BRATISLAVA – Svetový šport tak delikátny, rozporuplný a kontroverzný prípad ešte neriešil. Celé jeho pozadie silne zaváňa diskrimináciou, popiera všetky základy etiky a je mimoriadne výbušný. Vzniká precedens, ktorý môže rozdeliť klasickú športovú mapu sveta na parciálne časti. Reč je o novom pravidle medzinárodnej atletickej federácie IIAF, ktoré je v platnosti od 8.mája.
Podľa IIAF môžu atlétky, ktoré majú odlišný sexuálny vývoj a tým aj vyššiu hladinu testosterónu, čiže mužského rastového hormónu, štartovať na pretekoch iba ak absolvujú hormonálnu liečbu s cieľom znížiť hladinu testosterónu pod 5 nanomolov na liter krvi šesť mesiacov pred štartom. Dôvod? Podľa atletickej federácie majú atlétky s odlišným sexuálnym vývojom a vyšším testosterónom výhodu oproti bežnej ženskej populácii. Krok, ktorý rozpútal poriadne vášne a emócie. Až šialenstvo. Je totiž verejným tajomstvom, že to bolo namierené proti Caster Semenyaovej. 28 ročná Juhoafričanka nie je totiž tuctová atlétka, ale dvojnásobná olympijská víťazka a trojnásobná majsterka sveta v behu na 800 metrov, ktorá na tejto trati vyhrala 30 pretekov v rade. No jej fyzionómia vyvoláva u súperiek odpor, hnev a kritiku. “Nespĺňa pravidlá, nemá právo súťažiť medzi ženami, je to muž”. Aj také hlasy počúva už desať rokov po celom svete Caster Semenyaová.
Pridala sa aj medzinárodná atletická federácia, podľa ktorej je Caster Semenyaová biologickym mužským atlétom so ženskou pohlavnou identitou. Celá záležitosť sa preto dostala až pred Športový arbitrážny súd CAS v Lausanne, kam sa Semenyaová odvolala proti zákazu štartu a nutnosti hormonálnej liečby, no CAS dal za pravdu IIAF. Kolotoč súdnych sporov sa ale neskončil, právnici Juhoafričanky dali návrh na predbežné opatrenie na Švajčiarsky najvyšší súd a ten im prekvapujúco vyhovel. S okamžitou platnosťou zrušil pravidlo IIAF o hormonálnej liečbe Semenyaovej. Juhoafričanka má na celú záležitosť jednoznačný a úplne jasný názor. Redukovanie vlastného testosterónu radikálne odmieta.“Nie som idiot, prečo by som mala brať nejaké lieky? Som čistá atlétka a nie podvodník. Nech sa radšej zamerajú na doping a nie na nás. Boh mi daroval moju kariéru a iba on ju môže ukončiť. Žiadny človek nemá právo mi niečo rozkazovať a zakazovať behať. Žiadne lieky brať nebudem.” Medzinárodná atletická federácia má teraz čas do 25.júna na predloženie nových dôkazov.
Glob.sk sa o celej delikátnej a kontroverznej záležitosti porozprával s renomovaným právnikom, expertom na športové právo a sudcom športového arbitrážneho súdu v Lausanne Janom Štovíčkom, ktorý riešil okrem iného bezprecedentný dopingový prípad českého profesionálneho cyklistu Romana Kreuzigera či komplikované prípady formuly 1. Ján Štovíček veľmi podrobne vysvetlil, prečo je celý prípad tak mimoriadne medializovaný a sledovaný a o čo v celej kauze ide.
V súčasnosti je mimoriadne medializovaný a sledovaný prípad juhoafrickej bežkyne Caster Semenyaovej. O čo v celej tejto kauze ide?
– Ide o to, či je možné športovkyňu vykazujúcu znaky oboch pohlaví, pre ktoré má zvýšenú hladinu mužských hormónov v tele a čo jej dodáva významnú výkonnostnú výhodu, nútiť k užívaniu hormonálnej liečby, aby sa hladina znížila na úroveň obvyklú u ostatných atlétok. IAAF hovorí, že za účelom dodržania fair-play áno, Caster Semenyaová že nie. Vec sa preto dostala až na súd. Ide zároveň o historický prípad, ktorý určuje smerovanie do budúcnosti, podľa ktorého sa na podobné prípady bude nazerať, a to nielen v atletike.
Podľa pravidiel IIAF od 8.mája nemôže súťažiť v behoch od 400 metrov až po míľu ak polroka pred pretekmi neabsolvovala hormonálnu liečbu na zníženie hladiny testosterónu, čiže mužských rastových hormónov. Prečo práve v týchto disciplínach a nie aj v šprintoch či vytrvalostných behoch?
