Známy moderátor a redaktor Patrik Herman (48) sa už roky pohybuje na televíznej obrazovke. Za prácu televízneho publicistu získal sedemkrát divácku cenu OTO. Zároveň pôsobí ako pedagóg na troch vysokých školách. Keď nie je v práci, delí svoj čas medzi charitatívne projekty. Najnovšie urobil veľkú životnú zmenu a po dvadsiatich šiestich rokoch opúšťa súkromnú televíziu.
Polovicu svojho života pôsobíte v médiách ako redaktor či moderátor. Mnoho ľudí na Slovensku vás pozná. Vedeli by ste si predstaviť, že by ste žili v inej krajine?
Nie. Ja Slovensko milujem. Aj keď sú chvíle, keď mám chuť sa vysťahovať. Hlavne, keď vás nahnevajú všetky veci okolo a poviete si, že máte už toho dosť. O to viac, keď ste verejne známa osoba a vaše súkromie trpí. Neviem si to predstaviť, zdupkať z rodnej krajiny. Možno dočasne. To hovorím aj mojim študentom. Utekajte, vzdelávajte sa, cestujte, skúšajte, spoznávajte, naučte sa, čo tam funguje. Príďte do tejto krajiny a využite to. Prineste to naspäť a zaveďte to. Netreba vymýšľať koleso, keď je niekde vymyslené. Len ho prineste sem a urobte túto krajinu znesiteľnejšou pre život.
Ste rodákom z Trnavy, aký k nej máte vzťah?
Lokálpatriotizmus nezapriem. Stále sa považujem za Trnafčana s veľkým T a s f uprostred. Trnava mi vyhovovala a veľmi ťažko som odtiaľ odchádzal. No ale nemohol som si vyberať, keď budovu televízie postavili v Záhorskej Bystrici. Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi ešte neexistoval tunel Sitina. Keď som si predstavil každodenné dochádzanie z Trnavy, vedel som, že sa musím presťahovať. Trnava bola úžasná v tom, že som tam vedel všetko rýchlo vybaviť. Vedel som, kde si môžem dať opraviť topánky, zoženiem šikovného maliara či športové potreby do tábora. V Bratislave som bol stratený. Dnes tu žijem dvadsaťšesť rokov a zvykol som si.
Ako novinár ste začínali v Trnavskom hlase. Ako ste sa k tomu dostali?
Zvláštne je, že ja som nikdy nechcel byť novinárom. Keď som sa bol na gymnáziu, chcel som byť právnik. Držalo ma to dosť dlho. To, že som sa stal novinárom, je v podstate náhoda. Mal som veľmi prísnu učiteľku slovenského jazyka, ktorej sa všetci báli. Raz som načas neodovzdal slohovú úlohu, lebo som bol chorý. Ona mala svojrázny prístup k povinnostiam. „Bol si chorý, nič si nerobil. Mal si čas urobiť slohovú prácu. Prečo mi ju odovzdávaš teraz? Mal si ju poslať!“ A dostal som päťku. Vtedy použila tiež zázračnú vetu: „Pre mňa, za mňa si svoju úvahu teraz pošli do novín!” Bola to úvaha o ťažkom živote študenta. Bol som v puberte, čiže vzdorovitý, tak som tú prácu do okresných novín poslal. O týždeň moja úvaha vyšla na prvej strane v úvodníku. Dostal som vtedy za ňu 12 korún a ponuku na spoluprácu. Slovenčinárka sa to dozvedela, prišla do našej triedy cez hodinu chémie a vytiahla ma na chodbu. Išiel som ako na popravu. lebo som nevedel, čo sa deje. Zobrala ma do inej triedy, kde sa tvoril školský gymnaziálny časopis a povedala: „ Tu budeš písať a tvoriť!” A tak to začalo. Boli sme veľmi dobrá partia a vyhrávali sme celoslovenské súťaže. Spolupráca s okresnými novinami pokračovala ďalej. Žurnalistika ma chytila a ani neviem ako, už som bol vo svete médií.
Na Trnavskej univerzite ste študovali odbor politológie. Mali ste aj iné ambície?
Myslel som si. Ja som dieťa, ktoré zažilo v prvom ročníku na strednej škole Nežnú revolúciu. Už ako študent som vnímal politiku. Kým spolužiaci čítali knihy, ja som čítal noviny, komentáre, články o politike. Politika sa mi zapáčila. Po Nežnej revolúcii som cítil entuziazmus, také všeobecné nadšenie národa. Verili sme, že sa to konečne obráti v prospech ľudí a že politici tu budú pre ľudí. Boli sme plný ideálov a nadšenia, že revolúcia prinesie zmenu. Preto som sa rozhodol, že idem študovať nový odbor politológie. Dovtedy sa to na vysokých školách študovať nedalo.
