Spoločnosť Domáce Top Rozhovory

ROZHOVOR Sociálny pracovník: Ľuďom na ulici peniaze nedávajte. Neviete, kde ich minú

BRATISLAVA – Pomáha ľuďom bez domova vrátiť sa späť do života. Sociálny pracovník Marián Kolouch pracuje v Nocľahárni svätého Vincenta de Paula viac ako dva roky. Vie pomôcť prakticky so všetkým, či už ide o dôchodky, sociálne dávky či prácu. Počas svojej kariéry sa stretol so smutnými aj inšpiratívnymi príbehmi. V rozhovore pre Glob.sk vyvrátil stereotypné predstavy o ľuďoch bez domova a povedal nám tiež, čo ich najviac trápi. 

 

Aká je náplň práce sociálneho pracovníka v nocľahárni? Ako vyzerá bežný deň? 

– My máme osemhodinový pracovný čas. Sme štyria, takže sme tak rozdelení, že dvaja sme na rannej, to je od 7:30 do 16:00 a dvaja chodíme od 11:45 do 20:15. Je to kvôli tomu, aby sme zachytili a boli tu pre klientov nocľahárne ráno, keď odchádzajú, a aj večer, keď prichádzajú. Veľa je takých, ktorí o štvrtej či o piatej vstávajú a idú do roboty. Aby sme ich vedeli zachytiť aj večer, tak sme takto rozdelení. Máme kanceláriu, v nej mávame aj porady. Pracujeme však aj v útulku, ktorý je hneď vedľa. Tam sú klienti celý deň a oni si za služby aj platia, záleží od toho, koľko zarábajú. Sem-tam tam prídu aj ľudia z nocľahárne, keď majú napríklad chrípku a potrebujú sa doliečiť. Sú tam však aj ľudia, s ktorými v nocľahárni začneme pracovať.

Napríklad? 

– Napríklad sú to dôchodcovia, ktorým začneme vybavovať dôchodky alebo umiestnenie do nejakého zariadenia. Začneme s nimi pracovať a umiestnime ich vedľa, kde môžu byť aj počas dňa. Tam už sú však prísnejšie pravidlá. Nemôžu piť alkohol, nemôžu byť pod vplyvom drog. Musia sa tiež aktívne podieľať na riešení svojej situácie, ak to nezvládajú, idú odtiaľ preč.

Aké sú pravidlá pre ľudí bez domova tu, v nocľahárni? 

– Prísny zákaz alkoholu, ktorý sa nám však nie vždy podarí ustriehnuť, nemôžu užívať drogy a musia sa podieľať na chode nocľahárne, máme tu takzvané rajóny. To je upratovanie, rozdávanie večere, čaju, pomoc s umývaním či zametaním budovy. Mali by sa tiež k sebe správať pekne.

Marián Kolouch a Nocľaháreň svätého Vincenta de Paul. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček

Určite tu však dochádza aj ku konfliktom. Pre aké veci sa vedia pohádať? Aké sú tu najčastejšie zdroje konfliktov a ako to riešite?

– Pohádať sa vedia pre všetko možné. Sú to aj také banality. Majú tam telku a niekto napríklad príde pod vplyvom a chce spať, tak tam začne hulákať na druhých. Vtedy to musia kolegovia riešiť. Buď sú to takéto banality alebo napríklad krádeže medzi sebou. Ale hádka sa vie vykľuť aj z bežného rozhovoru, kde sa bavia, začnú sa vadiť a sem tam dôjde aj k fyzickému konfliktu. Vtedy voláme políciu, oni ich vyvedú von a majú zákaz.

Keď sa povie bezdomovec, väčšine ľudí prirodzene príde na um stereotypná predstava staršieho pána pod vplyvom alkoholu, ktorý sedí na lavičke pred stanicou či v parku. Táto predstava však nie je pravdivá. S akými ľuďmi prichádzate do styku? 

– Predstava človeka, ktorého ste opísali, tak takých je tu možno pätina. Máme tu ľudí, ktorí odtiaľto chodia do roboty. Máme tu ženy, tých je asi štvrtina. Je tu veľa ľudí, o ktorých by mnoho ľudí nepovedalo, že sú bezdomovcami.

