bývalej Osmanskej ríše, sa okrem iného, pod tureckou nadvládou ocitli aj Arabi – Irak, Sýria, Egypt, severná Afrika a Arabský polostrov.
Takže, tak ako som ja 1000 rokov trpel pod útlakom Maďarov, a to až do tej miery, že moja matka je Maďarka, tak aj Arabi – aspoň si myslím, trpeli pod Turkami. Môj kôň, Arab, teda prvý raz v živote uvidel živého Turka. Inštinktívne sme zastavili a v snahe utiecť Erdoganovi vošli do lesa po pravej strane. Ako som už napísal, je to strmý svah, ale spoločný strach nás poháňal a dával nám silu. Po chvíli sme vyliezli z lesa a ocitli sa na poľnej ceste. Z jednej strany boli len hektáre nudného poľa, z druhej strany spomínaný les. Ale – zrazu som v diaľke uvidel jazdca na koni, ktorý sa tryskom blížil k nám. Dostal som zlú predtuchu. Aj kôň ju dostal. Omdlel. Keď sa jazdec priblížil, naša predtucha sa naplnila. Bol to opäť – Erdogan. Recep Erdogan na koni!
Zasa sme začali utekať. Počas úteku som sa rozhodol, že to nemá zmysel a utiekli sme domov. Nebudem to naťahovať. Doma sme sa, aj s koňom, ako tak psychicky zotavili, niečo som zjedol, pozrel, čo nové vo svete a išiel k manželke do postele. Pobyt na čerstvom vzduchu, aj keď skrátený, dobré jedlo a pod., poprehadzovali poradie mojich obľúbených činností a prišli na mňa vilné myšlienky. Tak som rukou začal kĺzať po manželkinom bruchu. Niečo sa mi však nezdalo. To brucho ako keby bolo nejaké chlpaté. Sám seba som, neviem prečo presvedčil, že je to iba zdanie. Hoci červík pochybnosti ostal. Začal som rukou kĺzať nižšie, k rozkroku. Potom prišiel šok. Nahmatal som tam niečo veľké. Zdesene som sa posadil a zapol svetlo. Áno! Vedľa mňa v posteli, ležal – turecký prezident Recep Erdogan!
Potom sa ani nečudujem Putinovi. Pokiaľ má teda podobné skúsenosti, ako ja. A to on má ešte horšie. Nás, teda mňa a koňa, Erdogan nakoniec nechal na pokoji. Okrem toho trápneho zážitku v posteli. Putinovi zostrelil jedno lietadlo. Ešte že sa to nestalo nám, Slovákom. To by sme mali skoro polovicu nášho bojového letectva v prdeli. Putin je na tom predsa len lepšie. Nechajme teraz bokom dohadovanie sa o tom, kde vlastne to lietadlo letelo. Tých pár metrov hore dole v nadmorskej výške cca. 6tis. metrov nezohráva úlohu. A že Rusi neustále provokujú? No a čo? A Erdogan čo robil? Ten tiež provokuje. Už som to napísal vyššie – viem to z vlastnej skúsenosti. A že Erdogan obchoduje s Islamským štátom? Po novom teda Daeš. Nič nové pod slnkom. Tu už každý obchodoval s každým. Pokiaľ neveríte, čítajte ďalej. Opäť, keďže vychádzame z predpokladu, že všetko tu už bolo, iba si to nepamätáme, obráťme sa na históriu.
Do povojnovej Nemeckej Veimarskej republiky, v podobe spoločných podnikov, vo veľkom investovali americké firmy. Napríklad Aluminium Company of America, DuPont, IBM, General Motors, ITT, Ford motor company, General electric… Aby som to skrátil, výsledkom bolo napríklad to, že IG Farben v spolupráci so Standard Oil vyrábala z uhlia ropu, ktorú Nemecko, ako je známe, nemalo. Preskočme nejaké roky. V r. 1932 získala NSDAP vo voľbách 37,3% hlasov. A väčšinu v Reichstagu. A Hitlera ako kancelára. V tom čase boli v Nemecku americkí bratia Dullesovci, ktorí zastupovali nemecké a americké firmy, napr. IG Farben, Robert Bosch GmbH, ako aj podniky sponzora NSDAP, Frtiza Thyssena. Bratia Dullesovci zistili, že Hitlerov program znovuvyzbrojenia Nemecka im a Amerike otvára veľké obchodné príležitosti. Napríklad, Allen Dulles, neskorší riaditeľ CIA, sa preto stretol aj s Martinom Bormannom. Takéto rokovania priniesli svoje ovocie.
