Spoločnosť Domáce Šport Top Rozhovory

ROZHOVOR Cíger o pomeroch v slovenskom hokeji: Neustále sa skupinkujeme a robíme si zle

Zdroj: TASR / Michal Svítok

BRATISLAVA – Je úspešným bývalým slovenským hokejistom s dlhoročnými skúsenosťami z NHL. Nikdy sa na adresu slovenských hokejistov a nastavenému systému nebál povedať kritiku na plné ústa, ani po tom, čo sa v Slovane začalo politikárčenie na klubovej či reprezentačnej úrovni. Bývalý reprezentačný tréner má v súčasnosti vlastnú hokejovú akadémiu. Glob.sk v rozhovore so ZDENOM CÍGEROM (49) otvoril viaceré témy k výchove hokejistov, neúspechu slovenského manšaftu na tohtoročných hokejových majstrovstvách, či o tom, koho by rád videl na čele Slovenského zväzu ľadového hokeja.

 

Hokejový šampionát sa skončil, titul patrí Fínom. Aký bol šampionát očami Zdena Cígera?

– Záleží od toho, o čom sa chceme baviť. Keď sme spomínali Fínov, tak tí boli geniálni, ich by som dával za príklad každému. Ich výsledky ocenili aj viacerí odborníci už po zápasoch. Zvíťazili vďaka dlhoročnej práci s mládežou, majú nastavený systém, podmienky. Majú inú mentalitu. Nedávno som vo Fínsku bol aj s mojimi žiakmi, navštívili sme pár klubov. Je radosť sa pozerať na tie podmienky, ktoré tam majú nastavené, na vybudované športoviská, prácu s mládežou, z ktorých sú vidieť dlhoročné výsledky. Stále majú dostatok nových výkonných hráčov, klobúk dole pred nimi.

Je pozoruhodné, že titul získalo mužstvo, ktoré malo v hráčskom kádri iba dvoch hráčov z NHL. Ukazuje sa, že sú tímy, ktoré dokážu postaviť dobré mužstvo z toho, čo majú doma a fínska hokejová škola je toho príkladom.

– Tak tam sa to deje dlhé roky. Oni aj domáce súťaže majú nastavené naozaj kvalitne, postupnosť výchovy mládeže smerom k dospelým u nich naozaj funguje. Je to systémová práca, ktorá prináša ovocie.

Ale je fakt, že už dlho som nevidel tak dominantný a kolektívny výkon jedného mužstva bez veľkých mien, ako mali teraz Fíni na Slovensku.

– Pozrime sa na to zo strany nášho mužstva. Naši hokejisti ukázali, že ak chceme, je záujem, a dá sa celý kolektív dokopy a ťahá za jeden povraz, tak sa dá aj pri troche šťastia. Nie sme síce tak vyspelí hokejisti, ako sme boli kedysi, kde bolo veľa talentov. V súčasnosti je hokej v skutku veľmi náročný a vyrovnaný. Ak hráte proti komukoľvek, tak sily sú viac-menej vyrovnané. Je to aj o vlastnostiach, závisí, či sa chce daný tím podriadiť systému, detailom. Lebo každý malý detail je dôležitý. Je potrebné dôverovať jeden druhému, počúvať trénera, ktorý nastaví systém. Proste, má to vyzerať tak, ako to predviedli Fíni.

Rusi nominovali zrejme to najlepšie, čo majú v NHL, až na pár výnimiek. Rovnako aj Švédi. Naopak, Američania mali supermladý výber, Kanaďania takisto. Napokon má Rusko iba bronz a Kanada striebro. Prekvapila vás táto bilancia?

– Tak, určite. Rusko, Švédsko, Kanada boli ašpiranti na zlatú medailu. Niekedy sa môže stať, že čím viac hviezd je v jednom tíme, tým menšiu silu má mužstvo.  Bolo to vidieť aj pri posledných zápasoch Ruska. Niektorí hráči už nejdú na dno svojich síl, alebo ako sa hovorí na doraz ako Fíni. Tam, kde je potrebné, aby išli na 100 percent, tak nejdú, pretože tak funguje ich podvedomie. V záverečných bojoch, ktoré sú brané ako najťažšie boje, kde musíte ísť úplne na doraz, tak nejdú. Trochu si to uľahčujú. Aj keď Fíni nehrajú v NHL, ide o vyspelých hráčov, pretože fínska hokejová súťaž a celý ich systém, sú veľmi kvalitné. Všetci hráči sú nastavení či už kondične, alebo individuálne, proste činnosť hráčov je na profesionálnej úrovni. A ak plnia to, čo majú, tak potom sa dá niečo dosiahnuť.

