BRATISLAVA – Po desiatich rokoch sa rozhodla dať zbohom strane, ktorú spoluzakladala. V tom, či dá zbohom aj politike, zatiaľ jasno nemá. Priznala, že ponuky od iných subjektov už dostala. Kým sa však rozhodne, chce si všetko dobre premyslieť. Vo svojej, dnes už bývalej strane, bola posledné týždne radená medzi vzbúrencov, spoločne s ďalšími kolegami nesúhlasila s krokmi jej predsedu Richarda Sulíka. Spolupodieľala sa na vytvorení platformy Demokratické jadro SaS a bola prvou, ktorá oznámila, že v strane končí. Tvrdí, že Richard Sulík si dlho budoval okolo seba múr. Stále je pre ňu predsedom, či je aj dobrým lídrom, je však už podľa nej druhá otázka. O tom, ako vníma udalosti posledných dní, prečo vystúpila z SaS a aké sú jej ďalšie plány v politike prezradila v rozhovore pre Glob.sk poslankyňa Národnej rady JANA KIŠŠOVÁ (44).
Zo strany SaS, ktorú ste spoluzakladali, ste sa rozhodli odísť. Prečo?
– Vývoj v strane za posledné týždne po zvolaní mimoriadneho kongresu, kde sa Richard (Sulík, pozn. red.) nechal potvrdiť vo funkcii predsedu, nabrali veľmi rýchly spád. Vyvrcholilo to v sobotu na kongrese, na ktorom členovia rozhodli o tom, akým spôsobom bude SaS ďalej pokračovať. To znamená bez ľudí, ktorí boli v boji proti korupcii a mafii najuveriteľnejší. A bez odborníkov, ktorí celé roky stáli v prvej línii, tvorili a obhajovali náš program. Keď to zoberieme aj v kontexte atmosféry, ktorá nastala, tak sú to pre mňa už neprijateľné podmienky. Cítila som, že už potrebujem odtiaľ odísť.
Kedy ste si začali pripúšťať, že by ste v SaS mohli skončiť?
– Nie je to o tom, kedy si to človek začne pripúšťať. Je to o tom, že každý má isté princípy, hodnoty a hranice, za ktoré už nejde. Pre mňa bolo tou hranicou presvedčenie, že už nemáme asi úplne rovnaké hodnoty. Vylúčenie Natálie Blahovej bola asi posledná kvapka.
Kedy sa zrodila definitíva, že končíte?
– Rozhodla som sa v podstate v noci z pondelka na utorok. Aj keď posledná kvapka nikdy nie je tá rozhodujúca preto, že by bola najväčšia, ale preto, že je posledná. To znamená, že to vo mne nejaký čas zrelo.
Ako ste informovali vedenie strany?
– Ako prvému som to oznámila predsedovi strany Richardovi Sulíkovi. Potom som informovala aj svojich kolegov, členov strany.
Akým spôsobom?
– Mailom.
Aj Richardovi Sulíkovi?
– Richardovi mailom. Oficiálnou cestou tak, ako sa oznamujú formality. Členom v našej internej komunikačnej skupine.
Hovorili ste spolu odvtedy?
– Nie, nehovorili. Kým som dospela k rozhodnutiu odísť, absolvovali sme veľa rozhovorov. Takže asi by sme sa opakovali. Pozná moje postoje a ja jeho odpovede na ne. Rozhodla som sa bez akéhokoľvek negatívneho pocitu voči nemu a myslím, že to musel aj trochu tušiť.
V reakcii na váš odchod okrem iného uviedol, že ho to mrzí aj preto, že ste jeho rodinná priateľka. Stále ňou ste?
– Nikdy som nespájala osobné veci s profesionálnymi. Myslím si, že to môže škodiť jednému aj druhému typu vzťahu. Faktom však je aj to, že politická práca pre mňa nikdy nebola len prácou. To, či tento hodnotový spor poznačí náš vzťah, ukáže budúcnosť.
Richard Sulík sa vyjadril, že za stranu stále môžete kandidovať aj ako nečlenka. Je to pre vás reálne?