Keďže to bol úplne nový študijný odbor, akých ste mali pedagógov?
Mal som šťastie. Na Trnavskej univerzite, ktorá vznikla po Nežnej revolúcii, vyučovali odborníci z tretieho sektora či diplomacie. Som hrdý na to, že mám skúšku z parlamentarizmu od Petra Pitharta, vtedajšieho predsedu vlády Českej republiky. Mám skúšku z ústavného práva od nebohého advokáta Ernesta Valka. Ako študenti sme s ním prejudikovávali rozhodnutia ústavného súdu. Vypracovávali sme analýzy a potom sme porovnávali, nakoľko sa naša analýza stretla s analýzou ústavného súdu. Bolo to úžasné. Už počas štúdia som nastúpil do televízneho spravodajstva a začal som zisťovať kruté veci o tom, aká je realita. O tom, že politika je všade, aj tam, kde nemá byť. Vyslovene sa mi to sprotivilo. Ani to samotné štúdium som už nezvládal. Prešla ma chuť. Začínal som v televíznych novinách ako mladý redaktor, ktorý mal na starosti kriminalitu a bezpečnosť krajiny. Robili sme reportáže o vojne v podsvetí, ktorá vtedy poriadne zúrila. Vtedy si Slovensko rozporciovali členovia mafií a jednotlivých skupín. Štát stratil kontrolu nad krajinou, riadili ju mafiáni. Bolo to obdobie, keď som mal veľké problémy dokončiť školu. Bol som zaľúbený do televíznej práce a znechutený z politiky. Nakoniec sa mi ju vďaka náhodám podarilo dokončiť.
Aké náhody vás motivovali k tomu, že ste ten titul nakoniec získali?
Iveta Radičová, ktorá ma učila sociológiu, bola raz v televíznom bufete so svojim manželom humoristom Stanom Radičom. Keď ma tam zbadala ako bývalého študenta, mal som vtedy už druhý rok prerušené štúdium, spustila na celú reštauráciu monológ. Ako si to predstavujem! Dokedy budem mať prerušené štúdium! Bola to taká “rýchlovka.” Ešte v ten týždeň som mal prerušenie štúdia zrušené. Vysokú školu som doštudoval vďaka pani Radičovej. Úsmevné je, že prešlo dvadsať rokov, a ja učím na Paneurópskej vysokej škole, kde sa ona nedávno stala dekankou fakulty masmédií. Keď sa prišla predstaviť učiteľskému zboru a zbadala ma tam, povedala: „Tak to je super. Najprv skoro nedoštuduje vysokú školu a potom učí na mojej fakulte.” (smiech)
Ako redaktor ste pracovali prevažne v teréne. Nemali ste strach? Najmä keď ste sa venovali háklivým politickým témam?
Nebudem hrať frajera… strach tam bol. Mal som vtedy asi 24 rokov. Bolo to obdobie nadšenia, takej mladíckej nerozvážnosti. Tie ideály pomôcť tejto krajine, zmeniť svet k lepšiemu, boli oveľa silnejšie ako riziko, ktoré si neuvedomujete. Uvedomil som si to, keď sa to týkalo mojej rodiny. Keď mi pán z podsvetia zreprodukoval program mojej sestry. Keď ma naložili do auta a odviezli do bratislavských mraziarní. Tam mi šéf skupiny inteligentne vysvetlil, že mu prekážajú moje reportáže, lebo mu kazia biznis. Informoval som totiž o tom, že bol na neho niekoľkokrát spáchaný atentát, ale neúspešne. Keď som býval v Dúbravke, našiel som si pred dverami na rohožke odrezanú hlavu mačky. Boli dve možnosti. Buď tomu strachu človek podľahne, a o to im išlo, alebo práve to vás ženie ďalej. Keď si vyberiete prvú možnosť, je lepšie opustiť žurnalistiku. S odstupom času sa čudujem, že som to ustál. Bolo to obdobie, ktoré ma veľa naučilo.
Ako redaktor a moderátor ste pôsobili v reláciách Paľba, Krimi SK, Lampáreň, ktoré vytvárali tlak na mnohých ľudí vo funkciách. Zmenil sa štýl správania k novinárom?
