Domáce Komentáre a názory

Komentár Jána Baránka: Kresťanská demokracia. Stručný náčrt úpadku

Prológ

Povráva sa, že žijeme na kresťanskom Slovensku. Babičky chodia do kostola, mladí aj na polnočnú omšu… Máme plno kostolov, máme Cyrila a Metoda, máme na vlajke dvojkríž, máme politikov, ktorí chodia do kostola, máme premiéra miništranta a prezidenta, ktorý tvrdí, že je kresťan. Ono to vyzerá tak, že sme “najkresťanskejšia” krajina. Akurát nemáme kresťansko-demokratickú politickú stranu.

Dnes vlastne ani neviem presne povedať, kde nastal bod zlomu, kedy kresťanská demokracia na Slovensku začala degradovať. Neviem ho pomenovať, ani odhadnúť. Zrejme sa to nedá. Sedí tu prirovnanie o uvarenej žabe, ktorá sa veselo uvarí, keď ju dáte v studenej vode na oheň a pomaly zohrievate. Správna otázka je teda iná – kto dal tú žabu variť? Najjednoduchšia odpoveď dnes by bola – Ján Figeľ. Tu však neplatí pravidlo Occamovej britvy. Najjednoduchšia odpoveď nie je tentoraz tá správna. Žabu dali totiž variť tí, ktorí Figeľa zvolili za predsedu. Viem presne, čo hovorím, lebo už vtedy som niektorých z nich upozorňoval na fakt, ktorý som ale ani ja nedocenil. Ján Figeľ bol v minulosti predsedom celofakultného výboru SZM. Vo svojej nevedomosti, alebo kresťanskej zhovievavosti a túžbe(?) odpúšťať, KDH tento fakt ignorovalo. Ale toto samotné by ho aj tak nediskvalifikovalo. Diskvalifikovalo ho niečo, o čom členovia KDH nemohli vedieť – ostala mu szmácka mentalita.  Mimochodom, iba pre historický záznam, časť KDH vtedy stála pred dilemou – Figeľ, alebo Lipšic? Radšej si vybrali Figeľa s úmyslom, že Figeľ bude ľahšie zvládnuteľný. Toto sa ukázalo ako zásadný omyl.

KDH bolo stranou, v ktorej prvý predseda J. Čarnogurský vychovával konkurenciu – Dzurindu, Šimka, Lipšica, Figeľa… Druhý predseda, Hrušovský, svoju konkurenciu nie len že nechal žiť, ale s ňou diskutoval, hádal sa s ňou, niekedy až „do krvi“. Ale bol aj predsedom konsenzu a dohody. Tretí predseda Figeľ, konkurenciu nezniesol – vytesnil ju a obklopil sa nohsledmi. Bezvýznamnými periférnymi, niekedy smiešnymi persónami, ktorých jediným „plusom“ bolo to, že mu prikyvovali. Jeho oponenti neboli to, čo za čias Čarnogurského a Hrušovského – partnermi. Stali sa „klikou“ (takto napríklad vznikla tzv. „Nitrianska klika“), klamármi, a pod., a KDH sa preklápalo na stranu pomýleného „mesianizmu“ jej predsedu. Zo strany sa vytratila súťaž a diskusia, pretrvali iba spory medzi regiónmi. Hej, bola to aj politika „divide et impera“ (rozdeľuj a panuj). Ale toto  „divide et impera“ si môže dovoliť iba schopný politik. V prípade menej schopného skončí katastrofou. Hoci sa bavíme o kresťanskej strane, pomôžem si prirovnaním z hinduizmu a jeho svätou trojicou, tzv. Trimurti. Prvý predseda bol ako Brahma – stvoriteľ, druhý ako Višnu – udržiavateľ, tretí Šiva, je ničiteľ. Chýba vám určite švrtý. Pre toho som ani v hinduizme nenašiel prirovnanie.

