BRATISLAVA (Petra Hollá / Zuzana Janíková) – Vzdelávanie rómskych detí na Slovensku je stále témou, ktorú sa nedarí riešiť. Rómske deti sú často posielané do špeciálnych škôl bez toho, aby boli predtým testované. Na problematiku poukazuje aj nedávne testovanie piatakov, ktoré pre deti so znevýhodnených skupín nedopadlo najlepšie a zistilo obrovské rozdiely medzi deťmi z normálneho prostredia a tými, ktoré sú z prostredia sociálne slabšieho. Dá sa s trendom posielania detí do špecializovaných škôl bojovať? Vníma sa to ako problém? A ako to je so segregáciou rómskych detí? Aj na to pre Glob.sk odpovedal splnomocnenec vlády pre rómske komunity a marginalizované skupiny Ábel Ravasz.
Ako vyzerá vzdelávanie rómskych detí v spádových oblastiach, či na celom Slovensku? Dokáže náš sociálny systém začleňovať tieto deti?
– V posledných rokoch došlo k pokroku v oblasti vzdelávania rómskych detí, no bol by som rád, keby bol väčší. Rómske komunity žijúce na území Slovenska nikdy nemali rovnakú vzdelanostnú úroveň ako majorita, snažíme sa preto dobehnúť niečo, s čím máme problémy už stáročia. Za najväčší problém vo vzdelávacom systéme považujem, že rómske deti, na rozdiel od detí z majority, nemajú rovnaký prístup ku kvalitným službám. Nemáme napríklad žiadne podporné systémy pre deti do troch rokov veku a do škôlok nastúpi len tretina detí z rómskych komunít. Aj preto sa už od môjho nástupu do funkcie stala povinná predškolská dochádzka pre všetky deti absolútnou prioritou úradu splnomocnenca a v roku 2020 sa stane aj realitou. Zo začiatku bude v materskej škole povinný iba jeden rok, aby mali obce šancu dobudovať kapacity materských škôl. Na tieto účely máme aj zdroje z eurofondov.
To boli materské školy – čo základné a stredné školy?
– V prípade základných škôl je najväčšou výzvou úspešná výchova detí v bežnom prúde – teda, nie v špeciálnych školách. Môže v tom pomáhať aj povinná predškolská dochádzka, ktorá – ako ukázala prax okolitých krajín – vie v značnej miere zjemniť rozdiely medzi deťmi.
Čo sa týka stredných škôl, naše návrhy boli do istej miery zohľadnené v Národnom programe rozvoja výchovy a vzdelávania. Hovoríme v nich, že súčasný systém, kde určujeme vek ukončenia povinnej školskej dochádzky, nie je úplne ideálny, pretože deti z rómskych komunít na základnej škole prepadávajú a následne nemôžu nastúpiť na strednú školu. Keď sa pozrieme na súčasné požiadavky trhu práce, tak potrebujeme, aby nastúpili minimálne na strednú odbornú školu. Vláda v embryonálnej podobe schválila návrh, ktorý umožňuje druhú šancu na nástup detí zo špeciálnych škôl do stredných odborných škôl. Veľmi často sa stane, že 6-ročné dieťa sa dostane do špeciálnej školy a potom sa nevie vrátiť do normálneho obehu.
Nedávne testovanie piatakov ukázalo, že deti z chudobnejších rodín výrazne zaostávajú za ostatnými deťmi. Vnímate rozdiel medzi vzdelávaním medzi “bielymi” a deťmi zo znevýhodného prostredia?
– Tieto výsledky sú znepokojujúce, no hovoria len o deťoch, ktoré navštevujú bežné školy. Dosť veľká časť rómskych detí testovaná nebola, lebo sú ešte stále posielané prevažne do špeciálnych škôl. Obávam sa však, že ak by sme testovali aj ich rovesníkov zo špeciálnych škôl, výsledky by boli ešte horšie.
Kto za to môže?
– Nemôžeme sa vyhovárať, že za tieto výsledky môžu len rómske deti. Hovoríme o chudobných deťoch, ktoré pochádzajú z takmer celého Slovenska. V skupine sociálne znevýhodnených sú aj rómske deti, no väčšinu tvoria deti, ktoré napr. vychováva len matka alebo otec, deti, ktorých rodič dostáva sociálne dávky alebo podporu alebo deti z viacdetných rodín, ktoré vychováva len matka, otec alebo sú zverené do opatery starým rodičom. Tí často nemajú energiu, aby dostatočne dohliadli na prípravu či domáce úlohy. Toto je pomerne častý jav v skupine sociálne znevýhodnených detí.
OECD rovnako poukazuje na najvyššiu mieru zastúpenia rómskych detí v špeciálnom školstve. Ako sa dá s týmto trendom bojovať?
