BRATISLAVA – Po takmer dvadsiatich rokoch v médiách sa chcel stať primátorom hlavného mesta. 37-tisíc hlasov ho však dostalo “iba” na druhú priečku. Po roku je späť v politickom súboji. Napriek špekuláciám, že bude spoluzakladateľom nejakej novej strany, sa jeho meno objaví na kandidátke SaS. Vraj preto, že je pravičiar a Richardovi Sulíkovi verí. Ako nestraník dostal na kandidátnej listine od predsedu číslo desať. To, prečo sa rozhodol ponuku prijať, ako vníma aktuálne dianie na politickej scéne, ale aj čo by ako minister kultúry zmenil v rámci mediálneho priestoru, prezradil v rozhovore pre Glob.sk bývalý riaditeľ televízie Markíza aj RTVS a kandidát na poslanca do Národnej rady za SaS VÁCLAV MIKA (56).
Vstúpili ste do politického boja v čase, kedy je na politickej scéne naozaj horúco, ustojíte tlaky, ktoré prichádzajú so vstupom do politiky?
– To ukáže prirodzene čas. Všetky hrdé, sebavedomé vyhlásenia necháme bokom. Skôr sa pozriem na to, že moja osobná história tiež je o tom, že som vstupoval do projektov, ktoré boli nie vždy vydláždené, že som si nevolil väčšinou ľahšiu cestu. Expres bol čistý startup, bola to zelená lúka. S neistým výsledkom sme stavali vysielače, museli sme sa dostať vôbec k potencii vysielať. Do Markízy som prišiel v čase, keď sa menila vlastnícka štruktúra a programový koncept, tiež to bolo pomerne neisté a nebolo to v najlepších časoch. A RTVS, ten príbeh poznáme. Takže akoby to patrilo k mojej výbave. Nejako mi historicky prischlo ísť do vecí, ktoré neboli vopred odsúdené na úspech.
Aj v SaS je momentálne dosť horúco. Keď ste sa rozhodovali, či do toho ísť alebo nie, zvažovali ste aktuálnu situáciu v strane?
– Prirodzene, to človek nemôže ignorovať, ale kľúčové bude rozhodnutie kongresu. Vychádzam z toho, že strana má lídra, ktorého za lídra jasne považujem. To bolo pre mňa rozhodujúce.
Neodradilo vás konanie Richarda Sulíka, ktorý nejakým spôsobom uzavrel kapitolu a ľudí, ktorí boli doteraz v SaS a reprezentovali stranu, odstavil?
– Uzavrie to kongres, čo je najväčšia forma straníckej demokracie. Ten rozhodne a potom sa o tom môžeme rozprávať.
Medzi ľuďmi, ktorí nebudú na kandidátke, je aj Ľubomír Galko. Je to človek, ktorý čelil v minulosti kauze odpočúvania novinárov. Ako bývalý riaditeľ aj súkromnej aj verejnoprávnej televízie ste ako vnímali v tom čase tú kauzu?
– Zhodou okolností táto kauza vypukla, keď som mal rok, čo som nebol v médiách a nebol som priamo zainteresovaný. Dnes je téma odpočúvania novinárov jedna z kľúčových tém. Stalo sa to na úrovni takmer zneužívania moci, aj keď, samozrejme, rozhodnutie súdu k tomu nemáme, ale všetko tomu nasvedčuje. O každú takúto vec sa treba zaujímať a vyhodnotiť ju. Vtedy to bolo v iných podmienkach, o tom viem svoje. Bol aj predpoklad na to, aby to bolo legitímne. Odpočúvanie novinárov je vždy citlivá záležitosť.
Zaujíma ma to práve preto, či by ste dokázali spolupracovať s Ľubomírom Galkom, vzhľadom na to, že ste z mediálneho prostredia.
– Keby som bol s tými vecami konfrontovaný, tak by som, samozrejme, chcel o tom vedieť čo najviac, ale tá situácia nenastala.
Koľko hlasov si myslíte, že prinesiete SaS? V boji o primátorské kreslo sa vám podarilo získať 37-tisíc.
– V prvom rade, to nie je nejaká prenosná hodnota, že si zoberiete z bratislavských volieb nejaké číslo. To tak nefunguje. Navyše, SaS je etablovaná pravicová strana, ktorá má svojich voličov. Ak by som si mal zodpovedať ja otázku, koľko voličov SaS viem osloviť a či dokážem pritiahnuť nových voličov, to je zatiaľ predčasné. V zásade rozhodne kongres, potom nastúpi kampaň. Kampaň bude v týchto voľbách určite dynamická, ostrá, neúprosná a z tej vyjdú víťazi a porazení.