Neviem, kde by dnes bolo KDH s Lipšicom, s Figeľom sa stalo ale jedno – na Slovensku dnes kresťania nemajú svoju autentickú stranu.  Napríklad, všimnite si slovník nového predsedu, A. Hlinu – ten nehovorí o kresťanskej strane, ale o konzervatívnej strane. Čo je z jeho uhla pohľadu autentickejšie, keďže sa v minulosti výraznejšie neprezentoval ako kresťanský politik. Navyše, dnes sa akosi uchytil názor, že pomenovanie politiky ako „kresťanskej“ je diskvalifikujúce a nemoderné. Tu vidím ďalšiu chybu. Kresťania, resp. kresťanskí politici, sa ako keby začali hanbiť za to, že sú kresťanskí. Podľahli dojmu, že by im to mohlo v politicky škodiť. Ako keby chceli mať širší, politicky korektnejší(?) záber. Aby bolo jasné, absolútne nemám problém s konzervatívnymi stranami, naopak. Možno som zaostalý, ale neustále sa vraciam k írskemu filozofovi Edmundovi Burkemu – áno, milí moji kritici, bavíme sa o 18. storočí. Ale aby som Vás „utešil“, nedám dopustiť ani na Reagana a Thatcherovú a Pinocheta v žiadnom prípade nepovažujem za fašistu. Ale to som odbočil.

V prvom rade musíme vrátiť slovám ich pôvodný význam. Slová sú veľmi dôležité. Najmä pre kresťanov. Lebo: „Na počiatku bolo slovo…“. Nesmieme pripustiť, aby slovo nabralo negatívny význam, pokiaľ jeho obsah negatívny nie je. KDH sa možno chce vzdať slova, alebo pojmu „kresťanský“, lebo jeho vedeniu sa asi zdá, že toto slovo, resp. pojem, je dnes v politike niečím, čo stranu oslabuje. Dokonca, je to aj do istej miery pravda.

Tá pravda má však svoju tvár – nebol tu totiž politik, ktorý by tento pojem vedel ubrániť. A keď bol, nedovolili mu to. Nie liberáli, socialisti a pod. Nedovolili mu to vlastní. Lebo KDH už nebolo v situácii, aby vystrkovalo zo svojich radov tých najschopnejších. Bolo v situácii, kedy tí najschopnejší boli marginalizovaní, a to preto, aby neschopní  vynikli. KDH sa stalo stranou vnútorných bojov neschopných proti schopným. Tento boj, paradoxne, schopní prehrali. Legitímna je ale otázka, ako mohli byť schopnejší, keď prehrali. Odpoveď som už naznačil. Aj tí schopní chybili pri voľbe predsedu.

S pojmom „kresťanská politika“ sa nám môže stať niečo podobné, ako pri svastike. Keby ste si svastikou ozdobili dom, asi vás zavrú za šírenie symbolov nenávisti. Zbytočne by ste argumentovali, že ste napr. hinduista a v hinduizme je svastika pozitívny a svätý symbol. Samozrejme, príklad som zámerne prehnal. Chcem tým povedať, že KDH by dnes malo v prvom rade vrátiť slovám „kresťanská politika“ pôvodný význam a nie ústupom od nej legitimizovať snahy o jej diskreditáciu a ostarkizáciu.

