BRATISLAVA – Krízová situácia vo svete dohnala aj Slovákov k akceptovaniu mimoriadnych opatrení, ktoré nás majú ochrániť pred možnou nákazou koronavírusom. Práca z domu, minimálny kontakt s okolím či priateľmi vplýva do istej miery na psychické zdravie každého z nás. Ako predísť depresii z chýbajúcej socializácie či tzv. “ponorke”? Aj o tom sa Glob.sk rozprával s klinickým psychológom NORBERTOM UHNÁKOM.
Aký dopad môže mať dlhodobá izolácia počas pandémie na psychiku človeka?
– Ľudia, ktorí prežívajú dlhodobú izoláciu, sa môžu dostať do stavu tzv. psychickej deprivácie. Ide o dlhodobé zníženie kontaktu s podnetmi, ktoré sú v bežnom živote veľmi dôležité. Ide napríklad o komunikáciu s najbližšími, o podnety pre prácu, pre sebarealizáciu alebo o možnosti sa pohybovo realizovať. O toto všetko sú ľudia v čase pandémie dlhodobo ukrátení. Stav psychickej deprivácie je veľmi vážna okolnosť a môže zásadným spôsobom ovplyvniť duševné zdravie človeka. Ľudia vystavení dlhodobej izolácii a teda psychickej deprivácii môžu trpieť zmenami nálad, cítia sa smutne, depresívne, trpia rôznymi úzkosťami. Môže sa u nich prejavovať emočná labilita, náhle prepuknutie rôznych emócií či už príjemných, ale aj tých nepríjemných (strach, hnev, smútok). Dostaviť sa môžu tiež poruchy spánku. Zmeniť sa rovnako dokáže aj myslenie, kedy začne človek myslieť viac negatívne. U takýchto jedincov sa v myslení objavuje veľa obáv či negatívnych scenárov, čo všetko sa môže stať. Dopad izolácie na psychiku človeka je veľmi vážny. Taktiež môže zasiahnuť aj schopnosť komunikácie s inými ľuďmi. Toto všetko sa môže následne preniesť do vzťahov s inými ľuďmi, kedy môžu vznikať rôzne konflikty.
Ľahšie zvládnu tento mimoriadny stav ľudia s rodinou alebo jednotlivci?
– Je to veľmi individuálne. Záleží od toho, kto je ako osobnostne založený. Nedá sa presne určiť, či ľudia, ktorí majú rodinu, sú na tom lepšie, ako tí, ktorí žijú sami. Ak by sme zobrali tých jedincov, čo žijú sami, tak to môžu byť aj ľudia, ktorí sú zvyknutí na samotu či ju preferujú. Pre nich sa tak nemení nič. Dokonca sa môžu cítiť lepšie, pretože teraz je ich samota viac spoločensky prijateľná. O to viac sa cítia byť hodnotní a rešpektovaní ako ľudské bytosti. Čiže práve oni sa môžu cítiť lepšie.
Na Slovensko prichádzajú informácie, že v zahraničí stúpla miera rozvodov. Stáť má za tým dlhší čas strávený so svojou polovičkou počas pandémie. Je možné zvrátiť takéto správanie napriek tomu, že väčšina ľudí pracuje z domu a nestretáva sa s inými ľuďmi?
– V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že iba čas strávený so svojím partnerom v izolácii nie je dôvodom na to, aby sa ľudia rozišli. Myslím si, že takého javu, akým sú zásadné rozchody, sa báť nemusíme. Skôr, čo táto situácia predstavuje, je podrobnejšie zaoberanie sa tým, čo sa v páre deje. Je to akoby lupa, ktorá zvýrazní to, čo možno za bežných okolností funguje niekde na pozadí, no partneri tomu nevenujú pozornosť. Teraz sa to však môže dostať do centra záujmu. Na jednej strane to môžu byť veci, ktoré pár prepájajú, ktoré sú veľmi pozitívne, konštruktívne pre jeho fungovanie. Na tej druhej to môžu byť aj konflikty alebo rôzne neriešené situácie, ktoré partnerov zaťažujú a môžu byť aj príčinou ich rozchodu.
Ako rýchlo sa dokáže počas mimoriadnej situácie zmeniť atmosféra v domácnosti?
– Mali by sme sa pripraviť na to, že ľudia sa v situácii izolácie a dlhodobej psychickej deprivácie posúvajú svojím fungovaním na ,,nižšiu” úroveň. Akoby sme sa všetci stávali deťmi. Pre takéto fungovanie na nižšej úrovni psychickej organizácie je typické, že ľudia sú labilnejší, podliehajú striedaniu nálad. Preto sa atmosféra v páre či v rodine môže veľmi rýchlo zmeniť z dobrej na zlú, ale aj naopak. U detí človek prirodzene očakáva zmeny nálad, nie je to nič, čo by sme nepoznali.
Dá sa úplne predísť tzv. ,,ponorke”?
– Nemyslím si. Asi je to stav, ktorý či chceme alebo nie, tu je, ale dá sa s ním fungovať. Keď s niekým žijeme, je dobré prispôsobiť svoje očakávania na to, že nám spolu môže byť aj veľmi ťažko. A možno nechcieť od toho druhého príliš veľa.