Hráči, fanúšikovia, aj odborníci v súčasnosti kritizujú systém majstrovstiev sveta. Najmä to, že sa v skupinách nachádzajú tímy ako Taliansko či Rakúsko. Nemalo by sa to zmeniť? Sám Alexandr Ovečkin povedal, že tých zápasov je v krátkej dobe priveľa, čiže ten systém asi nie je úplne ideálny.

– Neviem, či zrovna ja o tom dokážem polemizovať, alebo niečo zmeniť. Vždy to tak totiž bolo. Samozrejme, tento rok boli obrovským problémom rozdiely medzi silami mužstiev. V minulosti takéto problémy neboli. Tento rok bol špecifický v tom, že viacero tímov nespĺňalo nastavené kritériá, nemali dostatočnú výkonnosť, nemali skúsených hráčov a podobne. Potom aj pre tých hráčov, ktorí sú na majstrovstvách, to je o to náročnejšie. Neviem, či sa bude do budúcna niečo meniť, ale skôr si myslím, že nie. Dokonca si neviem predstaviť, že by sa s tým dalo niečo robiť, ako to správne nastaviť.

Siedmykrát po sebe sme sa nedostali do štvrťfinále, výsledkový prepad je jasný a viditeľný. Ale treba uznať, že výkon slovenských hokejistov bol neporovnateľne lepší ako v minulosti. Čo hovoríte na slovenský tím a jeho výsledky?

– Začiatok im naozaj vyšiel. Je potrebné však povedať, že zo strany fanúšikov mali obrovskú podporu, takú som snáď ešte nezažil. Mali od nich naozaj pozitívne ohlasy a na hráčoch bolo vidieť, že chcú hrať čo najlepšie a vyhrať. Fanúšikovia naozaj spravili veľa, podporovali ich. A ak sa dá dokopy dobré mužstvo a obrovská podpora fanúšikov, tak sa dá dosiahnuť nejaký úspech.

Druhá vec je zamyslieť sa nad tým, či sa niečo posunulo, keďže sme sa nedostali do štvrťfinále a čo ďalej – či budú hráči, ktorí nás budú chcieť reprezentovať, pretože naši hráči tento rok podávali výkony, ktoré už možno nikdy nepodajú. Zo strany hráčov bola cítiť premotivovanosť, všetci plnili pokyny do najmenšieho detailu. Takto sa má hrať hokej. Sám seba sa niekedy pýtam, prečo tomu nie je vždy tak, pretože nikdy nikomu nič nebránilo hrať ofenzívne, hrať moderný hokej. Niekedy sa mi to zdá trochu uletené. Nemyslím si totiž, že by niekedy v minulosti niektorý tréner bránil hráčom hrať ofenzívne, aktívne a dávať góly. Hráči sa prosto stále musia k tomu stavať profesionálne a ak prídu hrať do reprezentácie, tak musia všetko odovzdať slovenskému hokeju.

Kto alebo čo bolo pre Zdena Cígera najpozitívnejšie v našom mužstve na šampionáte? Kto vás najviac prekvapil, potešil?

– Najmä mladí hráči Sukeľ, Liška, Féherváry. Bolo pozitívne, že sa nezľakli a boli prínosom, dokonca si myslím, že urobili aj niečo navyše. Nikto s takýmto štýlom hry totiž nepočítal. Toto mladým hráčom kvitujem, že slovenských fanúšikov nesklamali. Dokonca niekedy boli lepší ako lídri, ktorí už majú za sebou odohratých „pár“ zápasov podobného typu. Toto je veľmi pozitívne pre slovenský hokej.

Pri mužstve by mal skončiť tréner Craig Ramsay, ale je počuť aj hlasy, aby ostal. Potrebuje slovenský hokej zahraničného trénera?

– Už som počul pár vyjadrení na túto tému od ľudí, ktorí sú dlhodobo súčasťou slovenského hokeja. A v tom sa s nimi zhodnem – nikdy som nebol zástancom toho, aby sme si sem ťahali cudzincov. Najväčší problém, čo tu máme, je s našou mentalitou. Zrazu, ak príde niekto z cudziny, tak sa z toho ideme zblázniť. My by sme si mali nájsť nejakú identitu. A robiť to, čo robia Fíni – veriť jeden druhému, nerobiť si navzájom zle a naozaj dôverovať trénerovi. Rešpekt a pokora tam naozaj musia byť a v tomto zaostávame. Pokiaľ si nezmeníme mentalitu, tak sa ťažko budeme môcť niekde posunúť. My sa tu neustále skupinkujeme, robíme si zle, a práve kvôli tomu sú prešľapy. Potom sa nám nedarí riešiť veci, ktoré by sme mohli. Ja si myslím, že je to len o tom začať dôverovať ľuďom, ktorí sú na Slovensku. Či už ide o trénera, alebo hokejový tím. Lebo ak príde do mužstva nejaký Slovák, tak ho nerešpektujeme. Ale ak príde niekto z NHL, alebo Ameriky, tak sa zrazu rešpektuje. Systém funguje vtedy, ak toto pochopia a ukážu, že to chcú plniť. Avšak, individuálne chyby sa stávajú.

