BRATISLAVA – Patril k výnimočnej generácii futbalistov, ktorá sa na prelome 80-tych a 90-tych rokov minulého storočia stretla v bratislavskom Interi – či už to boli Vladimír Weiss, Stanislav Moravec, Marián Kopča, Ľudovít Lancz, Ladislav Molnár, Ľubomír Luhový, Emil Stranianek či Bartolomej Juraško.
Vtedy bol Martin Obšitník „mladé ucho“, ktoré to postupne dotiahlo až do slovenskej reprezentácie. Ale čas nezastavíš a práve dnes šikovný futbalista so šťipľavou pravačkou oslavuje 50-tku. Rodený Košičan, a už naturalizovaný Bratislavčan, oslávi Abrahámoviny nielen v rodinnom kruhu, ale aj na trávniku, keďže ešte stále behá po futbalových štadiónoch. Martin Obšitník hral počas kariéry od svojich 19-tich rokov za Inter Bratislava, 1.FC Košice, Duklu B.Bystrica, Lokomotívu Košice, Humenné, České Budějovice, kuvajtský SC Fahahell, Artmediu Petržalka a Slovan Bratislava.
V československej, slovenskej, českej aj kuvajtskej lige má pritom na konte 356 zápasov, v ktorých dal 89 gólov. Slušná bilancia kreatívneho záložníka. V európskych pohároch nastúpil Obšitník v 14-tich stretnutiach a dal 5 gólov a za reprezentáciu Slovenska odohral štyri zápasy. Vo výbere Československa do 20 rokov bol aj na majstrovstvách sveta 1989 v Saudskej Arábii. Momentálne je Martin Obšitník zamestnaný na Slovenskom futbalovom zväze ako administratívno-organizačný pracovník mládeže. Glob.sk sa s čerstvým jubilantom porozprával nielen o futbale, ale aj o rodine, oslavách a spomienkach na minulosť.
Ako sa cítite ako čerstvý 50-tnik?
– Musím povedať, že sa necítim na tento vek, akurát, keď si idem zahrať futbal, tak na druhý deň mi to pripomenie, že už nie som najmladší. V prvom rade si spomeniem na rodinu, ktorú mám úžasnú, rodičov, na kamarátov, ktorých som mal možnosť spoznať pri futbale či v škole.
Aký bude narodeninový deň?
– Oslavu budem mať na chalupe na Liptove s partiou – rodiny s deťmi, s ktorými sa pravidelne stretávame na Dušičky alebo Veľkú noc. Tam si pripravíme nejaké posedenie.
Ste už Bratislavčan, alebo ešte stále Košičan?
– Do Bratislavy som prišiel v roku 1988, žijem tu 31 rokov, s manželkou Zuzkou máme dve úžasné dcéry Zuzanu a Martinku, ktoré tu vyrastali a chodili do školy. Takže odpoveď je jasná, Bratislava je môj domov. Ale na druhú stranu, veľmi rád a často chodím do Košíc, kde mám celú rodinu, kde som vyrastal, začal som robiť prvé futbalové kroky a kde mi zostalo veľa kamarátov. Rád sa do Košíc vraciam, veď mám aj za kým.
Chceli ste byť vždy futbalistom?
– Áno, futbal mi učaroval a hrával som ho každý deň, od rána do večera.
Ak by to nebol futbal, v ktorom športe by ste sa vedeli presadiť?
– Určite v hokeji. Ten som tiež mal veľmi rád, ale futbalový štadión Lokomotívy som mal blízko domu a to rozhodlo. Ale celkovo mi na škole išli všetky loptové hry, aj vybíjaná…
Platí aj vo vašom prípade, že jablko nepadne ďaleko od stromu? Majú aj vaše deti šport v génoch a krvi?
– Myslím si, že sú pohybovo nadané. Mladšia Martina sa venuje tancovaniu od ôsmich rokov, teraz už ona trénuje malé deti. Staršia Zuzana takisto tancovala, ale potom neskôr pre povinnosti v škole už na tance nemala toľko času, koľko by chcela a potrebovala.
Aká bola kariéra Martina Obšitníka?
– Myslím, že celkom úspešná, aj keď vnútorne cítim, že mohla byť ešte lepšia. Možno ak by som mal terajší rozum, rozhodoval by som sa, reagoval aj konal úplne inak. Ale to je keby bolo keby… Splnili sa mi veci, o ktorých som ako malý chlapec sníval. Hral som ligu, reprezentoval…
Čo ľutujete a čo by ste dnes urobili inak?
– Nepovedal by som, že niečo ľutujem, všetko je vždy tak, ako má byť. Som typ, ktorý sa snaží na zlé veci zabudnúť a neriešiť minulosť. Ani neporovnávam. Ale mať dnešné skúsenosti… To však môže povedať každý.
Hrali ste československú aj slovenskú ligu, boli ste v reprezentácii, skúsili ste zahraničie. Ale kde sa Martin Obšitník cítil najlepšie?
– Človek sa najlepšie cíti vtedy tam, kde sa mu darí dlhodobo a preto poviem, že v Interi. Na Pasienkoch som začal hrať československú ligu a bol som tam krásnych sedem rokov. Nezabudnuteľné časy, spoluhráči, mužstvo a začiatky mojej kariéry.
Najpamätnejší zápas?
