BRATISLAVA – Domáce násilie je stále súčasťou našich životov. Napriek tomu, že by obete mal chrániť zákon, v mnohých prípadoch to v praxi nefunguje. Často hovoria policajné štatistiky jedno, prax odborníkov zasa druhé. Glob.sk sa porozprával s Ivetou Schusterovou, výkonnou riaditeľkou občianskeho združenia Pomoc obetiam násilia a pozrel na to, čo o probléme hovoria policajné štatistiky.
Ako je na tom naša krajina, čo sa týka riešenia problematiky domáceho násilia?
– Myslím si, že sa spustilo veľa aktivít ale v tej praktickej rovine stále Slovensko zlyháva. Je to najmä preto, že tu nie je súčinnosť medzi jednotlivými inštitúciami. Niečo urobí nezisková organizácia, niečo ministerstvo ale často to škrípe. Procesy občas trvajú veľmi dlho a zbytočne sa naťahujú. K obetiam domáceho násilia sa aj podľa nového zákona má pristupovať ako k osobitne zraniteľným skupinám obetí, to sa však vôbec nenapĺňa. Obete musia napríklad opakovane vypovedať, alebo si policajti zjednodušia prácu a neprijmú psychológa na výsluch a ak aj áno, majú ho tam len na „ozdobu interiéru.“ Ale potenciál sa nevyužíva. Máme ešte čo doháňať.
Dá sa povedať, že domáce násilie je u nás previazané na pohlavie? Keď sa bavíme o dospelých ľuďoch, aký je tam podľa vás pomer medzi mužmi a ženami?
– Ja by som to nespájala s pohlavím. To, čo my vidíme a s čím sa stretneme v organizáciách, je len špička ľadovca. Mnoho ľudí o tom nehovorí. Sú niektoré veľmi katolícke rodiny, kde – či už ide o ženu alebo o muža v pozícii obete – to nebudú zverejňovať, vyriešia to medzi sebou. Existujú príklady z praxe. Žena mi povie, že ona vie, že muž zneužíva jej vlastné dieťa ale ona hovorí, že je to jeho jediná chyba. A že sa zaňho modlí. Nijako inak problém riešiť nechce. Ale čo sa týka pohlavia, nemyslím si, že obeťami sú najmä ženy. Len sú viditeľnejšie a pri nich je vymožiteľnosť práva o niečo lepšia, ako v minulosti. Muži tieto problémy riešia inak ako komunikáciou, často napríklad alkoholom. Ale, samozrejme, my máme viac klientiek žien. Už sme mali aj mužov, ale ten ich osobnostný typ im nedovolí sa ozvať, stále u nás panuje, že „chlapi neplačú“. Obeťami násilia ale nie sú len ženy či muži. Teraz je vypuklé aj násilie na starých ľuďoch – mužoch aj ženách. A často sú obeťami aj deti, ktoré sú v rodine, kde je domáce násilie.
Keď niekto zavolá na linku pomoci a zverí sa, čo mu človek na druhej strane poradí?
– Ak je to krízová intervencia, kde je napríklad vo vedľajšej izbe násilník, druhým telefónom hneď volám políciu a rýchlu zdravotnícku pomoc. Ale ak je to len o tom, že sa zdôverí a má strach, tak si s ním dohodneme stretnutie. My máme niekoľko poradní. Dotyčnému človeku povieme, kde to má najbližšie. Sú prípady, keď sa klienti tak strašne boja, že ani nechcú vojsť do poradne, lebo ich napríklad muž sleduje. S tými sa dokonca stretávame mimo poradne, iným radíme len cez telefón. Napríklad veľmi veriace ženy sa chcú často len vyžalovať a chcú v tom vzťahu prežiť. Podľa mňa je najlepšie jednoznačne odísť od násilníka, ale ja im nemôžem nalinkovať ich život. Tak sa ich snažím naučiť v tom vzťahu prežiť.
Čo by mal podľa vás človek robiť, keď napríklad z vedľajšieho bytu počuje krik, bitku?
– Samozrejme, už podľa zákona pokiaľ vieme o trestnom čine, máme povinnosť ho nahlásiť. Ale mali sme prípady, kedy žena prišla nahlásiť domáce násilie a pýtali sme sa, či mohol tie situácie počuť napríklad sused. A ona odpovedá že áno, ale on určite svedčiť nepríde. Väčšinou sa ľudia nechcú starať. Je však zaujímavé, že na nejakých otvorenejších akciách, napríklad na Dňoch zdravia, kde máme stánok, sú tí susedia zhovorčivejší. Oni pritom majú možnosť zavolať políciu, pretože domácim násilím sa narúša aj domový pokoj. Ale povedia si, že s tým chcú mať pokoj. Hoci sa snažíme scitlivieť verejnosť ohľadom násilia, stále u nás prevláda názor, že „čo sa doma navarí, to sa doma zje.“
Dá sa povedať, že domáce násilie vymizne generačnou výmenou? Je skôr doménou starších ľudí, alebo sa s násilím stretávajú aj mladí, respektíve sú mladší ľudia na násilie citlivejší?
– Nemyslím si. Násilie je dnes už bežnou súčasťou nášho života, napríklad na sociálnych sieťach. Nemyslím si, že by sa ten trend znižoval. Skôr ide o nevšímavosť. Častokrát aj polícia odmieta obete, snaží sa ich odbaviť už cez telefón a posiela ich domov. Aj vyšetrovatelia tieto veci dávajú niekam na koniec.
Čo by sa podľa vás dalo robiť, aby sa situácia zlepšila?
– Je to ťažká otázka, sama s tým robím už 18 rokov. Stále ale narážame na nové problémy. Možno treba začať od začiatku a neučiť deti v škôlke, že pokiaľ chlapec začne biť dievča, učiteľka povie, že „veď sa mu len páčiš“. Treba im vysvetliť, že takto sympatie neprejavujú. Tie deti treba už od mala viesť k modelom správania, ktoré sú dobré a správne. Teda nezačínať riešiť násilie až keď sa deje, ale už v rodine, kolektívoch t.j. byť proaktívny, realizovať primárnu prevenciu. Druhá vec je lepšie financovanie organizácií, ktoré sa takýmto témam venujú. Dnes často ľudia pomáhajú zadarmo, ako dobrovoľníci. Je tu možnosť financovania z rôznych fondov, ale tam sú tiež problémy. Vymýšľajú sa stále nové a nové projekty namiesto toho, aby sa podporili tie fungujúce. Potom niektoré organizácie, ktoré obete už poznajú, nemajú z čoho fungovať. Platí totiž jedno pravidlo, že veľké percento obetí trestných činov sa stane obeťami opakovane. A vždy je lepšie vrátiť sa tam, kde to poznáte a kde vám už pomohli.
Doma zažívajú násilie tisíce ľudí
Trestný zákon neupravuje samostatnú skutkovú podstatu trestného činu „domáceho násilia“. Štatistiky preto nie úplne presne zobrazujú rozsah takýchto činov.
– V roku 2018 bolo zistených 9 344 trestných činov evidovaných v štatistickom prehľade ako spáchaných v súvislosti s domácim násilím
– Zo štatistického prehľadu za obdobie od 01.01. do 31.08.2019 vyplýva, že trestných činov evidovaných v štatistickom prehľade ako spáchaných v súvislosti s domácim násilím bolo 6 460
– Polícia neeviduje štatistiku, koľko z prípadov domáceho násilia končí smrťou