V Nemecku bol nedostatok automobilov a napr. v rokoch 1934-38 tržby Ford motor company v Nemecku vzrástli o 400%. Dokonca, po nevyhnutných administratívnych opatreniach, sa táto firma dostala aj k nemeckým vládnym zákazkám. Hitler, obdivovateľ Henryho Forda, mu nakoniec udelil za služby nacistickemu štátu Záslužný rad nemeckej orlice. Ďalším takýmto oceneným bol aj James Mooney, riaditeľ zahraničnej prevádzky General Motors, ktorá od r. 1931 vlastnila nemeckú firmu Opel. Táto mimochodom vyrábala aj nákladné vozy, známe ako Opel Blitz. Boli to najpočetnejšie nákladné automobily Wehrmachtu v priebehu Blietzkriegu. Mohli by sme tu hovoriť ďalej o investíciách Anglo-Persian Oil company, dnes British Petroleum – BP a Royal Dutch Shell do rafinovania ropy v Nemecku, Dunlopu do nemeckého gumárenského priemyslu, atď., atď… No, uzavrime to ešte nejakým príkladom: General Motors a Standard Oil vyvinuli prísadu do leteckých motorov pre Luftwaffe, ktorá zvyšovala oktánové číslo benzínu pre nemecké letecké motory.
Aby ste to pochopili. Hovoríme o nemeckých vojenských lietadlách, ktorých motory sa vyrábali aj v dcérskej spoločnosti General Motors, montovali sa do kostier lietadiel, vyrobených v Alcoa (Aluminium company of America), boli vybavené elektronikou vyrábanou v ITT a lietali na palivo, získané z hydrogenačného procesu, ktorý zaisťovala firma Standard Oil. Potom tieto lietadlá bojovali v Španielsku, Poľsku, Veľkej Británii, Holandsku… Toto, vážení čitatelia, nie je konšpirácia. Toto je biznis. Tak, ako boli biznis dodávky strategických surovín ZSSR do Nemecka až do leta 1941. V prípade ZSSR to máme jednoduchšie, lebo v tom čase tam prirodzene, neboli súkromné firmy. Ak si dáte tú námahu, všetky vyššie uvedené informácie ľahko nájdete.
No, a takým istým biznisom je aj obchodovanie Erdogana, resp. jeho rodiny s Daeš. Nakoniec, takým istým biznisom, je aj obchodovanie Ruska s Tureckom. Napriek súčasným sankciám. Aj tie sú také, no… Ruský premiér Medvedev napríklad vyhlásil, že sankcie uvalené na Turecko zasiahnu ekonomické záujmy Ruska len minimálne. A sme doma.
Čo vlastne teda napísať k zostreleniu ruského lietadla? EÚ potrebuje Turecko kvôli utečencom. Rusko zasa nemôže bojovať s NATO a okrem USA vlastne žiadna krajina NATO Turecko nepodržala. Teda, NATO nechce bojovať s Ruskom. Turecko si uvedomilo, že prestrelilo a vnucuje sa Rusku kvôli nejakému stretnutiu. A všetci vedia, že treba zlikvidovať Daeš. Len Turci, aj môj známy R. Erdogan, by na tom radi aj zarobili, kým sa dá. Ale aj Rusi, aj USA a ešte aj tí, ktorých tí traja k tomu pustia. Pokiaľ biznis funguje k obojstrannej spokojnosti, nebude žiadna veľká vojna. Píšem to preto, lebo tu tým strašia. Nakoniec sa všetci stretnú v biznise. Parafrázujem tým Brigitte Bardotovú, ktorá povedala: „Svet je malý, všetci sa raz stretneme v jednej posteli.“ Mala pravdu. Ja a Erdogan o tom vieme svoje.
P.S.: Nabudúce sa pokúsim napísať niečo vážne. Pôvodne aj toto mal byť taký vážnejší komentár.