Čo ich dovedie do tejto situácie? Existuje nejaký “štandardný” príbeh toho, ako sa ľudia dostávajú na ulicu, ako napríklad rozvod, strata práce, dlhy, exekúcie? Dá sa povedať, že sa to môže stať každému z nás?

– Určite sa to dá povedať, určite sa na ulicu môže dostať každý z nás. Mnoho ľudí si to ale nepripúšťa. Tých scenárov je strašne veľa, je tam hazard, alkoholizmus, všetky závislosti, ale aj dlhy, rozvody. Veľa mužov, ktorí tu sú, majú za sebou ten príbeh, že sa rozviedli, mali prácu ale po rozvode nechali manželke byt, boli na ubytovni. Keď potom stratili prácu, nemali si z čoho zaplatiť tú ubytovňu, skončili u nás a už sa nabalili ďalšie problémy. Tam už rozhoduje schopnosť alebo neschopnosť vyriešiť problémy. Aj to, či si dokážu nájsť novú prácu.

Vy im viete v tomto smere nejako pomôcť? 

– My vrámci sociálneho poradenstva vieme pomôcť pri hľadaní práce, ubytovania, vybavíme rôzne sociálne dávky, dôchodky. Vieme im pomôcť, to je celkom náročnejšie, riešiť napríklad lekárov. Ale všetko je to v zásade na klientovi, on musí vyvíjať iniciatívu a musí chcieť. My nechodíme za nimi. Veľakrát to skončí aj tak, že prídu, začneme spolu niečo riešiť, ale nakoniec sa už neozvú, nedorieši sa to. V 90% ich už potom nevyhľadávame, sem-tam s nimi prehodíme slovo, spýtame sa “ako sme na tom” a “kedy sa do toho pustíme”. Ale, že by sme my za nich niečo robili, to nie. Pomáhame tiež s vybavovaním osobného bankrotu, to je veľmi dôležitá vec, ktorá je takým prvým krokom k prinavráteniu človeka späť do bežného života.

Steny v nocľahárni vymaľovali dobrovoľníci. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček

Aká forma pomoci je pre vás najužitočnejšia? Sú viaceré možnosti, je to dobrovoľníctvo, peňažný príspevok, darovanie jedla, šiat. Čo vám skutočne najviac pomôže k chodu nocľahárne? 

– Neviem, či sa dá vypichnúť jedna vec z tých všetkých. Ale je dôležité, a to stále aj hovorím kamošom či známym, že keď chcú pomôcť, tak nech prispejú radšej organizácii, či už nejakým dobrovoľníctvom alebo inak. Nech nedávajú ľuďom na ulici peniaze. Radšej nech to venujú organizácii, oni tie financie vedia použiť oveľa lepšie, ako to dať človeku. Lebo nemáš istotu, že keď ti povie nejaký srdcervúci príbeh, tak tie peniaze nepoužije na alkohol alebo na drogy. Aj pre tých ľudí je to lepšie.

Kedy ste sa vy osobne rozhodli, že pôjdete touto cestou a budete sa venovať práci s ľuďmi bez domova? 

– Ja som študoval strojárinu, nakoniec neúspešne, ale držal som sa tam dlho. A zrazu som sa spamätal, mal som 26 rokov a spýtal som sa sám seba, čo idem robiť so svojim životom. Náhodou som sa dostal k  štúdiu misijnej a charitatívnej práce na svätej Alžbete. To je niečo ako sociálna práca, ale je tam pridaný ten sociálny rozmer. Robil som aj v Pentagone, tam je tiež také nízkoprahové centrum pre mladých ľudí a mladé rodiny s deťmi. Tam som robil takú kontaktnejšiu prácu. Potom som pracoval aj v Ošetrovni svätej Alžbety, to je tiež projekt Depaul Slovensko. A potom som našiel inzerát, že hľadajú sociálneho pracovníka. Tak som sa posledný deň prihlásil a som tu.

Mali ste ten vzťah k pomoci ľuďom vždy? 

– Áno, vždy som ho mal. Príde mi to pre mňa také prirodzené, že aj keď vidím, že niekto niekde leží na zemi, tak mám tú tendenciu ísť sa opýtať, či je v poriadku a nie obísť ho. Už od strednej školy mi tá pomoc nebola cudzia, ani v tej komunikácii s opitým človekom. Vždy som si to vedel ustáť a mal som v hlave to, že aj o takýchto ľudí sa treba postarať.

