BRATISLAVA – Posledný rok zaznievala z jej úst kritika do vlastných radov. Nebála sa povedať, čo si myslí o politike strany, ktorú roky zastupuje v zahraničí a hovorí to otvorene stále. K personálnym zmenám by však mala, podľa nej, strana pristúpiť po vnútornej debate, nie na základe tlaku zvonku. Napriek tomu, že ju Robert Fico v minulosti takmer vyštval, dnes ju postavil na čelo kandidátky do volieb do Európskeho parlamentu. S europoslankyňou a spoluzakladateľkou Smeru-SD Monikou Beňovou sa Glob.sk rozprával o aktuálnej situácii na politickej scéne, aj o vzťahoch vo vedení strany. Pozrite si aj naše VIDEO s ňou.
Krátko pred prezidentskými voľbami Smer musel zostaviť aj kandidátku do Európskeho parlamentu. Nečakane urobili líderku z Moniky Beňovej. Prekvapilo to aj vás?
– Až tak ma to neprekvapilo, pretože už v posledných voľbách som mala druhý najvyšší počet preferenčných hlasov. Za normálnych okolností, keďže Maroš Šefčovič bude náš nominant na komisára, by to bol opäť Maroš. Razili sme totiž vždy takú teóriu, že ten, kto bude kandidovať na post komisára, by mal prejsť aj nejakými voľbami a voľby do Európskeho parlamentu boli na to dobrý spôsob. Ale keďže Maroš išiel kandidovať za prezidenta, tak celkom logicky padla voľba na druhého s najvyšším počtom preferenčných hlasov a to som bola ja.
To áno, ale predsa len tie vzťahy medzi vami a vedením strany neboli posledné roky najlepšie, takže to bolo istým spôsobom prekvapenie najmä pre verejnosť.
– To je otázka toho, čo hodnotíme ako dobré a zlé vzťahy. My na Slovensku zle vnímame, keď je vedená diskusia o nejakých témach v strane, ale všade inde je to úplne prirodzené. Nemôžeme sa ani my v Smere brániť nejakým diskusiám. To, že niekto prezentuje nejaký iný názor, ako prezentuje niekto povedzme z vedenia z strany, sa nemusí vzájomne vylučovať a dospieť k tomu, že ten človek hneď odchádza zo strany. Práve naopak. Keď odídete zo strany, už nemáte priestor viesť diskusiu. Potom môžete písať tak akurát blogy, ale to podľa mňa nie je riešenie. Podľa mňa riešenie je viesť diskusiu vo vnútri strany.
Ako bola v strane vnímaná vaša kritika najmä smerom k niektorým politickým rozhodnutiam alebo aj k Robertovi Kaliňákovi?
– V prvom rade tá kritika bola mediálne trochu inak prezentovaná, ako bola myslená. Preto boli aj veľké očakávania od vystúpenia na pracovnom sneme, kde som hovorila novinárom, že ja nejdem na stranícke zasadnutie rozbúrať stranu, ja idem diskutovať a tie témy, ktoré som považovala za dôležité, som otvorila. Treba politiku menej prežívať. Treba ju vnímať racionálnejšie, treba ju vnímať ako úplne akúkoľvek inú diskusiu. Keď sa stretnete s niekým, napríklad s novinárom, a rozprávate sa, nemusíte mať rovnaké názory, ale môžete o nich diskutovať. Takto som to vnímala ja a pravdepodobne aj väčšina ľudí.
Hovoríte, že je potrebné menej prežívať politiku, nemáte ale pocit, že posledné mesiace sa politika prežíva až príliš?
– Prežíva, už ako keby zanikla podstata toho, že tu bol zavraždený novinár Ján Kuciak a jeho partnerka. Dostáva sa to častokrát do roviny, kde sa veľa racionálneho už nedá nájsť. Kde sa vedú vojny a navzájom si nadávajú jednotlivé tábory, čo nie je dobré pre krajinu. Možno tým politikom to vyhovuje, lebo to živí záujem verejnosti o nich, ale aj oni by si mali uvedomiť, že záujem verejnosti by mal smerovať skôr k nejakým konkrétnym návrhom, pozitívnym témam a nie k tomu, kto komu viac vynadá a kto koho viac urazí.
VIDEO: Beňová prezradila, či sa na Fica ešte hnevá
Všetci hodnotia, že Smer prehral prezidentské voľby. Vnímate výsledok volieb aj vy ako prehru?