Čo si myslíte, koľko hlasov by sa vám mohlo podariť priniesť do strany?
– Tejto špekulácii sa chcem vyhnúť. Skôr mi teraz osobne záleží na tom, aby som si získal dôveru členov SaS a sympatizantov SaS. To je podľa mňa úplne kľúčové.
Čo preto robíte?
– V tejto etape, keďže moja kandidatúra je pomerne čerstvá vec, bolo to prekvapením pre mnohých, tak musím vysvetľovať, prečo som v SaS, prečo práve SaS.
Prečo?
– U mňa je tých prienikov viacej. Prvý prienik je typický, historický, osobný a rodinný, že som pravicový volič. Moji rodičia obaja boli v 50-tych rokoch perzekvovaní, takže akoby sme neboli súčasťou režimu. Druhý moment je ten, že SaS je strana profesionálov a stavia na odborníkov. To ma asi vždy najviac fascinovalo. Tretia vec je, že je tolerantná aj k rôznym názorovým prúdom. Je to strana, u ktorej je na prvom mieste hodnotová orientácia a odbornosť. To ju stavia do pozície vyprofilovanej jasnej pravicovej strany na politickej scéne, ktorých nie je až tak veľa. A potom je to nesporne to, že s Richardom Sulíkom sa poznám dlho, poznám jeho názory, poznám aj to, že si stojí za svojím slovom, vie byť aj tvrdý, neúprosný, ako on hovorí, padni komu padni. Takže toto sú všetky veci, ktoré ma viedli k tomu ísť do toho a skúsiť to, pokúsiť sa zabojovať, aj napriek tomu, že ako hovoríte, situácia je teraz dosť napätá.
VIDEOROZHOVOR: Na zmeny v oblasti LGBT aj v otázke interupcií musia byť všetci pripravení
V podstate už po primátorských voľbách ste avizovali, že neodchádzate úplne z verejného priestoru. V kuloároch sa špekulovalo, že budete stáť za nejakým novým projektom, či už s bývalým ministrom kultúry Markom Maďaričom alebo s inými. Bolo to naozaj v hre?
– Marek Maďarič bol človek, s ktorým sme si v mediálnych veciach rozumeli a bol to minister kultúry. Táto debata medzi nami nikdy nebola, to treba jasne povedať. Napriek tomu, že si mediálne rozumieme, Marek je na tej ľavej strane, ja som na tej pravej. Takže medzi nami je dosť veľký rozdiel orientácie. Ak si pamätám, tak historicky som bol konfrontovaný s tým, že som bol videný s Mirom Beblavým, potom s Andrejom Kiskom, neskôr s Tomášom Druckerom. Ani s jedným som sa nebavil konkrétne o politickom projekte, konkrétnej účasti. Bola to debata ľudí, ktorí sa zaujímajú o svoju budúcnosť. Takže nemôžem povedať, že som dostal jasnú ponuku od Mira Beblavého alebo od Andreja Kisku, alebo Tomáša Druckera.
A keby ste dostali?
– Nedospelo to k tomu, lebo som akosi nemal v sebe nastavenie toho, že pôjdem do nového politického subjektu. Oni sa ma pýtali, či ja nebudem mať svoj politický subjekt. Jasne som odpovedal, že za žiadnym svojim vlastným, ani novým stáť nebudem, pretože je to troška krok do neznáma. SaS v akejkoľvek situácii je jasná vyprofilovaná strana s jasným programom.
Keď ste spomenuli Miroslava Beblavého. Ten sa dnes stavia do role nového politika. Na politickej scéne je už takmer desať rokov. Neprekáža vám delenie na nových a starých, dobrých a zlých?
– To priniesla spoločnosť, na mne nie je to komentovať. Spoločnosť sa vyvíja v rôznych fázach. Teraz je fáza, že všetko staré bolo zlé a nové je dobré. S tým sa nedá úplne súhlasiť.
Vy tiež patríte do generácie “starších”, v zmysle, že ste boli na vrchole v čase, kedy vládli akože tí “starí” politici.
– Toto je naozaj zaujímavá téma. Akoby to bolo tak, že tí, ktorí sú nepopísaný list, si môžu povedať, že sú hodnotovo na tom lepšie. Ale nemajú skúsenosť.