– V tomto mám jasné a nemenné stanovisko. Moje rozhodnutie nekandidovať je podmienené tým, kto na kandidátke nebude. Pretože ak na nej nemajú byť naši kľúčoví ľudia, mení sa zásadne charakter ponuky strany SaS pre voliča. A tým sa zásadne mení aj charakter politiky strany. To je pre mňa kľúčové.
Richard Sulík pôvodne na kandidátku navrhol aj Václava Miku. Oficiálne ho predstavil a dal mu pomerne vysoké miesto. Nakoniec však samotný Václav Mika oznámil, že sa kandidatúry vzdáva. Medzi dôvody uviedol aj tlak na svoju osobu. Bol pre vás Václav Mika na kandidátke SaS problém?
– V prvom rade ma jeho kandidatúra prekvapila, pretože som sa o nej ako podpredsedníčka strany dozvedela z tlačovej besedy. Kandidátka nebola ešte ani schválená, ale pán Mika bol už predstavený s ďalšími 15-timi ľuďmi. Teda všetko ľudia, ktorí by celú stranu pri súčasných preferenciách reprezentovali. A to ma nielen prekvapilo, ale aj sklamalo. Členovia mali byť totiž tí, ktorí mali o kandidátke rozhodovať, no skôr, ako tak spravili, sa na veľkolepej tlačovke dozvedeli, kto bude tých prvých 15 schválených mien. Bolo to veľmi nedôstojné. Ak by sa o kandidátke rozhodovalo na Republikovej rade, čo je orgán, kde sa má o tomto štandardne rozhodovať, rozhodne by som sa snažila kandidatúru pána Miku zabrzdiť.
Kandidátka, aj keď nie zatiaľ úplná, je už od soboty schválená. Z tých mien, ktoré na nej sú, je pre vás niekto problémom?
– Je tam množstvo ľudí, ktorých vôbec nepoznám. Neviem kto sú, aký príbeh je za nimi. Nerada by som sa vyjadrovala k niekomu negatívne. Viac mi prekáža, kto tam nie je. Chýbajú kľúčoví ľudia SaS, tváre strany. Dlhodobo nám bolo vyčítané, že sme strana, ktorá sa profiluje ako strana jedného človeka, no myslím si, že za posledné štyri roky sa nám podarilo z tohto tieňa vyjsť a zviditeľniť niektoré témy a nositeľov týchto tém. A títo ľudia tam dnes nie sú. Je to obrovská škoda.
Ste tiež členkou poslaneckého klubu strany SaS. Ostávate v ňom?
– Do konca volebného obdobia si budem plniť všetky povinnosti, ktoré mi z poslaneckého mandátu vyplývajú. O zotrvaní v klube budem hovoriť s kolegami, v klube je nás 20. Ak budú mať k tomu výhrady, budem to rešpektovať, no zatiaľ takú informáciu nemám.
Postupuje Demokratické jadro SaS ešte spoločne, koordinovane, alebo už konáte každý sám za seba?
– Intenzívne komunikujeme, ale sme autonómne bytosti.
O akej veľkej skupine hovoríme?
– Podľa môjho odhadu tak 30 ľudí.
Často bývate označovaní ako skupina okolo Ľubomíra Galka. Je on teda jej “lídrom”?
– Nevnímam to tak. Samozrejme, pokiaľ od začiatku bol komunikovaný on ako človek, ktorý má byť vylúčený z kandidátky, tak je prirodzené, že sa okolo neho zoskupili ľudia, ktorí sa voči tomu postavili. Ale nevnímam to tak, že je na čele jedného tábora.
Zo strany deň po vás odišli aj ďalší členovia, vrátane Jozefa Rajtára a Ľubomíra Galka. V jeho prípade Richard Sulík uviedol, že bol dôvodom, prečo viacerí odmietali do strany vstúpiť. Mali ste takéto informácie?
– Nie, počujem to prvýkrát. Teda okrem vyjadrení Lucie Ďuriš Nicholsonovej. Ale aj to som sa dozvedela len z jej rozhovoru spred pár dní.
Jurajovi Drobovi mal vo vstupe do strany dokonca brániť? Vedeli ste o takýchto ambíciách Drobu a o tom, že s nimi mal mať Ľubomír Galko problém?