– Ja ho vnímam pozitívne v tom zmysle, že Maroš Šefčovič mal na kampaň málo času, že svoju kampaň ohlásil oveľa neskôr ako ostatní kandidáti, ktorí kandidovali. Chápem, že médiá sú tiež subjektívne, a že objektivita sa dá veľmi ťažko dosiahnuť, lebo každý sa na tie procesy pozeráme subjektívne. Môj názor je, že Maroš obstál veľmi dobre, získal naozaj veľmi pekný počet hlasov. No a keby som to brala z pohľadu podpory politických strán nejakému kandidátovi, tak Maroš mal podporu iba Smeru-SD. Napriek tomu bol druhý, takže získal pomerne slušný výsledok aj s vyhodnotením pomerne nízkej účasti najmä v tom druhom kole. Všetci ostatní, ktorí podporovali druhú kandidátku, sa teraz snažia zviesť na vlne jej úspechu. To tiež patrí k politike, ale pravdou je, že Zuzana Čaputová bola kandidátkou najmä Progresívneho Slovenska, pretože bola podpredsedníčkou tejto strany. Ak si tam niekto tie zásluhy môže pripísať, tak Progresívne Slovensko.
Nemyslíte si, že práve Smer bol ten, ktorý ublížil Marošovi Šefčovičovi?
– Nemyslím si to, a tiež je to skôr téza, ktorá sa verejnosti podsúva zo strany opozičných politikov a zo strany pravicových médií. Žiaľbohu jej podľahli aj niektorí kolegovia, ako som mala možnosť vidieť niektoré ich výstupy. Podporili sme z môjho pohľadu najlepšieho kandidáta z tých, ktorí kandidovali. Maroš Šefčovič by bol určite excelentný prezident, o tom som presvedčená aj dnes, a naozaj si nemyslím, že mu nejakým spôsobom poškodilo, že ho podporil Smer. Veď Smer má stále najväčšiu členskú základňu, či je s tým niekto spokojný alebo nie, tak má stále najvyššie preferencie. Takže, keď budeme tvrdiť, že kandidátovi poškodí, že ho podporí najsilnejšia strana, tak to potom nechápeme základné politologické algoritmy.
Mal by, podľa vás, využiť potenciál tých takmer 800-tisíc hlasov, ktoré získal? Či už na domácej pôde alebo vonku, keďže už ohlásil, že sa chce opäť uchádzať o funkciu eurokomisára?
Som presvedčená, že to je poloha, ktorá mu pristane a je to funkcia, v ktorej sa našiel, a ktorú robí dobre.
Áno, ale nepotrebuje Slovensko práve takýto typ politikov?
– Nemôžete niekoho prinútiť, že vráť sa domov na Slovensko a rob politiku na Slovensku, keď on sa cíti lepšie v pozícii komisára. Z môjho pohľadu je tam predsa len iná politická kultúra alebo kultúrnosť. Napriek tomu, že aj komisári majú rozdielny názor a reprezentujú rozdielne hodnotové prúdy, nikto za to nikomu nenadáva a ani o ňom nevypisuje prihlúple články. Berie sa do úvahy len práca komisárov, len ich výsledky a návrhy, ktoré predkladajú a všetko ostatné sa ani nezosmiešňuje, ani sa tomu neprikladá význam. Tak to má v politike byť. Aj keby o tom možno uvažoval, tak podľa mňa sa rozhodne prijať ponuku a ostane komisárom, lebo vrátiť sa do tohto, čo momentálne prebieha na Slovensku, nie je jeho esencia. Nie je človek, ktorý by chcel viesť takúto vojnu.
Ale pripúšťate, že Smer potrebuje nejaké zmeny.
– Veď my o tom aj diskutujeme. Ale tie zmeny sa robia oveľa komplikovanejšie, keď sme neustále pod tlakom a stále nám niekto radí a prikazuje, aké máme robiť zmeny. Je to naša vnútorná záležitosť, my ich musíme urobiť a žiaden vonkajší tlak tomu nenapomáha. My tiež netvrdíme, kto má byť predsedom napríklad OĽaNO, ani nehovoríme, kto má byť predsedom SaS alebo Progresívneho Slovenska. To je ich vnútorná záležitosť a nevidím dôvod na to, aby bol na Smer vyvíjaný tlak, že musíte o tom hovoriť, máte o tom hovoriť a zmeňte to. Nie je to bežné.