– Podľa vedeckých štúdií, ktoré si IAAF nechala spracovať, sa práve na týchto tratiach najviac prejavuje výkonnostná výhoda. Na kratších alebo dlhších tratiach už toľko nie. Napokon Semenyaová kratšie trate nebehá a z dlhších iba ak exhibične bežala netradičných 2000 m.
Ak by Semenyaová štartovala v pretekoch na 5000 metrov či v maratóne, tam by to nebol problém?
– Tam by sa jej výkonnostná výhoda natoľko neprejavila. Ale ona nie je taký somatotyp, ktorý by sa na tieto trate hodil. Netrénuje ich a určite ich ani behať nebude.
Semenyaová musela pred rozhodnutím IIAF aj CAS absolvovať rôzne a veľmi dôkladné vyšetrenia aj u nezávislých odborníkov a lekárov. Ich verdikt bol asi dôležitým a možno aj určujúcim argumentom pre IIAF. Ale Semenyaová nie je žiadny atletický nováčik a to že má istú anomáliu sa vedelo aj predtým…
– Áno, vedelo sa to a aj sa to riešilo. Myslím, že už 10 rokov sa to rieši. Hľadalo sa nejaké riešenie, ako sa s tým vysporiadať. Je preukázané a spočítané, akú výhodu v percentách Semenyaová má so svojou zvýšenou hladinou testosterónu. Bolo to vidieť aj na jej výkonoch kedy pravidelne zdolávala konkurenciu o desiatky metrov. Nejde však iba o Semenyaovú, ale aj o ďalšie africké atlétky s podobným syndrómom. Atletická federácia hľadala cesty čo s tým a dlho sa odhodlávala k tomuto hraničnému opatrenia adresovanému všetkým podobným anomáliám – teda uloženie povinnosti hormonálnej liečby. To opatrenie je samozrejme kontroverzné a vedelo sa, že bude predmetom súdnych konaní. Avšak je potrebné nájsť riešenie, pretože podobných prípadov môže byť v budúcnosti viac. Vôbec by som sa nečudoval, keby atletickí vyhľadávači talentov už roky chodili do afrických dedín a vyhľadávali dievčatká s podobnou anomáliou…
O celom prípade, ktorý je nielen športovým, ale aj etickým problémom, rozhodoval športový arbitrážny súd v Lausanne, ktorý potvrdil rozhodnutia IIAF o povinnej testosterónovej hormonálnej liečbe. Prečo podľa vás rozhodol proti Semenyaovej?
– Arbitrážny súd zvažoval dva proti sebe idúce princípy. Prvé bolo fair-play – ako k tomu prídu iné bežkyne, ktoré majú pre ženu normálnu hladinu testosterónu, keď proti Semenyaovej nemajú najmenšiu šancu? Druhá je ľudsko-právna rovina – môžeme niekoho nútiť, aby absolvoval liečbu ak chce pretekať? Nájdete zástanca oboch princípov, a samozrejme pravdu majú obe strany, takže je to veľmi zložité. Nakoniec rozhodnutie bolo postavené na tom, že skutočne ide o porušenie ľudských práv športovkyne, avšak v tomto prípade odôvodnené a primerané, a to práve s ohľadom na prevažujúci záujem na zachovaní fair-play. Myslím, že to rozhodnutie je rozumné a vyvážené.
Ale Juhoafričanka sa odvolala na Švajčiarsky najvyšší súd a ten predbežným opatrením zvrátil rozhodnutie športovej arbitráže? Čo to v praxi znamená?
– Znamená to, že platnosť pravidiel IAAF o povinnej hormonálnej liečbe je pozastavené a Semenyaová môže opäť pretekať. Možno stihne aj MS v Dauhá. Ale za takýchto okolností sa jej asi veľmi dobre pretekať nebude. Tlak musí byť obrovský a jej odporcovia budú určite dostatočne agresívni.
Civilný súd kontra športová arbitráž. Čo má väčšiu váhu, ktorá inštancia má väčšie slovo a je právne rozhodujúca?
– Vo finále je to Švajčiarsky federálny súd, ktorý vykonáva súdny dohľad nad rozhodovaním športovej arbitráže. Zasiahnuť však môže len v zákonom obmedzených prípadoch evidentného porušenia základných práv. Svojím rozhodnutím súd dal najavo, že tento prípad za zásadný považuje.
Čo argumenty Semenyaovej a jej právnikov?
– Sú postavené samozrejme na tom, že ona za nič nemôže, narodila sa taká aká je a nie je možné jej zakazovať pretekanie, alebo nútiť do hormonálnej liečby proti jej vôli. Je na tom samozrejme veľký kus pravdy.