– O týchto ambíciách som vedela, no problém s tým mala väčšina Republikovej rady, ako aj väčšina členov Výboru pre ľudské zdroje.
Ste predsedníčkou parlamentného výboru. Keď zo strany odišiel Martin Poliačik, musel odísť aj z čela výboru. Ako to bude vo vašom prípade?
– Existuje formálny rozdiel v tom, že v kontrolnom výbore sa automaticky stráca členstvo, ale v hospodárskom nie. Nie som si istá, či sa Martin Poliačik predsedníctva vzdal, alebo mu tento zanikol. V hospodárskom výbore je potrebné, aby sa k výmene dospelo aktívnym krokom, teda odvolaním a novou voľbou. Je to politická nominácia strany SaS. Ak ma budú chcieť vymeniť, budem to rešpektovať. Pokiaľ ma vymeniť nebudú chcieť, budem si do konca volebného obdobia plniť v plnej miere svoje povinnosti. Je to viac robota ako honor.
Pred časom ste v rozhovore pre Glob.sk uviedli, že pre vás iná strana ako SaS neexistuje. Stále to platí?
– Stále pre mňa platí, že neuvažujem nad žiadnou inou stranou. Do poslednej chvíle som robila všetko preto, aby sme sa v strane Sloboda a Solidarita spamätali. To sa nepodarilo a ja som do tohto momentu vôbec neuvažovala nad nejakou inou cestou. Je to pre mňa veľmi čerstvé. Nie som človek unáhlených rozhodnutí pod tlakom emócií. Nechám si čas na rozmyslenie, či vôbec ostanem v politike, a ak áno, tak akou formou. Nie som človek ultimatívnych vyhlásení, zatváraní dverí či pálení mostov.
Môžete povedať, či vás niekto oslovil, rokujete s niekým?
– Samozrejme, nejaké snahy o ponuky boli, ale ja som zatiaľ na žiadnu nereflektovala.
Môžete konkretizovať od koho?
– Nie, to nechcem. Nebolo to nič záväzné a ani nič, čo by som nazvala rokovaním.
Zvažujete, že by ste v tomto smere postupovali spoločne ako platforma a šli na nejakú kandidátku inej strany?
– O žiadnej alternatíve sme zatiaľ nehovorili. Je ešte veľmi krátko od sobotného večera.
Keď spomínate sobotný večer a nominačný kongres, ten bol neverejný a konal sa za zatvorenými dverami. Aká atmosféra tam panovala?
– Pre mňa to bol mimoriadne vážny kongres, pretože sa na ňom rozhodovalo o mnohom. Hlavne o novom smerovaní strany. Kongres bol plný napätia a emócií. Atmosféra v strane od zvolania prvého mimoriadneho kongresu, na ktorom sa volil predseda, je veľmi napätá a spolarizovaná. A myslím, že práve to spolarizovanie nám veľmi uškodilo. Nielen navonok, ale aj dovnútra. Ľudia mali pocit, že treba stáť buď na strane Richarda, alebo v opozícii proti nemu. Mrzí ma, že to takto vnímali, pretože pri takomto nastavení sa robia často chybné rozhodnutia. Napriek radostným tváram, ktoré po kongrese boli v zmysle, že vyhrali boj, som si nie istá, či vyhrali aj vojnu.
Ľubomír Galko mal vraj kričať aj prosiť.
– Ľuboša som rozhodne prosiť ani kričať nepočula. Celý kongres bol pod vplyvom veľkých emócií, aj jeho vystúpenie bolo impresívne, no nebol to krik. Boli tam viaceré emotívne vystúpenia a Ľubošove nepovažujem za jedno z tých “naj.”
Ľubomír Galko bol ešte pred letom navrhnutý na post podpredsedu parlamentu namiesto Lucie Ďuriš Nicholsonovej. Čo sa odvtedy v strane stalo?
– Vo vzťahu k nami navrhnutému kandidátovi na podpredsedu parlamentu nič. Ľuboš bol na Republikovej rade schválený za nášho kandidáta a na tom sa nič nezmenilo.
S odstupom času ste prehodnotili niektoré svoje rozhodnutia z posledných týždňov? Napríklad neúčasť na septembrovom kongrese vo Zvolene?