Vzhľadom na to, aká je situácia okolo Smeru už vyostrená, nepomohlo by, keby sa Robert Fico stiahol tak, ako sa stiahol Robert Kaliňák?
– Mne to príde tak, akoby sme nechceli uznať, že Robert Fico urobil rozhodnutie, ktoré na Slovensku nikto pred ním neurobil a stiahol sa z pozície predsedu vlády. To nie je jednoduché pre takého politika, akým je Robert Fico a on to rozhodnutie urobil. Ale to, či bude predsedom strany, alebo nebude, je vnútrostranícka záležitosť. Momentálne sa takéto diskusie vôbec nevedú. Nechcem ani navodzovať atmosféru, že by sme snáď diskutovali o nejakých personálnych zmenách. Nie, nediskutuje sa o personálnych zmenách vo funkcii predsedu.
Predsa len, predseda vlády nie je predsedom strany a opačne. Napríklad za vlády Ivety Radičovej sme videli, ako to nefungovalo. Aj teraz je cítiť to napätie. Cítite ho medzi premiérom a šéfom strany?
– Klamala by som, keby som povedala, že si spolu chodia každé ráno zabehať a potom si dajú raňajky. Určite tam nejaké pnutie je, čo je z môjho pohľadu logické, pretože jeden je predsedom vlády a druhý je predsedom strany. Mocenské vymedzenie sa alebo hľadanie priestoru so sebou tieto situácie prinášajú. Ale čo je veľmi dôležité, že aj keď dochádza v nejakých témach k nejakému pnutiu, vždy si dokážu spolu sadnúť a dokážu spolu urobiť rozhodnutie. To je v tejto situácii podľa mňa najlepšie.
V podstate sme to videli, keď ohlásili spoločne nového ministra financií. Čo sa stalo, že si napokon presadil premiér svoje?
– Skutočne neviem, pretože som nevedela, kto bude nakoniec tým návrhom a nemyslím si ani, že otázka stojí tak, že si premiér niekoho presadil. Opäť to bolo trochu skreslené v médiách, pretože Peter Pellegrini povedal, že po odchode Petra Kažimíra vezme pod seba rezort financií na nejaký čas. Už sa to aj udialo, zobral pod seba rezort a následne mu celkom logicky predsedníctvo strany navrhne kandidáta. Som veľmi rada, že sa dohodli na konkrétnom mene. Laca Kamenického roky poznám, pretože sama som v princípe Ružinovčanka, aj keď bývam vo Vrakuni, určite sa dobre zhostí tejto funkcie.
Peter Kažimír bol vnímaný ako veľký odborník aj v iných štátoch eurozóny, chodil na rokovania, reprezentoval Slovensko, dokonca sa chvíľu uvažovalo, že bude v nejakej top pozícii. Ako bude, podľa vás, zahraničie vnímať Ladislava Kamenického?
– Keďže pán Kamenický prichádza z parlamentu, to znamená, že to je človek, ktorý bol zvolený do Národnej rady, bol dlhé roky predsedom výboru, bude absolútne vnímaný ako ostatní, ktorí prešli riadnymi voľbami a ktorí neprišli len tak odnikiaľ. Čo je dôležité, musí pochopiť to, čo pochopil pomerne skoro Peťo Kažimír a to, že sa musí obklopiť múdrymi a rozumnými ľuďmi, ktorí mu budú dobre radiť. Peter Kažimír to urobil. Výsledky jeho práce sú vo veľkej miere postavené na tom, že mal okolo seba veľmi dobrý tím ľudí bez ohľadu na stranícku príslušnosť. Verím, že toto si osvojí aj Laco Kamenický, a že takisto bude spolupracovať s dobrými odborníkmi. Lebo ten rezort je veľmi komplikovaný, je obrovské množstvo vecí, ktoré obhospodaruje minister financií, v princípe všetky rezorty.
Zvládne tlaky, ktoré prídu teraz pred voľbami z jednotlivých koaličných strán, ktoré si už teraz chcú presadiť nejaké ekonomické balíčky?