V júni budú mať hokejisti kongres, na ktorom by sa mal zvoliť nový prezident zväzu, keďže Martin Kohút končí. Aký je slovenský hokej po jeho pôsobení vo funkcii prezidenta zväzu? Upokojila sa situácia, alebo je to iba naoko.

– Ťažko povedať ako to je, toto sú také témy, ktoré sa vlastne stále opakujú. Najhoršie je, že teraz sa niečo nastavilo a opäť sa to má meniť. Ja neviem, čo si mám o tom myslieť. Teraz opäť budeme čakať, kto tam príde a čo prinesie. Keď sa niečo naštartuje, tak to má trvať dlhšie. Všetko trvá dlhšie, za dva roky sa sotva niečo zmení, čo všetci vieme. Potom je tam nedôvera, neistota, nik nevie, čo sa stane. Zmena mala prísť už dávnejšie, to nie je nič nové, či je to mládežnícky hokej, nemáme na to podmienky, nerobí sa tam ako by sa malo. Stále sa len bavíme o modernom hokeji, ale to je len vecou podmienok. Musíme vytvoriť podmienky, konkurenčné podmienky a hlavne všetci musíme ťahať spolu, nemôžeme sa stále rozdeľovať, skupinkovať. Sám som zvedavý, ako dopadnú tieto voľby. Čakám na kandidátov, kto to bude.

Na Kohútové miesto sa spomínajú mená ako Miroslav Šatan či Žigmund Pálffy. Čo hovoríte na ich prezidentské ambície? Poznáte oboch.

– Najviac to vychádza na Mira Šatana, veď veľa ľudí ho tlačí k tomu. Najmä ľudia okolo hokeja. Jeho meno je zatiaľ najhlásanejšie. Neviem si zatiaľ predstaviť nikoho iného, kto by tam mohol byť, ale uvidím, nechám sa prekvapiť.

Mal by byť prezidentom zväzu bývalý hráč, tréner, človek z hokejové prostredia, alebo manažér, ktorý vie zohnať peniaze, lobovať a má politické či spoločenské konexie?

– Tak prezident by mal byť niekto, kto reprezentuje zväz, ktorý bude mať meno a dôveru. Mal by mať okolo seba ľudí, ktorí tomu budú rozumieť. On sám by nemusel zasahovať do vecí, ale mal by mať pod sebou schopných ľudí, ktorí vedia čo robia. Či už pri mládeži, alebo pri reprezentáciách.

Stále dookola sa hovorí, ako je nutné začať pracovať s mládežou, čo všetko potrebuje, akých trénerov, systém, metodiku. Vy na tomto fóre pracujete už viac ako 9 rokov, takže problematiku poznáte veľmi dobre. Čo je najväčším problémom slovenského hokeja?

– Musíme zlepšiť a zmeniť najmä situáciu v kluboch, pretože tie nemajú adekvátne podmienky. Musíme už nastaviť nejakú dôveru najmä u rodičov, ktorí ovplyvňujú veľmi veľa vecí. Veľa do hokeja investujú. Musíme vyčistiť tento priestor. Najmä pri mládeži, lebo v tejto kategórii, čo sa týka tréningov, sme slabí. Tu sa musíme radikálne zmeniť. Musíme dať šancu aj deťom, ktorí nemajú na to, aby hrali hokej. Urobiť všetko preto, aby sme prilákali čo najviac hráčov, lebo so súčasnými počtami ťažko môžeme niekomu konkurovať. Či už Fínom, alebo Švédom, alebo iným vyspelejším krajinám. Nemáme čím konkurovať. Kluby horko ťažko postavia jeden manšaft. Potom tam berú hocikoho, aj tých, čo pomaly nevedia korčuľovať a nechcú hrať hokej.  Tá selekcia musí byť prirodzená, postupná, v tomto smere sa určite musíme zlepšiť.

Pomôcť a podporiť rozvojové projekty by mal aj štát, samospráva, mestá, obce. Bez nich to pôjde veľmi ťažko, alebo vôbec. Je tu z ich strany vôbec záujem niečo zmeniť?

– Štát a subjekty okolo štátu by mali do tohto procesu vstúpiť. Tak ako to funguje všade v Európe, kde sa pracuje na úrovni. Tie podmienky sú naozaj neporovnateľné. Nemáme infraštruktúru, nemáme podmienky na trénovanie, tréneri nie sú dobre ocenení, zaplatení. Potom je to ťažké. Nie je to samozrejme iba o peniazoch, dá sa robiť aj jednoducho. Ale sú to ľudia, ktorí obetujú čas, energiu. Musí to byť nastavené lepšie. Práca s deťmi vyžaduje strašne veľa priestoru, ale bez možnosti, kde trénovať a bez ľadu nemôžeme deti naučiť to, čo by sme chceli.