Mali sme reláciu Krimi SK. Na Slovensku bolo ešte stále dosť turbulentné obdobie. Vtedy zmizol môj kolega a novinár Pavol Rýpal. Doteraz nie je po ňom stopa. Stále nie je jasné, čo sa s ním stalo. Venoval sa s Lenkou Dale práve témam podsvetia. Potom som prešiel do občianskej publicistiky v relácii Lampáreň. Tam už sa riešili občianske témy. Keby som to mal porovnať vtedy a dnes, je to zvláštny pohľad do duše slovenského občana. Právne vedomie bolo nízke aj vtedy, aj dnes, ale sebavedomie stúplo. Neviem či úplne zdravo. Vtedy sa človek bál ozvať a bojovať za svoje práva. Dnes je to o agresívnom presadzovaní si svojho práva a pohľadu na spravodlivosť. Je mi ľúto, že viac ako polovica sporov by nemusela existovať, keby ľudia boli k sebe ľudskí. Riešia sa žabomyšie vojny. Napríklad sa hádajú o dva a pol centimetra pozemku, ktorý bol kedysi zle vytýčený. Niekedy ide vyslovene o zlomyseľnosti v rodine, medzi susedmi, na pracovisku. Ak niečo nefunguje, je tu nejaká systémová chyba v spoločnosti, spôsobená zákonmi, predpismi, prístupom úradu či súkromnej firmy, tak to poďme riešiť a hľadať cestu. Ale keď sú to medziľudské vzťahy, veľakrát je to o ľudskom prístupe. Mám pocit, že sme stratili vôľu, počúvať toho druhého.
Zmenili niečo pandémia, krízy či udalosti ostatného roka, ktoré zažívame?
Naivne som si myslel, že pandémia nás zmení. Hovoril som si, že všetko zlé, je na niečo dobré. Dúfal som, že si uvedomíme, čo je naozaj dôležité a budeme sa správať s rešpektom a úctou voči druhým. Nechcem pôsobiť negatívne, ale mám pocit, že to trvalo prvé dva týždne. Vtedy sme boli vystrašení. Boli sme ochotní si pomáhať. Rodina rodine, sused susedovi. Boli sme ochotní starať sa o starších, robiť nákupy, šiť rúška. Trvalo to dva týždne! Šancu na reparát sme dostali, ale nie som si istý, či sme ju využili.
Myslíte si, že sa to deje len na Slovensku alebo aj v iných krajinách?
Deje sa to všade. Mám známych vo viacerých krajinách, takisto majú svoje problémy. Ľudia sa budú správať vždy pudovo a v pude sebazáchovy iracionálne. Ako národ máme isté typické vlastnosti. Napríklad že si necháme skákať po hlave od politikov, aj od štátu. Vo Francúzsku dokážu protestovať každý druhý týždeň a vyjsť do ulíc v státisícoch. Čo Slovákov za posledné desaťročie vyhnalo do ulíc? Toľko skrivodlivosti, ktorej sa udialo! Do neba volajúcich káuz, ktoré tu boli! Zoberte si udalosti posledného roka… Vyhnali nás do ulíc? Nakoľko nás motivovali, nie ísť demonštrovať, ale manifestovať. Možno len vyjadriť svoj názor alebo len podporiť nejakú myšlienku. U nás každá vec trvá niekoľko dní a potom vyprchá. Ako vojna na Ukrajine. Boli sme neskutočne solidárni, ale zasa len dva týždne. Potom to postupne začalo vyprchávať. Vražda na Zámockej, to sa držalo pár dní. Nevieme sa poučiť. Dotlačiť spoločnosť k posunu, nejakej zmene myslenia, k nastaveniu pravidiel. To mi je ľúto. V iných krajinách sú väčší rebeli. Vedia si presadiť svoje. Vyjadriť som názor. Vedia sa spojiť a zjednotiť za dobrú vec. Stále nie sme zvyknutí za seba bojovať a vydržať v tom.
Máte v rukách možnosť to zmeniť, lebo učíte na troch vysokých školách v odbore žurnalistika. Akí sú vaši študenti? Je to generácia, ktorá nás dokáže posunúť ďalej?
Keď ste so študentami, spoliehate sa na to, že to posunú dopredu. Mám však aj isté obavy. Neviem si predstaviť, kam až môžu dospieť niektoré veci. Ostáva sa len spoliehať na to, že nejaká triezvosť tam príde. Možno pomôže generačná výmena politikov, lebo niektorí sú tam pridlho. Nezačínajme však tému – úroveň vysokého školstva. Som absolútny zástanca radikálnej redukcie vysokých škôl, univerzít a odborov na Slovensku. Nie je možné, aby sme išli kvantitatívnym systémom. Čiže čím viac študentov, tým lepšie. Dnes už diplom nič neznamená. Pamätám si, že keď som išiel na prijímačky na žurnalistiku, brali štyridsiatich uchádzačov. Prihlásilo sa tisícosemsto ľudí. Na školu sa dostali len tí najlepší. Študovali, aby sa stali novinármi. Dnes máte takmer na každej vysokej škole žurnalistiku. Aké je to percento ľudí, ktorí nakoniec v žurnalistike ostanú. Nerobia sa poriadne prijímacie konania. Berieme to na počty. Mladí novinári nemajú, kde získať prax. Je to prediplomované. Koho dnes zaujíma diplom. Odo mňa naposledy chceli titul na rybárskom lístku pri Hornom Čepni pri Seredi. (smiech)
Dvadsaťšesť rokov ste pôsobili v televízií Markíza. Teraz smerujete do verejnoprávnej RTVS. Čo stálo za vašim rozhodnutím?