– Poznám Laca Kamenického skôr z tej vnútrostraníckej bázy, keď sme sa stretávali v predvolebných kampaniach a na našich snemoch. Laco je veľmi pokojný a konštruktívny človek, čo mu určite bude na osoh, lebo vyjednávania o rozpočte v predvolebnom roku budú veľmi náročné. Určite budú prichádzať mnohé strany a nielen strany, keďže bude pred voľbami, aj mnohí poslanci s iracionálnymi návrhmi. Keďže bude nominantom na tento post aj zo strany predsedníctva, tak strana sa zaňho postaví možno práve v tých ťažších otázkach, ktoré budú prinášať aj poslanci alebo koaliční partneri.
Aj v rámci diskusií o novom ministrovi financií, ktorá bola najintenzívnejšia po voľbách, ktoré Maroš Šefčovič prehral, sa v kuloároch hovorilo o predčasných voľbách. Hovoril o nich aj Smer v rámci svojich interných debát?
– Ja som takéto debaty nezachytila. Ale nechcem teraz zbytočne navodzovať atmosféru, že mám nejaké dôverné informácie. Ak o tom hovorili na úrovni možno užšieho vedenia alebo predsedníctva, to vám neviem potvrdiť, ale skôr si myslím, že nie. Ja som takúto informáciu nezachytila, že by Smer mal záujem o predčasné voľby.
Hovorí sa, že Andrej Danko o ne záujem má, myslíte si, že by predčasné voľby pomohli tejto situácii, v ktorej sa nachádzame? Má vôbec zmysel robiť predčasné voľby, keďže riadny termín je už o rok?
– Je na to pomerne jednoduchá odpoveď – nie, nemá to zmysel. Po Veľkej noci je už máj, máme voľby do Európskeho parlamentu. Keby to aj schválili napríklad koncom mája, tak medzitým sú prázdniny. To znamená, že voľby by boli kedysi na jeseň a to je už len pár mesiacov pred riadnym termínom volieb. Čiže z technického pohľadu to absolútne nemá zmysel.
Ako podľa vás bude vyzerať politická mapa po budúcoročných parlamentných voľbách?
– To je zaujímavá otázka, na ktorú podľa mňa ešte teraz nie je možné dať jednoduchú odpoveď, pretože vznikajú nové subjekty. Súčasný prezident oznámil, že zakladá stranu. To znamená, že množstvo pravicových strán už dnes môže mať obavu, či sa vôbec dostanú cez 5% hranicu, keďže predsa len počet voličov je istým spôsobom obmedzený. Andrej Kiska si určite odhryzne z voličov, ktorí sú dnes za SaS alebo OĽaNO, možno aj v koalícii Progresívne Slovensko a SPOLU, pretože minimálne je známejší a z pohľadu poznateľnosti asi zaujímavejší. Má väčšiu príťažlivosť pre voličov strán, ako je SPOLU a Progresívne Slovensko. Keď volič uvidí, že strana má vyššie preferencie, tak preskočí, pretože si povie, že radšej bude u niekoho silnejšieho, lebo má väčšiu šancu. Takže uvidíme.
Robert Fico si nenechal ujsť príležitosť okomentovať vznik strany Andreja Kisku, že sa teší, pretože sa na pravej strane budú trieštiť. Bude to podľa vás tak?
– Je to pravdepodobné. Pán Kiska síce povedal, že jeho strana má byť nejaká centristická, no ale aj centristické strany musia nejaké svoje hodnoty zadefinovať. Ono sa ľahko hovorí, že budem mať centristickú stranu až do momentu, kým neprídete do prvej diskusie. A to už je jedno, či tam budete sedieť s pravicovým alebo s ľavicovým politikom, ale už sa budete musieť nejako hodnotovo zadefinovať. A ja neviem, aká je hodnotová orientácia pána Kisku. Bola som asi na troch stretnutiach, kedy nás pozval do prezidentského paláca, kde sme mali diskutovať o európskych témach. On mal všetko napísané na papieri a v princípe na všetky naše otázky odpovedali jeho poradcovia. Takže veľmi ťažko viem posúdiť, ktorým smerom je on hodnotovo orientovaný. Ale keď vychádzam z toho, že mal pôžičkové spoločnosti, tak pravdepodobne bude skôr pravičiar. Je smutné, že už na začiatku začína s tým, že chce byť centrista, keď v princípe z jeho histórie je evidentné, že je to pravičiar, a že asi nebude súhlasiť s tým, aby tu podnikatelia s pôžičkovými spoločnosťami mali vyššie dane ako iní malí a strední podnikatelia.
