BRATISLAVA – Najsledovanejšou športovou udalosťou uplynulého týždňa, ale bezpochyby aj prvého polroka 2019 bolo finále tenisového Wimbledonu. Duel Novaka Djokoviča a Rogera Federera. Dvoch legiend bieleho športu, ktorých súboj o najcennejšiu tenisovú trofej vstúpil do histórie. Už tu boli rôzne príbehy, zápasy, víťazstvá či triumfy. Ale stretnutie zo 14.júla 2019 bolo totálnym a absolútnym stropom možností svetového tenisu a jeho protagonistov.
Nuž a to Wimbledon zažil také ikonické súboje ako John McEnroe – Jimmy Connors či McEnroe – Bjorn Borg. Bola tu éra Peta Samprasa, Borisa Beckera či Andyho Murrayho. Ale tento duel bol tenisovým Olympom. Tenisový grál získal Srb Novak Djokovič, keď v najdlhšom wimbledonskom finále vyhral nad Švajčiarom Rogerom Federerom po päťsetovej bitke 7:6, 1:6, 7:6, 4:6, 13:12, pričom za stavu 12:12 sa hral tie-break, ktorý Djokovič vyhral 7:3. Superlatívy a prirovnania na 5 hodinový maratón dvoch tenisových gladiátorov sú nekonečné. Ani tá najbohatšia kronika ich nemá toľko, aby ich ho popísala. Bol to najdokonalejší, najepochálnejší a najvzrušujúcejší duel, ktorý by ani najnovšia počítačová hra nedokázala simulovať. Iba posledný piaty set mal scenár, pri ktorom bol aj najsledovanejší seriál súčasnosti – Hra o tróny – chudobným príbuzným a jeho nedokonalou kópiou. Skutočná a reálna Hra o tróny sa totiž odohrávala na centrálnom dvorci londýnskeho All England Clubu vo Wimbledone. Štatistiky nie sú vôbec podstatné, to je iba doplnok úchvatného predstavenia svetovej jednotky Novaka Djokoviča a pravdepodobne najlepšieho hráča histórie Rogera Federera.
Djokovič je prvý tridsiatnik, ktorý dokázal triumfovať na tráve All England Clubu dvakrát za sebou a jeho prvé slová po heroickom finále dokumentovali, aké pocity prežíval na kurte a po zápase. “Určite náš duel s Rogerom patrí do prvej trojky zápasov vo Wimbledone. Je skvelé, že som v ňom mohol nastúpiť proti najlepšiemu tenistovi histórie. Obaja sme mali svoje šance. Je takmer nemožné, že sa mi podarilo vyhrať po dvoch odvrátených mečbaloch. V tajbrejkoch som mal pevné nervy. Klobúk dolu pred Rogerom. Bol by som rád, keby som v 37 rokoch dokazál to, čo on teraz. Keď som mal štyri, päť rokov, sníval som, že budem tenista a stanem sa wimbledonským šampiónom. Je skvelé, že sa môžem o tento titul podeliť s mojimi deťmi a rodičmi. Všetci počas zápasu trpeli, no napokon to dobre dopadlo.” Treba už iba doplniť, že veľkú zásluhu na Djokovičovom piatom wimbledonskom triumfe má aj Marián Vajda. Slovenský tréner, ktorý bol pri jeho všetkých šesťnástich grandslamových víťazstvách. Rovnako nadpozemské, ako sú Djokovičové víťazstvá.
Federer aj po zdrvujúcej a veľmi nepríjemnej prehre, veď nepremenil v piatom sete dva mečbaly, dokázal, prečo ho mnohí považujú za najlepšieho tenistu všetkých čias. Nevyplakával, nerobil hysterické scény, nehral divadlo a pózy urazenej primadony. “Dal som do toho maximum a mal som šance dotiahnuť zápas do víťazného konca. Novak však potvrdil, prečo je svetová jednotka. Nemám si čo vyčítať, urobil som pre úspech maximum. Cítim sa vo veku 37 rokov skvele. Aj v tomto veku to ide.” Hodnotenie zápasu, ako aj celého turnaja budú teraz hodnotiť novinári aj tenisoví odborníci na celom svete od rána do večera, ale jedna téma bude určite pretriasaná zo všetkých strán. Finančné odmeny pre hráčov. Emancipácia v športe totiž spôsobila, že rodová rovnosť má poriadne pokrivené parametre. Dostať tie isté peniaze na grandslamových turnajoch pre mužov aj ženy je na hlavu postavené. Úplne od veci. Hlúposť. Djokovič dostal za 5 hodinú drinu, z ktorej sa bude spamätávať niekoľko dní, 2.35 milióna libier a rovnaké peniaze dostala aj Rumunka Simona Halepová po triumfe v ženskej dvojhre. Za necelú hodinú… Šialené, choré, nezmyselné. Nehovoriac, že Djokovič odohral vo Wimbldone celkovo 25 setov za 18 hodín, kým Halepová iba 15 setov za 9 a pol hodiny… Plus porovnávanie mužského a ženského tenisu je podobné, ako dať na rovnakú úroveň mužský a ženský hokej. Už by sa s tou nezmyselnou emancipáciou v športe malo prestať. V iných odvetviach je to možno aktuálne, moderné a populárne. Ale v športe určite nie.
K Wimbledonu ešte jedna poznámka. Je iba smutné a mimoriadne nepríjemné, že tento zápas, tak ako celý Wimbledon, nevysielala ani jediná slovenská televízia. Ako pri všetkých grandslamoch. Na rôzne polointeligentné, duchaplné a nepozerateľné programové tituly majú nekonečný priestor, na niečo tak sledované či neopakovateľné nie. Čo už chcú vysielať, ak nie podobné spektakulárne športové prenosy. Taká naša slovenská klasika.