Už niekoľko týždňov si slovenská verejnosť musí zvykať na mimoriadne opatrenia. Tie sa odrážajú ako na spotrebe, tak aj na domácich zásobách. Prečo ľudia začali vo veľkom meniť svoje nákupné správanie, ktoré v konečnom dôsledku spôsobuje deficit niektorých produktov?
– Mimoriadna situácia v nás atakuje potrebu bezpečia. Za bežných okolností táto potreba bezpečia a istoty nie je ničím narušovaná. Obvyklý chod života zaručuje akúsi predvídateľnosť a pravidelnosť, ktorá v nás navodzuje pocit kontinuity a umožňuje nám zažívať bezpečie. To je však mimoriadnou udalosťou narušené. Čiže vytvárať si pocit bezpečia je náročnejšie než za bežných okolností, kedy sa tým veľmi nezapodievame. Je to niečo, čo automaticky prebieha v našom vnútri. Ale za takýchto mimoriadnych okolností si pocit bezpečia a istoty potrebujeme viac vedome vybudovať. Sú ľudia, pre ktorých pocit bezpečia a istoty znamená to, aby mali čo jesť. Zabezpečiť si dostatok potravy, dostatok prostriedkov k prežitiu je niečo, čo môže takýmto ľuďom pomôcť vybudovať si pocit bezpečia. Ide tu o zvládnutie a znovunastolenie pocitov istoty a bezpečia.
Stávajú sa z nás egoisti, ktorí sa snažia zabezpečiť najskôr seba a na druhých neberú ohľad?
– Keď sme vystavení pocitu ohrozenia života, zdravia, keď strácame bežné istoty, je prirodzené, že ľudia sa začínajú starať najskôr o vlastné bezpečie. A to sa môže javiť ako egoistickejšie ako kedykoľvek predtým. Avšak nebral by som túto mimoriadnu situáciu ako hodnotiace kritérium, či sme viac alebo menej egoistickí. Je to niečo, čo je spojené s okolnosťami, v ktorých žijeme a za týchto podmienok je to prirodzené.
Dá sa predpovedať, ako sa ľudia budú správať po uvoľnení mimoriadnych opatrení? Zostanú naďalej ostražití a zodpovední alebo sa budú snažiť dobehnúť zameškané?
– Domnievam sa, že to závisí od osobnosti a povahových dispozícií každého človeka. Určite sa objavia ľudia, ktorí budú naďalej ostražití, pretože to viac zodpovedá ich povahe a takýmto spôsobom si budú udržiavať pocit bezpečia a budú sa aj naďalej zaisťovať. Ale nájdu sa aj takí, čo pocit bezpečia a istoty nadobudnú veľmi rýchlo a budú hľadať skôr niečo dobrodružné a zaujímavé. Tí sa budú vrhať viac do zážitkov a budú chcieť dobiehať niečo, čo im ušlo. Je to veľmi rôzne. Nájdeme aj takých aj takých, aj v jednom aj v druhom extréme. A predpokladám, že najviac ľudí bude niekde v strede.
Finančná neistota sužuje v aktuálnej situácii nejedného Slováka. Obracajú sa na vás klienti aj so strachom zo straty stabilného príjmu?
– Existenčný strach je tiež určite tu a nedá sa mu ujsť. To, koľko máme na účte alebo ako sa darí nášmu podnikaniu, akú výplatu človek dostáva a či vôbec, ako je to s jeho pracovným miestom, to sú reálne udalosti, ktorým človek potrebuje teraz čeliť. A opäť je to o navodení pocitu istoty a bezpečia, pretože ekonomické zabezpečenie je jeden zo zdrojov týchto pocitov. Teraz sme vystavení takej situácii, že znovuobnoviť takýto pocit je ťažké. Preto môžeme trpieť aj strachom zo straty ekonomického zaistenia a je úplne legitímny.
Môžu tieto obavy prerásť až do depresie?
– Oddelil by som dve veci. Jedna je prežívanie strachu a smútku za takýchto mimoriadnych okolností. Čo je prirodzená vec a netreba to považovať za depresiu alebo že by bolo nutné vyhľadať odbornú pomoc. Ale určite sú ľudia, ktorých takéto psychické zaťaženie môže destabilizovať natoľko, že duševne ochorejú. V takýchto prípadoch je dobré vyhľadať odbornú pomoc. Krízová situácia môže u nich vyvolať aj depresiu. Avšak to, že sme všetci do istej miery zneistení, smutní, frustrovaní, plní obáv alebo úzkosti o naše zaistenie neznamená, že sme depresívni. To má od toho veľmi ďaleko.
Je psychický dopad ,,koronakrízy” niečo, čo má a môže vôbec vláda riešiť, alebo je to len na jednotlivcoch, ako sa s tým vysporiadajú?
– Psychický dopad je vždy individuálna vec a je to predovšetkým vecou zdrojov každého psychicky zdravého človeka. A v tomto sme každý vybavený inak. Niekto viac, niekto menej. Niekto má viac zvládacích mechanizmov, ktoré mu pomáhajú, niekto má viac deficitov. V čom vidím zodpovednosť ľudí, ktorí vedú spoločnosť je to, aby opatrenia, na ktoré majú oni priamy vplyv, pomohli znovuobnoviť bežný chod života. To môže byť zárukou toho, že sa ľudia opäť dostanú do normálneho fungovania, do normálneho zvládania, že ten pocit istoty a bezpečia sa môže obnoviť. A už nakoľko sa to podarí a v akom tempe, tak to je už ďalšia vec.