Ak by arbitráž opäť potvrdila svoje negatívne rozhodnutie a podporila nové pravidlo IIAF, aké sú ďalšie právne možnosti Semenyaovej?
– Možno ešte Európsky súd pre ľudské práva, ten by mohol konštatovať, že došlo k porušeniu základných ľudských práv Semenyaovej a potom by IAAF musela nové pravidlo upraviť.
Je tu aj etická rovina a otázka diskriminácie Semenyaovej. Veď ona za to nemôže, že má od prírody istú hormonálnu výhodu. Veď podobne je na tom približne 0.5 percenta populácie. Ona sa taká narodila a nikdy nebrala zakázané podporné prostriedky, alebo doping. Teraz má byť potrestaná, za to že je „iná“?
– Áno, to je samozrejme pravda a jej základný argument. Otázka znie, čo s tým? Ak neabsolvovala hormonálnu liečbu, potom Semenyaovej výhoda je oproti ostatným bežkyniam príliš vysoká. Otvoriť pre podobné prípady novú kategóriu? Pripočítať k jej času nejakú časovú “kompenzáciu”? Je ťažké nájsť ideálne riešenie.
Aj názory na celú kauzu sú rôzne. Veľká väčšina, vrátane športovcov, je za trest, ale napríklad lekári sú proti tomu, aby Semenyaová absolvovala hormonálnu liečbu. Argument proti argumentom. Kto má vlastne pravdu?
– Myslím si, že pravdu majú zástancovia oboch názorov. Teraz ide o to nájsť rozumnú rovnováhu medzi oboma princípmi a to sa zjavne rodí veľmi ťažko.
Je súčasné športové právo pripravené na podobné prípady? Je tu totiž aj škandál okolo austrálskej hádzanárky Hannah Mounceyovej, ktorá v rokoch 2012 – 2015 hrala v mužskej reprezentácii, ale po zmene pohlavia je teraz v austrálskej ženskej reprezentácii. To nikomu nevadí?
– Podľa môjho názoru je tento prípad ešte závažnejší, ako prípad Semenyaovej. Tá za to, ako sa narodila naozaj nemôže, je taká, aká je celý život. Mounceyová, predtým Callum Mouncey, podstúpila zmenu pohlavia zo svojho rozhodnutia. Nepochybne vedela, že medzi ženami bude mať so 190 cm a 100 kg obrovskú výhodu. Najmä keď Austrália hrá v ázijskej zóne, kde všeobecne hráčky nepatria k tak fyzicky disponovaným ako sú Európanky. Nájdite si na internete fotografie, ako vo výskoku demoluje obranu, myslím si že, kórejského tímu… To je podľa môjho evidentne unfair. Bolo to napokon predmetom širokej diskusie, keď to odsúdila aj Martina Navrátilová, ktorá sa potom stala sama terčom útokov zo strany LGBT komunity s ohľadom na jej lesbickou orientáciu. Ja si jej postoj veľmi vážim, keďže sa ho nebála zopakovať.
Nemôže prípad Semenyaová vytvoriť nepríjemný precedens zvýhodňovania ideálnych a diskriminácie „nie ideálnych športovcov“?
– Áno, je to veľmi nebezpečné. Je to opäť o tých vyhľadávačov talentov, ktorí hľadajú medzi deťmi vhodné typy, ktoré by potom mohli ešte “vylepšovať” hormonálne alebo geneticky. To je nebezpečné a aj preto si myslím, že by osoby ako Semenyaová nemali mať možnosť bez obmedzenia pretekať so ženami. V špičkovom športe ide o veľa peňazí a vidina ľahšieho úspechu, rovnako ako v prípade dopingu, môže viesť k činom so závažnými následkami na ľudské zdravie.
Aký je váš osobný názor na celú záležitosť, ktorá je poriadne komplikovaná a nepríjemná?
– Myslím, že sa jedná o určitý obraz dnešnej doby, dnešnej spoločnosti. Kto by si pomyslel, že pred 15-20 rokmi budeme riešiť takúto situáciu? Avšak dnes už sa v niektorých štátoch otvárajú na školách a v úradoch toalety pre tretie pohlavie. Problematike transsexuálov, hermafroditov a podobne je v súvislosti s rozvojom spoločnosti venovaná väčšia pozornosť ako predtým a to sa premieta aj do športu. Nebude to jednoduché, ale budeme sa s tým musieť vysporiadať, nepochybne budeme riešiť viac podobných prípadov, asi nielen v športe ale aj v iných spoločenských oblastiach. Ale tak to je, taký je stav, kam naša civilizácia dospela.