Mnohí boli prekvapení a v podstate aj ja. (smiech) Nevedel som si predstaviť, že by som zo Záhorskej Bystrice odišiel. Rozhodol som sa však pre zmenu. Ponúk bolo veľa. Presvedčilo ma, že som dostal nielen moderátorskú pozíciu, ale aj možnosť pokračovať v charitatívnych projektoch a vzdelávaní novinárov, ktorí sú už v televízii. To sú tri piliere, pre ktoré som sa rozhodol odísť do Mlynskej doliny. Je to verejnoprávne televízia, ktorá má slúžiť tejto krajine a občanom, ktorí si ju platia. Doteraz som pracoval v súkromnej firme, kde boli veľmi rýchle procesy a neskutočne veľa som sa tam naučil. Rád by som to využil a vytvoril niečo užitočné. Dúfam, že nájdem pochopenie pre svoje vízie a sny, ktoré sa mi aspoň na päťdesiat percent splnia.
Ste zakladateľom viacerých charitatívnych projektov. Čo vás k tomu priviedlo?
Ako Trnavčan som sa začal venovať zdravotne postihnutým deťom a stal som sa krstným otcom. Dnes už sú to veľkí “caparti”, ktorí so mnou vyrástli. Vtedy mali od šesť rokov, dnes majú dvadsať až tridsať. Možno to priniesla aj moja práca novinára. Stretával som sa so smutnými ľudskými príbehmi a problémami. Vtedy som zistil, že mám šancu niečo ovplyvniť či zmeniť. Mám šancu, pomôcť malému okruhu ľudí. Alebo aspoň jednotlivcovi, ktorého sa nikto nezastane, na ktorom sa vyvŕšia úrady alebo veľká súkromná firma. Zistil som, že môžem využiť silu verejnej mienky. To je sila, ktorú my novinári máme. Nie nadarmo sa hovorí, že médiá sú siedma veľmoc. Keď viete využiť ten potenciál v prospech ľudí, je to dobré spraviť. My sme pomáhali ľuďom na obrazovke, napríklad v povestnej Lampárni, kde bol ale zachytený len zlomok. Spolu s mojimi kolegami – redaktormi sme oveľa viac ľuďom pomohli mimo obrazovky. Niekedy stačilo zaujímať sa o problém a veci sa dali do pohybu. Zrazu totiž za tým človiečikom stála veľká televízia či silné médium a veci sa pohli.
Aktívne sa venujete aj projektom ohľadne rakoviny. Máte s ňou osobnú skúsenosť?
Pred pätnástimi rokmi mi zomrel tatino na rakovinu hrubého čreva. Bol to blesk z jasného neba. My sme v rodine nemali onkologické ochorenie, preto nám neblikala žiadna kontrolka. Pre mňa bolo frustrujúce, keď som ako príbuzný pacienta zažíval ako funguje, respektíve nefunguje zdravotnícky systém. Keď som zistil, aký je manažment pacienta, že sa nemáte kde obrátiť a zistiť informácie. Najhoršie je, a s tatinom sme to xkrát riešili, že to bolo absolútne zbytočné. Stačilo, aby v systéme existovala povinná preventívna prehliadka a v päťdesiatke by si urobil test na skryté krvácanie v stolici. Nemusel zomrieť tak skoro. Mal len 53 rokov. Pred pätnástimi rokmi sa o prevencii sa nehovorilo. Slová ako stolica alebo vzorka moču v médiách nepoužívali. Doteraz je u nás veľa vecí tabu. Chodíme po Slovensku s obrovským nafukovacím hrubým črevom a pľúcami a vysvetľujeme ľuďom ako sa chrániť pred najčastejšími onkologickými ochoreniami. Viete si predstaviť tie reakcie, keď sme postavili v nákupných centrách, na námestiach či firmách na stôl simulátor ženských prsníkov a rozhodli sme sa edukovať ľudí o samovyšetrení ženských pŕs. Koľko nadávok, hejtu a emócií pohoršenia to vzbudilo!? Išlo nám len o to, zachrániť ženy pred zbytočnými úmrtiami na rakovinu prsníkov. Dnes je to už bežná vec. Ďakujem preto kolegom novinárom, že tieto témy prinášajú do éteru a zachraňujú tak ľudí pred zbytočnými úmrtiami. Bol by som rád, keby si ľudia dávali na seba pozor a chodili na preventívne prehliadky. Keď už nie kvôli seba, tak aspoň kvôli blízkych, ktorí ich milujú.