Aj keď s odretými ušami, stále sme o KDH hovorili ako o kresťanskej strane, síce s mnohí kritici s prívlastkami, ako „farizejská“, „zlodejská“, „pokrytecká“ a pod. Dokonca od niektorých členov a politikov KDH som v minulosti počul, že treba menej používať slovo „kresťanská(ý,é)“ a pod. Lebo verejnosť to vníma negatívne. A toto práve je celé zle. Najväčšou dnešnou výzvou pre kresťanského politika je – vrátiť spomínaným slovám pôvodný význam. Nie utekať pred niečím, na pokazení čoho má časť KDH leví podiel. Ešte raz – slovnému spojeniu „kresťanská politika“ je potrebné vrátiť pôvodný význam a nie nahrádzať ho inými. Napríklad „konzervativizmom“. Hoci by som rád počul o zásadných rozdieloch medzi kresťanskou a konzervatívnou stranou. (Zaiste sa dá argumentovať „občianskym“ konzervativizmom a pod. Ide však aj o to, či na Slovensku je takáto požiadavka.) Aspoň to, čo ja vnímam pod konzervativizmom je postavené na kresťanských základoch (prosím, nepliesť si s katolicizmom). Možno miš-maš, ktorý vznikol v hlave nového vedenia KDH je práve v tom. Môžeme sa baviť o tom, či nebolo nutné KDH dekatolizovať. Nemám tým na mysli prejemnelé zopínanie rúk niektorých politikov s patričným náklonom hlavy. Skôr ich teatrálne hlásenie sa ku katolíckej cirkvi, ktoré nekorelovalo s niektorými ich reálnymi skutkami, v niektorých prípadoch necitlivé zaťahovanie katolíckej cirkvi do politiky, atď. Pričom, paradoxne, samotné KDH nie vždy malo so slovenskými biskupmi ideálne vzťahy. Možno aj kvôli vyššie uvedeným dôvodom. Toto teda nie je kritika katolíckej cirkvi, ale politikov. Ale presmerovávať stranu od kresťanskej k nejakej imaginárno-konzervatívnej? Doteraz som nepočul jeden jediný zmysluplný dôvod, prečo to treba urobiť! Možno nový predseda niečo niekde počul… Mám silné podozrenie, až istotu, že si tu naozaj niekto pletie spomínaný teatrálny „katolicizmus“ a kresťanstvo a chce to riešiť konzervativizmom (otázkou ostáva, nakoľko KDH pomohlo či nepomohlo svojou politikou reputácii samotných katolíkov.) Blud nad blud… Navyše – otázku, prečo nie kresťanská strana, ale konzervatívna, by mali voči vedeniu KDH vzniesť samotní členovia KDH. Zatiaľ sa tak, pokiaľ viem, nestalo.

Samozrejme, samotné slovo neznamená úspech. Ale v mantineloch niečoho, čo volám „zdravý rozum“ to má veľký význam. Podstatný je samozrejme obsah. Obsah kresťanskej politiky na Slovensku sa scvrkol na sebaprezentáciu bývalého predsedu, jeho mesianizovanie a na spokojnom živote jeho najbližšieho politického a úradníckeho okolia. Títo tzv. “kresťania”, vytvorili systém krivých zrkadiel, kedy realita bola podávaná filtrovane a bola pozmeňovaná, nepríjemné fakty boli ignorované a vytváral sa obraz vonkajších nepriateľov. V KDH sa zabudlo na to, čo je (nie len) kresťanské. Pokora, skromnosť, pravda, obetovanie sa, potláčanie pýchy…

Začiatok úpadku KDH bol v tom, že spyšnelo. Pýcha bola najväčším hriechom tejto politickej strany a jej vedenia. Sebaprezentácia jednotlivcov a predsedu, bola nadradená nad problémy obyčajných voličov. Vytváranie fiktívnej reality bolo postavené nad riešenie skutočnej reality. Takto sme sa dočkali rôznych bezduchých a zbytočných čestných doktorátov,  ešte bezduchejších fotografií s postavami z vedenia EÚ, vydávania bezobsažných kníh a publikácií, sebavelebenia,  atď., atď… Toto všetko v mene falošného mesianizmu a pýchy. KDH spyšnelo a tým pádom prestalo byť kresťanské. Dnes je stav taký, že slovenský volič – kresťan, nemá autentickú kresťanskú politickú stranu, ktorú by volil.

Na poslednom sneme KDH som počul slová o tom, že KDH musí byť „moderná“ kresťanská, resp. „moderná“ konzervatívna strana. Tomuto celkom nerozumiem. Čo je to „moderná“? Pokiaľ sa teda nebavíme o procesoch, ktoré sa objavujú a rozvíjajú v spoločnosti. Zaiste, kresťanská politická strana musí obsadzovať virtuálny priestor. To je ale nutnosť. Musí reagovať na výzvy, ako klonovanie, interrupcie, eutanázia a pod. Aj to je nutnosť. Toto nerobí stranu „modernou“. Hlboko nesúhlasím s takýmto pomenovaním potrieb pre kresťanskú stranu. Kresťanská strana musí totiž byť v prvom rade – kresťanská! Nemá hľadať, čo moderné by robila, má robiť tak, aby bola oporou nie len kresťanov. Lebo, či sa to niekomu páči, alebo nie, žijeme v civilizácii, ktorá ma židovsko-helénsko-kresťanské základy. Inak povedané, má to byť strana s kresťanskými základmi, ale pre všetkých! So všetkým, čo k tomu patrí. Áno, aj s morálnym zázemím jej vedenia. Aj to musí prejsť skúškou kresťanskej morálky. Pokiaľ nie, sú tu aj iné strany, ktoré sa netvária, že sú kresťanské.

