V spoločnosti často prevláda domnienka, že podobný spôsob života neodzrkadľuje nič iné, ako celodenné zhováranie sa s Bohom. Stotožňujete sa s týmto názorom?
– Vôbec nie. Modlitba je ako benzín do auta. Máte benzín – jazdíte. Rozdávate radosť, pokoj, ste v službe, načúvate ľuďom…. Miniete benzín? Žiaden problém. Je tu Ježiš, ktorý vám chce dobiť „baterky.“ To je celé. Zakladateľka Kongregácie Dcér Božskej Lásky, to vystihla, keď povedala: Modlitba je život v Božej prítomnosti. Nie sú to kolená, dlhé litánia – aj keď aj tie patria v istom čase do repertoáru rehoľníkov- ale je to radostná služba. Darmo by sme sa modlili, ak by sme nedokázali ľuďom pomôcť. Bolo by to len také prázdne.
Priznám sa, že sa mi páči jeden príbeh z evanjelia. Otcovi zomiera syn a tak sa rozhodne urobiť všetko, aby svoje dieťa zachránil. Počuje, že v blízkosti je Ježiš, tak ide za ním. To je tá základná modlitba. Prísť za Pánom. A Ježiš sa naňho pozrie a hovorí mu: „Čo chceš, aby som ti urobil.“ A otec na jeden dych hovorí: „Chcem aby môj syn žil!!!!“ A Ježiš neluskne prstom, ani čarovnou paličkou, ale dáva ďalšiu otázku: „Veríš, že to môžem urobiť?“ A tomuto otcovi sa zrazu v hlave objaví neskutočný guláš. Spomenie si na lekárov, ktorí hovoria o jeho synovi ako o beznádejnom prípade, na Ježišových učeníkov, ktorí ho presviedčajú, aby nešiel za Ježišom, lebo o jeho synovi je rozhodnuté… a zrazu si uvedomí, že ide prosiť o niečo, čomu on sám „ľudsky neverí.“ A Ježiš si stojí za svojím: „Veríš, že to môžem urobiť?“ A vtedy ten otec tak unaveno, z posledných síl povie: „Pane, ja verím, ale pomôž mojej nevere.“
Tento príbeh ma naučil, že nemusím pred Bohom kľačať celý deň. Podstatné je len jedno. Prísť pred neho vtedy, keď už je navonok všetko prehraté a rozbité. Prísť „zničená“ ako ten otec, ktorému nič nejde podľa jeho plánov. Ježiš si s tým poradí. Veď aj tomu otcovi povedal: „Choď, tvoj syn žije,“ a bolo to tak.
Vaše okolie o vás vie, že nielen že vyučujete na základnej škole, ale ste aj autorkou už niekoľkých literárnych diel. Aký žáner píšete a odkiaľ čerpáte inšpiráciu?
– Aj to sa stáva. K písaniu som sa dostala, ako sa hovorí, len tak náhodou. Píšem pre deti, pre dospelých, poéziu, prózu a vždy sa nájde niekto, kto ju vydá. Nikdy som si nehľadala vydavateľa, vždy sa niekto prihlásil. Ani to neviem vysvetliť.
Sú vaše príbehy inšpirované skutočnosťou?
– Áno, robím si poznámky. Píšem o tom, čo mi brnkne do nosa. Čo prežívam. S čím sa bijem. Čo neviem pochopiť. Je to môj relax a zároveň aj moja modlitba. Niektorí mi vravia, že idem s kožou na trh. Nemyslím si, že sa mýlia, je to tak. Ale nemienim to zmeniť. Poznám ľudí, ktorí si po prečítaní mojich príbehov povedia, že nie sú v podobnom postavení sami a to je dôležité.
Čo vás priviedlo k písaniu?
– Pravdu? Obyčajná zásuvka v stene. Bola som vtedy prváčka a keď som sa na ňu zahľadela, pripomenula mi prasací ňufák. A keďže práve v tom čase sa môj otec rozhodol chovať prasa, ktorého som sa bála, napísala som o ňom rozprávku. Tam niekde to začalo. A potom sa to so mnou už len ťahalo a niekedy aj cválalo.