– Bolo ich viac, debut v lige na Sparte, prvý gól v lige proti Považskej Bystrici a, samozrejme, aj zápas pohára UEFA v Kolíne, kde sme vyhrali 1:0 a ja som dal víťazný gól. Vraj sme boli vtedy prvé československé mužstvo, ktoré dokázalo vyhrať v pohárovej Európe v Nemecku.
Najobľúbenejšie mužstvo?
– Real Madrid.
Najlepší tréner a prečo?
– Mal som šťastie na trénerov, ktorými boli bývalí vynikajúci hráči Československa – Jozef Adamec, Ladislav Petráš, Ján Kozák, Jozef Jankech, Karel Bruckner, Vlado Weiss. Každý bol iný a originálny. Ale hlavne rozumeli a „videli“ futbal. Vedeli poradiť aj ukázať, čo od nás vyžadujú. Boli a sú to páni tréneri.
Mali ste šťastie aj na spoluhráčov – či už to bol Stano Moravec, Vlado Weiss, Marian Kopča, Ľudovít Lancz, Ľubomír Luhový, Ladislav Molnár, Miroslav Mentel. Ale ktorý bol najlepší spoluhráč?
– Aj tu som mal naozaj šťastie na výborných a mimoriadne talentovaných spoluhráčov. Skutočné osobnosti na trávniku aj mimo neho. Či už to boli ešte v Lokomotíve Košice Seman, Kozák alebo Kunzo. V Interi ste to už spomínali, takisto v 1.FC Košice sa zišla veľmi silná generácia hráčov. Ale československá reprezentácia do 21 rokov bola asi absolútne mimoriadna a výnimočná – Dubovský, Nečas, Novotný, Poborský, Bejbl, Suchopárek, Jozef Majoroš, Juračka, Miroslav Sovič… Ale pre mňa bol tým naj Lajo Lancz, ktorý bol výborný človek a hráč. Jeho štýl bol mne najbližší, veľa mi radil, upozorňoval ma na chyby, vedel vynadať aj pochváliť. Bolo to na nezaplatenie hrať s takým skúseným futbalistom ako bol Lancz.
Hrali ste za všetky bratislavské kluby. Slovan, Inter aj Petržalku. Ktorý je pre Vás ten naj?
– Inter, už som spomínal. Slovan ma pohltil atmosférou aká bola okolo klubu a Tehelného poľa. To som nikde nezažil, ale akurát som v klube vystihol najhoršie obdobie, kedy sme vypadli do druhej ligy. Hráči, tréneri, realizačný tím aj zamestnanci klubu mali existenčné problémy, nevideli sme 6 – 8 mesiacov ani korunu. Ľudia aj tak pre klub pracovali, ale v konečnom dôsledku to bol dôsledok vypadnutia. Petržalka bola rodinný klub, kde ma trénoval bývalý spoluhráč Vlado Weiss, ale tu som mal smolu na zranenia.
O akej lige či krajine si sníval, že by si si tam chcel zahrať?
– Asi Taliansko. Myslím si, že my Slováci máme podobnú povahu ako oni.
Môže si slovenský futbalista u nás zarobiť na bezstarostný život?
– Určite nie. Skúste si kúpiť byt v Bratislave…
Váš detský futbalový idol?
– Bolo ich viac podľa obdobia: Michel Platini, Enzo Scifo, Bernd Schuster, Zico
Prečo sa Martin Obšitník nedal na trénerstvo?
– Popravde už sa mi nechcelo cestovať a odchádzať od rodiny. Nemôžete si vybrať klub v Bratislave a trénovať tam celý život. Možno pri mládeži, ale mňa to ťahalo medzi mužov.
Hrávate ešte futbal?
– Rekreačne, ak môžem tak jeden až dvakrát do týždňa. Máme mužstvo starých pánov, kde sú bývalí futbalisti z rôznych bratislavských klubov a naša partia trénuje aj hráva zápasy. Stačí nám to, aj chuť na pivko je potom iná.
50 rokov je krásny vek, ten futbalový je aj výnimočný na spomienky. Aké sú ale plány Martina Obšitníka na ďalších 50 rokov?
– V prvom rade chcem žiť pokojný život s mojou rodinou. Byť zdravý, aby som si s kamarátmi mohol zahrať ešte futbal, zalyžovať si, čo ma začalo enormne baviť. Chcem sa stretávať s priateľmi a dobre sa pritom odreagovať.
Špeciálne poďakovanie za výnimočnú futbalovú kariéru a jubileum?
– V prvom rade manželke a deťom za trpezlivosť, podporu a pohodu, ktorú mi dávali. Nemali to so mnou ľahké, najmä keď sme prehrali zápas. Veľmi nerád totiž prehrávam, to som potom bez nálady celý deň. Určite chcem poďakovať rodičom a sestre Beate, ktorí ma podporovali a stáli pri mne od malička. A, samozrejme, všetkým trénerom, ktorí ma viedli od prvých futbalových krokov v Lokomotíve. Či to bol pán Kožiarik, alebo tréner Urban. Tých ľudí je veľké množstvo, od spoluhráčov na začiatku až po koniec kariéry, ľudí ktorých som stretával pri jednotlivých mužstvách. Fanúšikom. Som naozaj rád, ak si ľudia ešte spomenú na futbalistu menom Martin Obšitník.