Expredseda KDH stranu dotiahol až na úplné dno. (Ten „uniknutý“ mail už je iba čerešničkou, alebo ranou z milosti(?)). Napriek masívnemu sklamaniu z tzv. „kresťanskej“ politiky na Slovensku, Slovensko potrebuje kresťanskú stranu. Tak ako liberálnu, alebo socialistickú. Nie kvôli spravodlivosti, alebo vyváženosti. Vôbec nie. To sú iba akademické drísty. Kvôli tomu, že sú tu aj liberálni, ľavicoví, ale aj kresťanskí voliči. Nič viac a nič menej.

Bláznovstvom, neviem kde a kým vymysleným bolo, že sa kresťania majú rozptýliť pred voľbami do viacerých strán. Asi, aby ich bolo viac a všade. Dopadlo to tak, že je ich menej a skoro nikde.

Povedal som, že nové vedenie KDH artikuluje niečo o zmene KDH na konzervatívnu stranu. Tu by bolo však potrebné podrobnejšie vysvetlenie. Aby som to ale zjednodušil – ak sa nemýlim, KDH zmenou smerovania vytvára vákuum pre kresťanského voliča a určite aj pre časť sekulárnych voličov. Čo je zle. KDH má v prvom rade rehabilitovať kresťansko-demokratickú politiku na Slovensku a nie vykrikovať o zmene kurzu na konzervativizmus. Mimochodom, ako som už naznačil – s tým, že mám vážne podozrenie, že niekto vydáva svoje dojmy za pojmy a vlastne ani nevie čo chce povedať. Len vie, že nejaký “konzervativizmus” existuje… Ešte raz NIE. Milí členovia KDH, vašou úlohou je dať kresťanskej demokracii miesto, aké jej v tejto spoločnosti patrí. A nie utiekať sa ku fiktívnemu konzervativizmu, ktorého pojem ani neviete naplniť. A najmä, opakujem – stále ste nezdôvodnili, prečo nemôžete byť už „kresťanskou“ stranou, ale musíte byť „konzervatívnou“ stranou.

KDH bolo dávno v minulosti stranou disidentov, intelektuálov, vizionárov, navyše stranou, ktorá snáď ako jediná na Slovensku mala niečo, čo by som nazval “kolektívnym vedením”. V KDH sa diskutovalo, niekedy hádalo,  ale strana generovala politikov pre celé Slovensko – Čarnogurského, Dzurindu, Mikloška, Lipšica, Palka, Hrušovského, Fronca… KDH bolo prazákladom strán SDKÚ, NOVA, Sieť… Dnes je stranou, ktorá generuje atrapy politikov, ktoré chcú zachrániť tak akurát samých seba. Pričom o nejaké kresťanské hodnoty ako keby nešlo. Aj toto je zle. KDH prežilo odchod Klepáčovcov, Dzurindovcov, Palkovcov, Lipšicovcov… Mám obavu, že KDH nakoniec porazí samotné KDH.

Kresťanská demokracia dnes naplnila svoj čas úpadku. Je len na nej samotnej, aby opätovne zaplnila prázdny priestor, ktorý po sebe zanechala. Inak sa tam natlačí niekto iný.

Milí priatelia. Mojim zámerom nebola hĺbková analýza. Opísal som situáciu tak, ako som ju videl a vnímal a uvedomujem si, že som sa nevyhol zjednodušovaniu – len kvôli tomu, aby sa nezainteresovaný čitateľ „nezamotal“ do vnútrostraníckej problematiky jednej strany. Záver by však bol rovnaký – dnes na Slovensku nemáme relevantnú kresťansko-demokratickú stranu.

Ján Baránek