– Neúčasť na septembrovom kongrese by som určite neprehodnotila, pretože Richard bol pre mňa líder a riadne zvolený predseda a „čerstvú voľbu“ som považovala za účelovú a veľmi neférovú. Navyše, nedokázala som mu dať silnejší mandát ako už mal. Ak dám niekomu mandát a on sa ho bezdôvodne vzdá, ďalší mu nedám. A čo sa týka iných udalostí, samozrejme, ak niekto aktívne koná, tak sa vždy dá konať aj inak a nehovorím, že som nikdy žiadnu chybu neurobila. Sobotný mimoriadny kongres ale nemal byť o analyzovaní chýb z posledných týždňov či mesiacov. Mal byť o rozhodnutí, kým sme, kam kráčame a akú ponuku dáme občanom a našim voličom. Tá mala byť zrkadlom našich hodnôt a programu, ktorý sme celé roky budovali.
Nebolo toto tak trochu tiež o egách?
– Určite áno. Politika je plná takéhoto prvku, ale to je pochopiteľné. V politike majú najväčšiu šancu silné osobnosti, teda ľudia so silným egom. Od toho sa odvíja aj schopnosť sa presadiť. Je to niečo, čo je pre politika výhodou, ale zároveň môže byť aj nevýhodou, ak s týmto “nástrojom” niekto nevie pracovať a je jeho vazalom.
Je pre vás Richard Sulík ešte stále jediný a správny líder SaS?
– Je jasným predsedom, zvolila ho väčšina členov, čo rešpektujem. Druhá otázka je, či je dobrým a silným lídrom. Líder si svoje líderstvo nevynucuje uzurpovaním si právomocí, získava ho prirodzene na základe svojich myšlienok a činov. Má prirodzený rešpekt, ktorý nie je vynucovaný. Myslím, že Richard si dlho budoval okolo seba múr a tlačil oponentúru od seba. Argumenty, čím ďalej tým viac vymieňal za floskulu – „spravil som to, pretože môžem“. Nestalo sa to však zo dňa na deň. Takúto „premenu“ jeden schopný líder nedopustí.
Na čele strany je ale desať rokov. Gradovalo to teda, alebo v minulosti viedol stranu inak?
– Túto otázku si kladiem často aj ja. Keď sme spolu v politike začínali, zohrávali hlavnú rolu entuziazmus a motivácia. Vtedy mnohé prehliadate a robíte ústupky. Ako sa ale situácia vyvíja, tak niektoré ústupky už robí človek menej rád. A jedného dňa, po desiatich rokoch, príde od lídra absurdná a nepochopiteľná otázka – že buď títo dvaja alebo ja. My tam nepotrebujeme byť kamaráti, ale byť uveriteľnou alternatívou pre nášho voliča. Prvoradý musí byť verejný záujem a nie to, či sa niekto s niekým kamaráti.
Keď hovoríte, že by v takýchto veciach nemalo zohrávať úlohu to, či je alebo nie je niekto s niekým kamarát, boli tam teda osobné dôvody?
– Problém som začala intenzívne vnímať, keď sa Ľuboš Galko vyjadril, že zvažuje v roku 2020 na riadnom kongrese, keď Richardovi Sulíkovi skončí mandát, kandidovať na predsedu. K tomuto dôvodu sa potom pridávali rôzne drobnosti, ktoré v kontexte toho, o akú vážnu vec ide, som považovala za malichernosti.
Môžete to bližšie vysvetliť?
– Dôvody, pre ktoré nemali byť Ľuboš Galko a Jozef Rajtár na kandidátke, sa stále menili. Raz to bolo jedno, potom druhé. No stále nedôveryhodné malichernosti. A v pondelok som sa v rozhovore dozvedela, že Lucia Ďuriš Nicholsonová si dala takúto podmienku už v júni. Celé je to pre mňa mimoriadne nedôveryhodné a vyvoláva otázky.
Čiže buď ona alebo Ľubomír Galko?
– V jednom rozhovore sa tak vyjadrila, že už v lete si dala podmienku, že buď ona alebo Ľuboš Galko a Jozef Rajtár.