Vidíme u Michala Trubana, že môžete byť nový a hodnotovo na tom nie ste zďaleka lepšie…
– Hodnotím to obecne. Keď človek má nejakú osobnú históriu a bol v čele procesov, tak robí horšie, lepšie a aj zlé rozhodnutia. A ja si za nimi stojím a som s nimi konfrontovaný. Lenže nie som nepopísaný list. U mňa sa dá hodnotiť moja história, čo sa stalo, to ste urobili a za tým si stojíte. Ale je naivné predpokladať, že ľudia, ktorí túto cestu neprešli, sú noví, chyby nerobia. Urobia ich tiež, len ich nemožno s nimi konfrontovať. Nie sú ľudia, ktorí nerobia chyby, ako hovorí pápež František, kto som ja, aby som ich súdil.
Nezdá sa vám, že sme na politickej scéne odbočili od odbornosti, od programov, od ekonomických téz, od toho, ako a kam vlastne bude Slovensko smerovať, k politickým hádkam, k rozdeľovaniu, kto s kým áno, kto s kým nie, kto proti komu?
– Neklamme si. Politická scéna je veľmi polarizovaná, dokonca si nespomínam, žeby bola niekedy až do takej miery, ako je teraz. A toto je zase odpoveď na to, prečo SaS. Lebo SaS má pomerne jasný definovaný program. Vie robiť kompromisy, ale až keď sú nevyhnutné – to znamená na úrovni koalície, na úrovni vládnutia…
Ale povalili vládu, lebo nedokázali ustúpiť a urobiť kompromis.
– A aj to je otázka istej zásadovosti. Dnes si môžeme povedať, či by ta vláda vôbec vydržala, lebo to nebolo jediné pnutie. Takže hodnotiť to tak, že len kvôli Sulíkovi padla vláda, nie je správne. Miera nestability a vnútorného pnutia tam už bola. Možno by to bolo len otázkou času.
Išli by ste do koalície so Smerom, ak by sa SaS rozhodla? Aj keď dnes Richard Sulík hovorí, že nie.
– Určite nie. Ja to môžem povedať, pretože mám osobnú skúsenosť. Dostal som svoju lekciu.
Hovoríte o svojom pôsobení vo verejnoprávnej televízii?
– Hovorím o voľbe generálneho riaditeľa, hovorím o osobnom liste od premiéra v tom čase. Nevedel by som si to predstaviť.
Lenže vy ste boli do funkcie riaditeľa RTVS zvolený aj poslancami Smeru a následne ste kandidovali opäť, kedy ste tiež potrebovali hlasy Smeru.
– Je tu jeden rozdiel, napríklad, v roku 2012 som nebol v poslaneckom klube Smeru sa predstaviť, ale v roku 2017 som bol v poslaneckom klube predstaviť svoj program. Vidím to ako dosť zásadný rozdiel.
Zažili ste pôsobenie vo vrcholnej funkcii počas jednofarebnej vlády Smeru, cítili ste nejaké tlaky na svoju osobu, museli ste robiť rozhodnutia, ktoré vám boli proti srsti.
– Uspel som nie všetkými hlasmi Smeru, pretože som dostal aj hlasy OĽaNO a opozície, niektorí členovia Smeru ma nevolili a aj sa k tomu oficiálne hlásili.
V SaS budete mať na starosti pochopiteľne oblasť kultúry, predpokladám, že aj médií.
– Tá téma sa volá slobodné médiá a tvorivá kultúra.
Ak by sa podarilo zostaviť vládu súčasnej opozícii a súčasťou by bola aj SaS, chceli by ste byť ministrom kultúry?
– Dávam si pozor, aby to nebolo sebavedomé a odvážne, lebo je to ešte ďaleká cesta. Máme pred sebou ešte celú kampaň, potom musíme uspieť vo voľbách, potom zostaviť koalíciu a až potom môžu byť témou posty. Vopred sa uchádzať o nejaké posty, by bolo naivné, nezodpovedné a možno až trúfalé. Prichádzam ako človek, ktorý prirodzene tematicky alebo profesionálne patrí do oblasti médií a kultúry. Ale som aj človek z manažérskeho prostredia, bol som manažérom roka, prinášam aj ten ekonomický hospodársky pohľad.
Poďme do hypotetickej roviny, keby ste boli minister kultúry, ponechali by ste právo na odpoveď, ktoré dnes koalícia vrátila do tlačového zákona?
– Povedzme si to tak úplne zásadne, čo sa vlastne deje. Deje sa to, že v dnešnom svete, postfaktuálnom svete, kde máme nejaké tradičné médiá a digitálne médiá, tak tie tradičné médiá už nemusia byť úplne dominantné. Tie sú v nejakom móde regulácie. Ale potom tu máme nové digitálne médiá, ktoré nie sú regulované, neplatia dane, sú vo svete, ktorý je neuchopiteľný. Ak hovoríme o slobode médií, musí ísť o rovnú súťaž. Takže to je téma, ktorou sa budeme baviť aj v SaS.
