Možno čiara, po ktorej sa pohybujú naše životy od novembra 1989, nie je lineárne rastúca; možno je kostrbatá, možno je to sínusoida… ale je to naša čiara života, ktorú si píšeme sami, svojimi rozhodnutiami – nikto nám ju nenalinkoval a nikto ju len tak nepreruší, ak sa sami rozhodneme zobrať život do vlastných rúk. A to je obrovskou hodnotou samo o sebe.
17. november je o slobode a o demokracii. Pre mňa je o štáte, ktorý by mal nechať ľudí, aby si sami hľadali cestu za vlastným šťastím, a zároveň by im mal túto cestu dláždiť tým, že im vytvára priestor a pomáha v príležitostiach. Je o štáte, ktorý podá pomocnú ruku tým, ktorí to potrebujú, a zároveň to robí tak, že tí, ktorí platia dane, sú spokojní, lebo vedia, že za ne od štátu prichádza pre spoločnosť adekvátna protihodnota.
Pád socializmu a nástup demokracie nám priniesol jedno veľmi bolestivé ponaučenie: Ak zbúrame jednu skupinu spoločenských inštitúcií – tých socialistických – neznamená to, že iné inštitúcie – tie demokratické – povstanú razom ako Fénix z popola, len tak, samé od seba. Minulý režim napáchal na našej spoločnosti morálne a kultúrne škody, ktorých náprava potrvá niekoľko ďalších generácií. Odvtedy sa u nás traduje napríklad to, že zo spoločného krv netečie. Že kto nekradne, okráda svoju rodinu. Aj keď už kilometer za rakúskou hranicou takto nikto nerozmýšľa, zmeniť tieto zvyky je ťažšie, než ktokoľvek očakával.
Ak ale čítate tieto riadky a patríte k ľuďom v produktívnom veku, tak do päťdesiat rokov, tak 17. november je stopercentne aj vašim sviatkom. A nech sa vám v živote darí akokoľvek, 17. november nemôže za vaše bolesti a neúspechy, ak to tak náhodou cítite. Sloboda je v prvom rade príležitosť, v druhom rade je to súbor súvisiacich hodnôt, ako tolerancia, nádej, rešpekt, hrdosť, pravda, spravodlivosť, o ktoré treba neustále bojovať. Prehrávame, ak na to zabudneme. Lebo sloboda je silná a mocná vtedy, ak sa za ňu vieme postaviť.
Niektorí hovoria, že pád socializmu bol len dôsledkom jeho ekonomického krachu. Že socializmus padol, lebo nikto nechcel nosiť bulharské topánky. Možno je to tak, že toto boli dôvody, ktoré pomohli získať kritickú masu na podporu zmeny. No faktom je, že 17. november by neexistoval bez ľudí, ktorí sa za slobodu postavili. Ktorí prejavili odvahu, statočnosť, boli ochotní riskovať a za slobodu bojovať. A že takýchto statočných ľudí potrebujeme každý deň, keď o zachovanie slobody ďalej bojujeme.
Sloboda sa najľahšie stráca po kúskoch. Salámovou metódou. Zákon po zákone, relativizovaním hodnôt, stratou dôvery v inštitúcie, ktoré majú slúžiť verejnému záujmu. Možno sa boríme s problémami, no nestrácajme nádej.
Ako povedal už lord Acton: „Monarchia je ako loď – krásna, majestátna plachetnica s veľa sťažňami, ktorá sa plaví po mori, až dokým ju nejaký opitý kapitán neroztrieska o útes. Demokracia je naproti tomu ako plť – udrží sa na vode vždy, ale nohy máte stále mokré.“
Myslime na výhody slobody a demokracie, na to, čo nám dávajú, a na to, že boj s ich zlyhaniami je večný a nikdy nekončiaci – ale že napriek všetkým sklamaniam a frustráciám bude vždy stáť za to. Žiadna lepšia alternatíva ako sloboda totiž neexistuje.