Od novej sezóny budú v slovenskom hokeji viaceré radikálne zmeny. Richard Lintner už nebude šéfom PRO hokeja, ktorý riadil extraligu, tú si bude po novom šéfovať sám zväz. V extralige by malo byť menej cudzincov, ale aj mladých hráčov, čo je zvláštne rozhodnutie. Limitovať počet mladých hráčov v tímoch nedáva predsa zmysel.

– Tak s týmto súhlasím, už sme to naozaj prehnali. Toľko cudzincov v extralige, to je až moc. My musíme začať najprv pracovať s mládežou. Tak ako to majú vyspelé krajiny, kde je prísun kvalitných hráčov. Aby junior mohol hrať za A-čko, aby tam bol prirodzený posun, nie iba umelo a z povinnosti. Potom to nebude fungovať. Musíme najprv deti dostať na vyššiu úroveň, aby mohli hrať za seniorov. Bohužiaľ teraz je veľa chlapcov, ktorí prídu z juniorky a v extralige je veľká konkurencia zahraničných a starších hráčov. Musíme vytvoriť nielen to, aby sme najlepších juniorov posúvali hore, ale aby aj kvalitatívne a herne boli vyššie. Aby sme našli talenty, ktoré sa presadia v extralige a možno potom aj v NHL. Ale zatiaľ ich nemáme toľko.

Prekvapením je aj zrušenie centralizovanej prípravy a projektu reprezentačnej 20-tky. Naopak má sa naštartovať podobný projekt 18-tky. To snáď mali urobiť predtým, ako vypadla z elitnej skupiny MS. Akú to má logiku? Najmä, keď sú problémy aj okolo reprezentačnej 17-tky a ideálne to nie je ani pri mladších výberoch.

– Dlhé roky sa o tom polemizovalo, či to má význam, alebo nie. Ja si tiež myslím, že takého projekty nie sú úplne ideálne, myslím si, že my máme problém sa zamerať na mladšie ročníky 14-15 rokov. Práve tu by mali mať akadémie svoj význam. Tu sa urobí najväčší posun. To začína už od prípravky, mladší žiaci, starší žiaci a potom vyselektovať tých najlepších, už tam ich chystať a centralizovať. Lebo keď prídu nepripravení ako 18 roční, to je to isté, ako keď príde nepripravený hráč do dvadsiatky. Potom ich už ťažko niečo naučíme. Pokiaľ nebude prirodzený výber a nebudeme mať výber 14-15 ročných hráčov, ktorým môžete naložiť, môžeme s nimi tvrdo pracovať, lebo oni dokážu prijať veľa informácii, potom budeme mať problém. Týchto vieme niekam posunúť. Ale 17-18 ročných už ťažko dokážete meniť. Tam máme najväčší problém a obrovské rozdiely. Je tam pár výnimočných hráčov, ale ktorí sa nemajú kam ťahať, nemajú konkurenciu.

Ako vnímate a čo hovoríte na situáciu okolo bratislavského Slovana? Dlhy, kabaret okolo strategického investora, odchod z KHL. Priveľa problémov a žiadne reálne riešenie.

– Mrzí ma to, lebo v Slovane som pôsobil dlho. Ale nie je to iba terajšia záležitosť. Toto sa opakuje posledné roky. Chápem, že KHL je žrút peňazí, že to nie je jednoduché pracovať na takejto úrovni. Na jednej strane je to pekné, že sem prídu kvalitní hráči, ale na druhej strane my nemáme mládežnícky hokej, nevieme to posúvať, nemáme na to peniaze. Nie je tam žiadna istota, je to vždy iba na jednu sezónu. Neviem, veľmi sa mi to nepáči. Mali by sme ísť fínskou cestou, pracovať s mládežou, vychovať si hráčov pre kvalitnú domácu súťaž, aby sme neboli odkázaní iba na cudzincov. Musíme si udržať vlastnú identitu. Lebo buď chceme kanadský hokej, alebo chceme fínsky hokej. Mali sme tu odborníka z Fínska, aj keď tiež neviem, či takisto neodíde. Tiež má toho dosť, lebo naša mentalita je iná ako tá fínska. Potom tu máme kanadského trénera a kanadský systém. My sme naozaj niekde inde nastavený s hlavou. Treba hľadať nové veci, spôsoby ako sa posunúť, aby sme sa zlepšili. Ale držať si to naše slovenské, aby sme sa nedali zapredať.