Progresívne Slovensko sa samé špecifikuje ako liberálna ľavica. Vnímate ich tak?
– Budem teraz veľmi úprimná, nechcem im krivdiť. Ja vlastne okrem kampane pani Čaputovej som nikdy nič také nezachytila o Progresívnom Slovensku. Nechcem teraz vyrieknuť nejaké svoje hodnotenie. Viem, že je tam pár ľudí, ktorí chceli v minulosti byť v Smere, teraz sú tam.
Mal by ich Smer vnímať ako hrozbu?
– To je veľmi ťažko povedať. Každý, kto o sebe tvrdí, že bude realizovať rovnaké hodnoty ako realizujete vy, je svojím spôsobom pre vás konkurencia, ale hrozbou by som Progresívne Slovensko pre Smer nenazvala.
Robert Fico stále hovorí, že ide vyhrať ďalšie voľby a zostaviť vládu. Podarí sa mu to podľa vás?
– To musí povedať Robert Fico. Smer na to má potenciál.
Mal by byť jednotkou na kandidátke?
– Aj to je otázka pre vedenie a pre tých, ktorí robia nejaké politologické analýzy v Smere. To nie je otázka na mňa, ja do toho nijako zasahovať nebudem. Ale pravda je taká, že prieskumy, nech sú akékoľvek, a nech všetci tvrdíme, že pre nás nie sú dôležité, ukazujú, že Robert Fico je medzi voličmi Smeru stále tou jednotkou. Ale určite by som rozmýšľala aj o tom, ako využiť potenciál, ktorý postupne získava predseda vlády Peter Pellegrini a ako to dať dohromady. To, čo ja vždy hovorím mojim kolegom v Smere je, že my môžeme vyhrať alebo prehrať len spolu. Nikto individuálne nemôže vyhrať, môžeme vyhrať spolu. Ak budeme dobrý tím, a keď v tom tíme urobíme priestor aj ďalším, aby aj oni prichádzali s návrhmi.
Prieskum, ktorý robil Poll of Polls hovorí o tom, že Smer by mal získať najviac europoslancov. Myslíte si, že je to reálne?
– Bude to určite naša ambícia.
Dnes máte štyroch europoslancov. Koľkých podľa vás získate?
– Je to veľmi ťažké odhadnúť, pretože je toľko strán, o ktorých nevieme, či vôbec prekročia tú 5% hranicu. Nevieme ani, aký presah bude mať výsledok prezidentských volieb, či sa to naozaj preklopí aj do tej kampane do eurovolieb. Nevieme ani odhadnúť, koľko ľudí vlastne príde voliť, takže moja ambícia je, aby výsledok bol čo najlepší, aby sme v tých voľbách uspeli a aby sme mali naozaj taký počet poslancov, aký máme v súčasnosti.
Čo chcete urobiť pre to, aby ľudia prišli voliť? Už prezidentské voľby, ktoré boli zaujímavé, mali nízku účasť. Eurovoľby vždy patria medzi tie najmenej atraktívne.
– Snažím sa celých 5 rokov, ako trvá to legislatívne obdobie, aby o mojich aktivitách ľudia vedeli. Dávam to na sociálne siete, minule som počítala s dievčatami a s ľuďmi v kancelárii, že som dala vyše 260 tlačových správ, mala som v parlamente vyše 550 návštevníkov, robila som prednášku pre vyše 2 000 študentov. Ale nemám zázračný nástroj na to, ako ľudí presvedčiť, že tieto voľby sú dôležité a že je dôležité, koho do Európskeho parlamentu vyberú. A že to vôbec nesúvisí s platom, na ktorý sa ľudia častokrát hnevajú. Takže snáď len také dúfanie, že ľudia sa už v týchto voľbách budú viac orientovať na to, čo im poslanci hovoria, čo im ponúkajú a na to, akú by mala Európska únia mať v budúcnosti podobu.
Marošovi Šefčovičovi zrejme ublížilo aj to, že Smer nedokázal zmobilizovať voličov ako pred parlamentnými voľbami. Ako to chcete vy, ako líderka kandidátky, dokázať?
– Maroš Šefčovič nebol naším kandidátom, bol kandidátom s našou podporou, to je dosť významný rozdiel. My sme stranícki kandidáti, kandidujeme za stranu Smer a samozrejme aj tie aktivity strany očakávam, že budú v tomto výraznejšie, ako boli v prezidentských voľbách.