Bol Ľubomír Galko aj dôvodom, prečo si pozastavila členstvo v strane?
– Republikovej rade napísala, že si ho pozastavila, lebo sa nedostala do Republikovej rady. Nebola zvolená na riadnom kongrese, z približne 215 členov ju volilo okolo 40 ľudí a vraj to bol pre ňu tvrdý úder a preto zvažovala, čo ďalej. Teraz sa dozvedám, že dôvodom bol pán Galko a Rajtár. Neviem, čo si mám o tom myslieť, je to pre mňa veľmi nedôveryhodné.
Po jej návrate, teda keď v septembri zrušila pozastavenie členstva, sa niečo v strane zmenilo?
– Nekomunikovala som s ňou. Tak ako ma prekvapil jej odchod, prekvapil ma aj ten predčasný návrat. Jej odchod ma navyše aj sklamal. Bolo pre mňa nepochopiteľné, ako nám po úspešných voľbách, kedy sa v tričku SaS dostala do europarlamentu, dokázala zamávať. Vonkoncom nespochybňujem jej politickú silu, no boli to naši členovia, ktorí lepili po Slovensku jej plagáty a toto proste nikto nečakal. Ak človek štartuje za nejaký tím, v cieli sa nezvykne trhnúť.
Videli ste ako problém to, že je dvojkou kandidátky.
– Nie, to pre mňa problém nebol. Len ma prekvapujú tie opičky, ktoré okolo toho robila.
A bol pre vás problémom niekto ďalší z prvej 15-tky?
– Ani neviem, kto tam všetko je.
Napríklad Juraj Droba, Karol Galek, Branislav Gröhling, Martin Klus….
– Toto sú moji súčasní, alebo bývalí kolegovia, neprekážajú mi. Vyrušuje ma moment kandidatúry, kedy kandidát vopred vie, že mandát nevezme. Mandát je vážna zodpovednosť a prejav dôvery. S tým sa nehazarduje.
Narážate na Juraja Drobu, ktorý sa vyjadril, že chce ostať bratislavským županom?
– Áno, a tak trochu aj na Luciu. Ale je to na nich, keď s týmto presvedčia voličov, je to ich zodpovednosť.
Do akej miery celá táto situácia strane uškodí?
– Neviem to posúdiť. Nechám to na voličov.
Nemyslíte si, že vy ste strane uškodili?
– Rozhodne taký pocit za seba nemám. 10 rokov som držala basu, vždy som sa snažila, aby sme pri akejkoľvek vnútornej kritike dospeli k rozhodnutiam, ktoré SaS spravili, tým, čím bola.
Skôr narážam na tie posledné udalosti.
– Ako veľmi nešťastný krok vnímam septembrový mimoriadny kongres, ktorý zvolal Richard bez toho, aby sa poradil. Neviem, či by som ho v tom dokázala zastaviť, ale určite by som sa o to pokúsila. Už v tom momente, kedy som sa to na dovolenke dozvedela z mailu, hovorila som, že toto nedopadne dobre. Netreba sa čudovať, že sa tu našla skupina ľudí, ktorí sa rozhodli vystúpiť z radu a neakceptovať všetko, čo je takto nadelené. Nehovorím, že všetky kroky boli správne, ale tým prvým bolo zvolanie kongresu zo strany Richarda Sulíka. To bol mimoriadne škodlivý a trieštivý moment v histórii SaS-ky.
Aký vplyv na chod strany malo to, že bol Richard Sulík vo funkcii europoslanca?
– Treba povedať, že nebol odídený úplne, do veľkej miery bol aj tu. Ale na mnohom zo života strany sa nezúčastňoval. Keď päť rokov trávite čas s nejakými ľuďmi, ste s nimi intenzívne počas schôdze parlamentu, na klube, komunikujete spolu denne a líder strany nie je toho účastný, tak to vzťahy poznačí. Potom sa stávali situácie, ktoré boli nezrozumiteľné pre voliča.
Takže stranu poznačilo to, že Richard Sulík odišiel do Bruselu?
– Nebol účastný všetkého toho “rodinného života“ v strane, a to, samozrejme, poznačilo vzťahy, ako aj mnohé nekonzistentné vyjadrenia navonok.
