BRATISLAVA – Je bezpečné chodiť po meste v noci? Majú sa ženy vyhýbať tmavým uličkám, nenosiť sukne, nechodiť samé? Aj tieto otázky sa objavovali vo verejnom priestore v súvislosti s desivým prípadom zabitej a brutálne znásilnenej Violy Macákovej. Štatistiky však hovoria jasne. Šanca, že by ženu znásilnil niekto neznámy v tmavej uličke, je minimálna. Oveľa väčšia je pravdepodobnosť, že sa takéto niečo stane u vás doma.
Násilná smrť mladej učiteľky Violy Macákovej otvára niekoľko dôležitých tém. Jednou je téma bezpečnosti v uliciach a druhou násilie na ženách. Je preto dôležité pozrieť sa na čísla, ktoré v tejto problematike vykazuje Slovenská republika.
Podľa policajných štatistík množstvo trestných činov znásilnení má postupnú klesajúcu tendenciu. Oproti iným krajinám, napríklad aj Českej republike, sú čísla pomerne nízke. Z oficiálnych štatistík vyplýva, že na Slovensku pripadá 1,6 znásilnení na tisíc obyvateľov. V Česku to bolo 5,67, v Rakúsku 13,18 a v Poľsku 3,24.
Trauma z policajnej stanice
Tieto čísla však zobrazujú len počet skutkov, ktoré boli nahlásené. Organizácie, ktoré zastrešujú obete domáceho násilia a sexuálneho násilia často zdôrazňujú, že množstvo obetí nejde svoj skutok nahlásiť. Vedú ich k tomu rôzne dôvody, je to napríklad hanba, strach pred odsúdením zo strany blízkych ale aj obava z toho, že by im nikto neveril.
Často totiž aj snaha o nahlásenie takéhoto skutku môže skončiť pre obeť zle, v horšom prípade si z policajnej stanice môže doniesť domov ďalšiu traumu. Hoci dnes sú už policajní príslušníci školení na prácu s obeťami, aj toto má svoje medzery. Školení totiž nie sú všetci a často práve policajti, ktorí pracujú ako pochôdzkári, takéto špecializované školenie za sebou nemajú. Zvyčajne pritom práve oni prichádzajú s obeťami do kontaktu ako prví. Pokiaľ už prvotnú komunikáciu s obeťou nezvládnu, môže sa stať, že k samotnému nahláseniu ani nedôjde.
V horšom prípade si obeť traumatický zážitok nechá pre seba. V tom lepšom vyhľadá pomoc blízkych alebo odborníkov – existuje hneď niekoľko organizácií, ktoré sa venujú práci s obeťami násilia. Tie však často bojujú s nedostatkom zamestnancov a finančných prostriedkov.
V súvislosti s podobnými situáciami sa vedie aj diskusia, či ide o rodovo podmienené násilie alebo nie. Obeťami domáceho násilia ale aj znásilnenia sú totiž stále viac ženy. Podľa štatistík ale aj odborníkov sú však často obeťami aj muži, tí sa však stretávajú najmä s psychickým týraním. To sa však horšie dokazuje. Muži majú navyše často väčší problém nahlasovať násilie páchané na nich, môžu mať totiž pocit, že zlyhali “ako muži”.
Prieskum odhalil hrozivú realitu
Súhrnná správa o stave rodovej rovnosti na Slovensku obsahuje aj zaujímavý prieskum, ktorý objasňuje problematiku sexuálneho násilia na Slovensku podrobnejšie.
Reprezentatívny výskum Sexuálne násilie na ženách (Očenášová, Michálík, 2017) bol realizovaný na vzorke 2 119 žien vo veku 18 – 70 rokov. Výskum sa zameriava na skúsenosti žien so sexuálnym násilím pred a po 15 roku života. Medzi hlavné zistenia výskumu patrí:
- Sexuálne násilie na vlastnej koži zažilo 4,9% respondentiek, pri prepočte na počet obyvateľov ide o približne 100 – tisíc žien
- 22% z nich zažilo takéto násilie len v detstve, 63% po dovŕšení 15 rokov a 15% v detstve aj v dospelosti
- Ženy najčastejšie zažívali nasledovné formy sexuálneho násilia – znásilnenie (38%), pokus o znásilnenie (42%), súhlas so sexom zo strachu, čo by nasledovalo, ak by nesúhlasila (36%), nútené dotyky na intímnych miestach (35%) a iné (31%), napríklad nútenie k pohlavnému styku, fyzické sexuálne obťažovanie alebo nevyžiadané sexuálne návrhy
- Páchateľmi sexuálneho násilia v dospelosti boli podľa prieskumu výlučne muži. Veľká väčšina žien (88%) páchateľa poznala
- Až v 38% prípadov šlo o bývalých alebo súčasných partnerov žien, v 28% prípadov išlo o známych, v 10% boli páchateľmi príbuzní a v 12% kolegovia z práce. Len v 12% ženy útočníkov nepoznali
- Až 78% žien uvidelo, že k násiliu došlo v interiéri. Najčastejšími miestami boli byt alebo dom niekoho iného, vlastná nehnuteľnosť, škola alebo pracovisko.
- Až 84% žien zažilo sexuálne násilie opakovane
- Až 85% žien po tomto zážitku nevyhľadalo pomoc
Výsledky prieskumu poukazujú aj na pretrvávajúcu stigmatizáciu obetí. Dôvody, prečo sa neobrátili na políciu, boli v 39% rozpaky a hanba, v 36% snaha udržať to v tajnosti a 27% presvedčenie, že by im aj tak nikto neveril. Drvivá väčšina žien cítila kvôli skutku hanbu, snažili sa to utajiť a báli sa reakcie okolia.
Kto sa postaví za obete?
Prípady obetí, ktoré boli medializované, pomohli už v mnohých krajinách otvoriť tému problematiky znásilnení, sexuálneho obťažovania či domáceho násilia. Asi najznámejšou kampaňou bolo #MeToo, ktorá poukazovala na príbehy sexuálne obťažovaných, či dokonca zneužitých ľudí. V zahraničí táto kampaň vyvolala veľký ohlas, dokonca otriasla niekoľkými politickými stoličkami.
U nás bola reakcia na ňu skôr chladná. Verejnú diskusiu o týchto témach kampaň neotvorila. Prípad Violy Macákovej môže byť iný. Jej smutného skonu sa chytili médiá aj rôzne organizácie, ktoré sa témou zaoberajú. Otvoriť verejnú diskusiu by mohla aj prezidentka, ktorá dnes prijme zástupkyne a zástupcov mimovládnych organizácií, pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti násiliu páchanému na ženách. Predpokladá sa, že pri tejto príležitosti upozorní hlava štátu na nedostatky, ktoré v tejto problematike Slovensko má.
Mohlo by vás zaujímať:
-
V prípade smrti mladej učiteľky sa nepreukázala aktivita recidivistu alebo sériového páchateľa
- ROZHOVOR Slovensko v boji s domácim násilím ešte stále zlyháva. Obeťami sú aj muži
-
ROZHOVOR s Martinom Mackom: Vyhrážky sú pri organizácii Dúhového PRIDE bežné
-
ROZHOVOR Sociálny pracovník: Ľuďom na ulici peniaze nedávajte. Neviete, kde ich minú