Ako vnímate to, čo vieme po prezidentských voľbách, a to že až 25% ľudí je ochotných voliť antisystém?
– Ja to nevnímam ako katastrofu. Vnímam to ako súčasť vývoja, ktorý prebieha vo všetkých členských štátoch Európskej únie, pretože aj dnes, keď sa pozrieme na strany, ktoré vládnu napríklad v Taliansku, tak to nie sú žiadne štandardné politické strany. Už z ich názvu, napríklad Hnutie piatich hviezd alebo Liga severu vyplýva, že to nie sú nejaké programovo orientované strany, ale vytvorili vládu. A v Nemecku máme extrémistickú stranu v bunderstagu (parlmente, pozn. red.) a posilňuje aj na úrovni jednotlivých krajských parlamentov a proste je to trend. Našou úlohou nie je sa na to hnevať, našou úlohou je snažiť sa s tými ľuďmi hovoriť a rozmýšľať o príčinách, ktoré ich priviedli k tomu, že sú ochotní podporovať to, čo nazývame antisystémom alebo priamo extrémizmom.
Prieskum, o ktorom som hovorila, ukazuje, že aj Marian Kotleba by mohol dostať svojich poslancov do europarlamentu. Čo by mali štandardní politici urobiť, aby sme zabránili nárastu týchto strán?
– V prvom rade by sme sa mali sústrediť na to, aby sme robili dobrú politiku. Mali by sme ľuďom vysvetľovať nielen pred voľbami, ale počas celého štvorročného obdobia, ktoré je v Národnej rade a vo vláde, čo tá politika pre nich znamená a čo im prináša. Mali by opozícia aj koalícia vysvetľovať, že dobre, toto je naša pozícia, vaša pozícia je takáto a teraz poďme diskutovať alebo poďme možno nájsť aj nejaký kompromis, aby sme to vedeli preklopiť do spoločnosti, aby sa ľudia cítili komfortne. Aby si povedali, že je to fajn, oni sa len nehádzajú, oni naozaj niečo riešia. A to je teraz tu na Slovensku to najdôležitejšie. Ale musíme brať do úvahy aj to, že extrémizmus rastie aj na základe iných dôsledkov. V Nemecku nevnímame také fenomény aké u nás, napriek tomu AFD rastie. Preto hovorím, že to je celoeurópsky problém, musíme to naozaj riešiť spoločne. Ľudia k týmto stranám odchádzajú častokrát aj na základe informácií, ktoré sú nepravdivé, ktoré sú zmätočné, ktoré vyvolávajú pocity strachu. Mali by sme nájsť spôsob, ako eliminovať nepravdivé informácie a rôzne hoaxy, konšpirácie, ktoré sa šíria. Pretože je to nový fenomén a to, čo kedysi prinášali sociálne siete ako pozitívum – teda spájanie ľudí, dnes už vidíme, že prinášajú aj vo forme takýchto negatívnych postojov.
Ale ako s tým bojovať?
– Existujú spôsoby. Už sme o tom hovorili minulý rok s Zuckerbergrom, keď bol v Európskom parlamente. Musíme jednoducho hľadať možnosti ako sankcionovať podsúvanie nepravdivých informácii a ako monitorovať, kto sú vlastne ľudia, ktorí takéto informácie jednak produkujú a jednak šíria.
Ak sa ĽS NS dostane do europarlamentu, čo to bude vypovedať o Slovensku v zahraničí?
– Neviem, máme v parlamente Jobik, ktorý je veľmi podobný ako ĽS NS, máme tam rôznych holandských poslancov, ktorých vystúpenia nie sú úplne v zmysle demokratických hodnôt. Takže v princípe pre Európsky parlament to nebude znamenať nič. Pre ĽS NS vlastne tiež nič, pretože oni nie sú súčasťou žiadnej politickej štruktúry. Ani si neviem predstaviť s ich názormi na druhú svetovú vojnu, na antisemitizmus a na Tisa, že by si ich vôbec aj také tie najradikálnejšie frakcie v Európskom parlamente adoptovali. Určite nie. No tak budú tam sedieť niekde v tom hornom rade a tri roky sa budú snažiť pochopiť, o čom vlastne je Európsky parlament a potom tie dva roky si povedia, že však už aj tak končíme.