Našli ste sa v tejto práci? Nachádzate v nej aj duševné uspokojenie?

– Určite áno. Baví ma to, okrem iného aj preto, že tu mám skvelých kolegov a vieme sa podržať, zaskočiť za seba. Bez toho by to tu nemohlo fungovať.

Myslíte si, že verejnosť je o téme dobre oboznámená alebo podľa vás v spoločnosti stále vládnu predsudky? 

– To je veľmi individuálne, záleží aj na tom, z akého regiónu pochádzajú, s čím sa doposiaľ stretli. Podľa mňa je to pol na pol. Niekedy, keď čítam komentáre pod článkom na takúto tému, tak to aj ľutujem. Sú tam aj ľudia, ktorí hovoria pekne, vedia o čom hovoria, vedia aké tam môžu byť problémy, a aj keď ide o povedzme alkoholika, stále v ňom vidia ľudskú bytosť. No a potom sú takí, ktorí sa pýtajú to klasické “prečo nejdú do roboty” a “nech idú do roboty”. Neviem ale povedať, či prevláda jedno alebo druhé.

Vo vreciach má každý návštevník prikrývku a plachtu na matrac. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček

Mohla by podľa vás k chápaniu tejto témy pomôcť lepšia informovanosť?

– Podľa mňa v poslednej dobe je tých informácii dosť veľa, vedia si ich pozrieť aj tí klasickí “hejteri”. Môžu sa sem ísť aj pozrieť, ale väčšinou… Záleží to vždy na samotnom človeku, či má vôbec záujem zistiť si o tom niečo. Môže to byť aj o empatii každého človeka. Pomáhajú aj rôzne kampane. Napríklad sme mali kampaň Adoptuj si posteľ, kde sme sa snažili ukázať verejnosti, že sú medzi nami aj ľudia bez domova a potrebujú pomoc. S tým sme boli často aj v médiách a malo to široký dosah.

Tá práca je v prvom rade o ľuďoch a určite sa tu stretávate s mnohými zaujímavými príbehmi. Čo sa najviac dotýka vás? 

– Ja už mám po tej všetkej práci trochu to srdiečko skamenené, smutné príbehy sa však vždy každého dotknú. Sú napríklad ľudia, ktorým sme vybavili nejaký domov dôchodcov a boli sme šťastní, že sme pomohli. Potom za rok, za pol roka sa ten človek vráti, povie, že to tam nevydržal a museli ho poslať preč. Potom sú samozrejme tie smutné momenty, že sa dozvieme, že klienti, ktorí tu boli také stálice, umreli a potom na nich spomíname.

Čo najviac trápi ľudí, ktorí žijú na ulici? 

– Dlhy a zdravotná starostlivosť. Ide to ruka v ruke. Zdravotníctvo pre bezdomovcov je veľmi ošemetné. Človek, ktorý má dlhy, neplatí si zdravotnú poisťovňu, nie je ani na úrade práce, tak sa mu to hromadí a má nárok len na základné zdravotné ošetrenie. Tí ľudia potom trpia. A ešte chýba dostupné bývanie.

Niektorí ľudia chodia do práce a vyslovene tu len prespávajú. Aj preto, že nemajú kam ísť. Vyriešila by tieto problémy lepšia dostupnosť nájomných bytov v Bratislave? 

– Určite. Dostupné bývanie tu chýba. Aj tie ubytovne, ktoré tu sú, sú niekedy v tak katastrofálnom stave, že my sme od nich o úroveň vyššie. Tam sú bežné ploštice aj rôzne parazity. Chýba nejaký medzičlánok, kam by ľudia z nocľahárne za dostupnú cenu mohli ísť žiť. Tam by si už pracujúci mohli našetriť a posunúť sa zase o úroveň vyššie, povedzme do nájomných bytov.

Galéria
Nocľaháreň Depaul v Bratislave. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Na fotografii je sociálny pracovník Marián Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Steny v nocľahárni vymaľovali dobrovoľníci. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Vo vreciach má každý návštevník prikrývku a plachtu na matrac. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Ilustračná foto. Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
Zdroj: Glob.sk / Peter Korček
navigate_before
navigate_next