Znamená to, že by bolo potrebné upraviť podľa vás pravidlá pre online priestor?
– To nie je zase taká jednoduchá téma. Regulácia nie je téma, s ktorou som chcel prísť. Ide mi skôr vyrovnanie šancí. Slobodné médiá majú byť aj tvorivo slobodné.
Ale dnes sa pravidlá, ktoré obsahuje tlačový zákon, nevzťahujú na web. Tá pomyselná hranica webových portálov je posunutá trošku ďalej, ako u tých printových.
– Mňa už samotná téma regulácie médií znervózňuje. Nehovorím o tom, že jedni sú regulované a druhé by mali byť. Len to, že prečo tieto sú regulované, platia dane, prečo sú v podstate v takom nevýhodnejšom móde. Tlačový zákon mal nejakú históriu z 90.rokov, ale mediálny svet sa dramaticky zmenil. A to nezachytáva. Mojou témou nie je regulácia, nemohol by som sedieť v strane, ktorej podstatou je sloboda a solidarita. Ale hovorme o tom, že legislatíva musí reflektovať, ako sa digitálny a celkovo mediálny svet mení.
SaS chce presadzovať zrušenie koncesionárskych poplatkov. Súhlasíte s tým?
– Tak sa vyvinula situácia. Ja som vo svojom projekte mal tri možnosti financovania – koncesie a financie zo štátu. Vždy som upozorňoval, že financovanie zo štátu má aj svoje nevýhody, že môže dôjsť k ekonomickej závislosti verejnoprávnych médií na štáte. To som považoval za jedinú nevýhodu tohto financovania. U koncesií to je oveľa priamočiarejšie. Ale tým, že sa už pristúpilo ku kroku, že sa rozšírila kategória oslobodených (SNS presadila, že dôchodcovia nebudú musieť platiť, pozn.red.), je nevyhnutné to dokončiť. Tým som si už s SaS za jedno. Teraz treba predstaviť mechanizmus, ktorý bude financovaný zo štátneho rozpočtu takým spôsobom, aby to boli garantované zdroje odrážajúce potreby verejnoprávneho média a zároveň, aby to neboli zdroje, ktoré by boli spôsobom ekonomického vydierania.
Ak teda by sme zrušili koncesionárske poplatky a prešli k plnému financovaniu zo štátu, nemali by práveže politici na televíziu ešte väčší dosah?
– Tri aspekty. Prvý aspekt je ten, že už je tu nejaká zmluva so štátom, nejaké financovanie, ktoré prebieha mimo model. Dnes RTVS dostáva peniaze mimo tohto modelu a to sa mi nezdá vhodné, takže už sa to reálne deje. Druhá vec, sú modely zo zahraničia, my v zásade vieme, že mnoho funkčných modelov je vymyslených, overených a v praxi funkčných a treba sa na ne pozrieť a mnohé si adaptovať, alebo dokonca ich prevziať. Mali by sme nastaviť taký typ financovania, ktorý percentuálne stanoví zdroje, ktoré prislúchajú pre RTVS. Ale nemôžu vzniknúť podmienky od politikov, za akých to dostane.
Čo hovoríte na nápad SNS, že dôchodcovia nebudú platiť koncesionárske poplatky?
– Tak už je to realita, takže ak sa to udialo, je to politické, sociálne rozhodnutie, tak to treba dokončiť. Že ak nie dôchodcovia, tak tým pádom nie všetci. Pretože to má úplnú logiku. Sú rodiny, ktoré sociálne na tom nie sú oveľa lepšie, ako dôchodcovia a platia koncesionársky poplatok.
Keby ste mali teda tú moc, skúsili by ste otvoriť aj zmenu voľby generálneho riaditeľa RTVS, nakoľko dnes je volený poslancami a tým pádom nejakým spôsobom zaviazaný stranám, ktoré ho zvolia?
– Určite áno, je to téma, na ktorú treba získať konsenzus, ale opäť sú tu nemecké modely, kde je rada voliteľov a sú to osobnosti zo širokej sféry kultúry a verejného vplyvu, ale aj teda zástupcovia širokej verejnosti. Je to nejaký mechanizmus, kde sa môže spojiť pojem verejnoprávne médium s verejnosťou ako odbornou, tak aj laickou zastúpenou demograficky. To je model, ktorý má svoju logiku.