– Nadmerné zaraďovanie rómskych detí do špeciálnych škôl je ďalším problémom, ktorý musíme prekonať. Krajina ako Slovensko by v žiadnom prípade nemala mať desiatky špeciálnych škôl v regiónoch. Málopočetné dedinské špeciálne školy nemajú žiadny rehabilitačný charakter. Moja osobná skúsenosť je, že existujú celé mikroregióny, kde každé rómske dieťa chodí do špeciálnej školy. Na druhej strane poznám mikroregióny na západnom Slovensku, kde sa miestni boja toho, že budú považovaní za „segregátorov“, a radšej ani jedno dieťa do špeciálnej triedy nepustia. Celý systém preto potrebujeme prekopať. Máme k tomu dobré predpoklady – napríklad vďaka novému vedeniu Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP). Ten v okrese Kežmarok rozbehol pilotný projekt, kde pracujú s miestnymi školami a psychologickou poradňou, aby tie toky detí trochu presmerovali. VÚDPaP v rámci OPĽZ pracuje tiež na novom národnom projekte na posilnenie diagnostického systému, v ktorom sa chcú sústrediť na to, aby sa deti neposúvali do špeciálnych škôl zbytočne.
Podľa verejnej ochrankyne práv sa stále hovorí aj o segregácií rómskych detí. Vnímate aj vy tento trend?
– Čo sa týka segregácie, môj názor je trochu netradičný a súvisí s tým, že pochádzam z národnostnej menšiny. Sám som totiž chodil do segregovanej školy v tom zmysle, že všetci žiaci na škole boli maďarskej národnosti a vyučovanie prebiehalo v maďarčine. Nikdy som v tom však nevidel problém, pretože to bolo v prospech študentov. Na Slovensku máme hŕstku škôl s vyučovacím rómskym jazykom. Takúto formu segregácie by som za problém nepovažoval, problém nastáva vtedy, ak do segregovaných škôl chodia kvôli tomu, aby s nimi niekto nemusel pracovať. Väčšina rómskych deti zo segregácie nemá absolútne žiaden prospech.
Momentálne spolupracujeme na desegregácii s neziskovým sektorom. V Žiline sa nám napríklad podaril prekvapivý úspech, ktorý nás potešil- po zrušení čisto rómskej školy sa nám podarilo deti rozptýlene integrovať do bežných škôl. Takže dôkaz, že keď sa chce, tak to ide, existuje. V oblasti školstva má však aj na ďalej veľmi silné slovo miestna samospráva. My v tomto prípade môžeme dávať rady, špecifické riešenia prichádzajú z úrovne municipalít, čo je v mnohých prípadoch veľmi frustrujúce. Niekoľkokrát sme mali veľmi ostré výmeny so starostami a primátormi, ktorí naďalej presadzujú segregáciu a dokonca zhoršujú súčasný stav.
To čo vieme v tomto smere spraviť je, že štát principiálne nepodporí žiadny projekt zvyšujúci segregáciu. V každom eurofondovom projekte – nielen v oblasti školstva – presadzujeme „princíp 3D“: desegregácia, degetoizácia, destigmatizácia. Ak chce obec peniaze, musí dokázať, že tým nezvyšuje, v ideálnom stave znižuje segregáciu. Ani v tomto prípade nie je situácia ideálna, ale aspoň sa hýbeme správnym smerom.
Podľa dokumentu OECD by sa mali posilniť vaše kompetencie. Považujete to za potrebné? Ak áno, v čom by sa mali posilniť?
– Táto téma sa neobjavila prvýkrát. Čo sa týka súčasného volebného obdobia, existujúce kompetencie ÚSVRK sme sa vždy snažili využívať na úplné maximum a plánujeme v tom pokračovať aj naďalej. V spolupráci s jednotlivými ministerstvami sme úspešne dosiahli niekoľko dôležitých legislatívnych zmien.
Ako splnomocnenec sa pravidelne zúčastňujem na výjazdových rokovaniach vlády, kde informujem vládu SR o stave tejto agendy. Kompetencie úradu sa posilnili aj vďaka schváleniu balíka opatrení zameraného na marginalizované skupiny obyvateľstva (525/2018). Tento vládny dokument bol pripravený vďaka iniciatíve ÚSVRK, a úrad sa priamo spolupodieľa aj na jeho realizácii. Všetky tieto výsledky vyplývajú z posilnenia neformálnej pozície ÚSVRK v rámci štátnej správy. Formálna pozícia úradu však zostáva rovnaká ako doposiaľ. Ostáva na ďalšiu vládu, aby pri svojom vytvorení definovala presné rámce, v ktorých mieni túto agendu riešiť. Možností je niekoľko (vrátane vytvorenia ministerstva), avšak treba si dobre zvážiť výhody aj nevýhody jednotlivých riešení.